Nestáva sa často, ale tentoraz prišli na 55. ročník Medzinárodného filmového festivalu v Karlových Varoch dve najočakávanejšie hviezdy úplne na záver, preto aj informácie meškajú. Ak sa niekto nazdával, že Johnny Depp, ktorý si dal na čas kým vystúpil z lietadla, má nebodaj strach z nevhodných otázok týkajúcich sa jeho skrachovaného manželstva, sa mýlil. Len čo sa ukázal sa nadšene hulákalo : „Veríme ti, máme ťa radi“. Ráno sa to zopakovalo, od skorého rána čakali dlhé hodiny pred hotelom Thermál davy fanúšikov. Podpisoval sa dlho dievčatkám, ktorým sa triasli ruky a plakali. Ošiaľ chvíľu trval a Johnnymu to zrejme padlo dobre. K mladým dámam sa správam úctivo, dokonca im pobozkal ruku. No čo si o tom myslieť? Teda ani exmanželka, ani strážcovia morálky neuspeli. Diváci „Jacka Sparrowa“ milujú a všetko mu odpustia.

Johnny uviedol na festivale dve snímky. Odporúčalo sa pýtať sa len na filmy, no nedodržal to celkom ani herec, ani obecenstvo. Prvý film má názov Hrniec zlatých dukátov: Pár drinkov so Shanom McGowanom režiséra Juliena Templa. Johnny sa v ňom len mihne, ale je jeho producentom. V druhej Minimata si zahral fotografa Wiliama Eugena Smitha. Minimata je japonské mesto a príbeh sa krúti okolo problémov so životným prostredím. Neviem sa však zbaviť dojmu, že s príbehom prvého filmu má tento charizmatický uragan veľa spoločného. Hovorí o búrlivom živote frontmana legendárnej skupiny The Pogues McGowana. No a obdivovaný a legendárny Shane nebol len známy hudobník a básnik, ale aj alkoholik, ktorý podľahol drogám. Depp priznal, že keď sa po prvý raz stretli bol veľmi nervózny, pretože Shane je nepredvídateľný. „Sedel na biliardovom stole, v jednej ruke gitara a v druhej krígeľ piva. Mal vypité a vtedy nie je radno ho dráždiť, lebo máva veľmi zlú opicu a nikdy neviete, či vás neobleje pivom. Na druhý deň však preskočila iskra a spriatelili sme sa. A som na toto priateľstvo veľmi hrdý. A musím tiež priznať, keď som ho videl po prvý raz mal som pocit, že neprežije štrnásť dní, a to bolo pred 30 rokmi.“

Na besede po premietnutí filmu bola prítomná aj extravagantná manžela McGowana Victoria Mary Clarke, ktorá sa o neho od roku 2018 vzorne stará. Shane je totiž na invalidnom vozíku. „Ťažké je nakrútiť film o takom človeku“, spomína Johnny, „nazval by som ho snežným gepardom, lebo nikdy neviete, čo od neho môžete očakávať. Nakoniec všetko dobre dopadlo, lebo sme vždy hľadali kreatívne riešenie.“ Na jednu scénu však Johnny nikdy nezabudne. „Išiel som so Shanom do štúdia, niekto mi dal do ruky fľašu vína, myslel som si, že je moja. Oprel som sa o niečo, fľaša mi vypadla z rúk, ozvali sa príšerné zvuky a trvali dosť dlho. Shane sa opýtal, či sme to nahrali a odpoveď znela: Johnny práve zničil mixážny pult.“

Posedenie s tvorcami, na ktorom sám režisér Julien Temple priznal, že neraz chcel s nakrúcaním prestať, lebo bolo skutočne náročne pracovať s tak živelným človekom, ale nevzdal to, lebo Shane veľa urobil v Londýne pre írsku komunitu a takisto pre Írsko samotné. Je až príliš populárny a dôležitý pre obe kultúry, aby sa naň pozabudlo. Tak to bude aj s legendárnym a nespútaným Johnnym, je to príliš populárny a všestranný herec, aby mu škandál a súd s exmanželkou uškodil. A ak tak len na chvíľu.

Ethan Hawke už nemá hrôzu z rúšok

Prvé slová populárneho amerického herca, režiséra a spisovateľa Ethana Hawkea, keď vstúpil do sály boli: „Za posledný rok a pol sa stalo niečo úžasné. Keď som po prvý raz vídal ľudí v rúškach, pripadalo mi to až apokalyptické. Dnes, keď vás tu vidím v rúškach, ma to dojíma. Vidím, ako sa všetci snažíme osláviť film a ďakujem vám za to. Som šťastný, že ste prišli“. A zožal obrovský potlesk.

Na záver festivalu si z rúk prezidenta Jiřího Bartošku prevzal Cenu prezidenta MFF Karlovy Vary. Hawke nie je na festivale nováčikom. V roku 2007 uviedol na v Karlových Varoch svoj film Najžeravejší štát (The Hottest State), ktorý režíroval a napísal k nemu aj scenár. Poznáme ho z filmov Spoločnosť mŕtvych básnikov, z trilógie Richarda Lintlakera Pred úsvitom, Pred súmrakom a Pred polnocou, ale tiež z filmu Chlapectvo. Štyri razy ho nominovali na Oscara, dva razy za herectvo, dva razy za scenár a len pre zaujímavosť bol manželom Umy Thurman.

Tohto roku uviedol film Paula Schradera Zúfalstvo a nádej (First Reformed), ktorom hlavnú úlohu. Je to príbeh kňaza cirkvi Prvá reformovaná, ktorý bojuje s osobnou i krízou viery. „Keď mi Paul dal prečítať scenár, okamžite ma zaujal. Prijal som úlohu aj preto, lebo Paul je hĺbavý človek a nijaký záber pre neho nie je zbytočný. Všetko, každý detail je dôležitý. Mal som čítať z Biblie, napísal som si ťahák. Paul mi však dal do ruky Bibliu a prikázal čítať. Začal som a keď som skončil všimol som si poznámku: Paulovi k Vianociam 1956. Čo k tomu dodať...“

Snímka hovorí o kňazovi, ktorý sa k tomuto poslaniu dostal po osobnej tragédii, keď mu zomrel jediný syn v Iraku a manželstvo sa rozpadlo. Teraz sa snaží zachrániť človeka, ktorý stratil vieru v budúcnosť, ale nepodarí sa mu tragédii zabrániť. Zblíži sa je ho tehotnou vdovou a nebyť jej lásky neskončilo by to opäť dobre. Zaujímavý film, ktorý núti diváka uvažovať nielen o zaužívaných hodnotách, ale predovšetkým o budúcnosti ľudstva. Myšlienka filmu je adresná a možno až príliš závažná úvaha o osude ľudstva. Nečudo veď Hawke takmer nikdy nehrá v lacných a banálnych filmoch.