Karlove Vary v plnej sláve s Julianne Moore
Ako sa začal 54. medzinárodný filmový festival v Karlových Varoch (28.6. - 6.7) ? No ako vždy zaujímavým úvodným programom a udelením Krištáľového glóbusu za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii známemu hercovi. Tohto roku to bola americká herečka Julianne Moore. Na úvod uviedli aj mimosúťažný film jej manžela režiséra Barta Freundlicha Po svadbe (After the Wedding), v ktorom hrá jednu z dvoch hlavných úloh.
Snímka je remake rovnomenného dánskeho filmu z roku 2006. Dráma dvoch silných žien, Isabele (Michelle Williams), ktorá vedie sirotinec v Kalkate a Theresy (Julianne Moore), bohatej podnikateľky, je zaujímavá a trochu prekomplikovaná. Theresa síce chce dať obrovské peniaze pre sirotinec, ale len pod podmienkou, že Isabele príde osobne do New Yorku. Prečo ? Veď by stačilo peniaze previesť cez banku. A práve prítomnosť Theresy je zahalená tajomstvom, vlastne obe ženy niečo veľmi dôležité taja. A obe majú k tomu svoje veľmi vážne dôvody. Tlačová beseda s Julianne Moore, jej manželom, režisérom Bartom Freundlichom a populárnym hercom Billym Crudupom, bola bezprostredná a úprimná. Jej hlavnou témou bola zodpovednosť, presnejšie dokázať vziať zodpovednosť za svoj život a ako ju ďalej aktívne rozvíjať.
Julianne sa Bartom sa zoznámili pri nakrúcaní jeho režijného debutu Odtlačky prstov v roku 1977 a odvtedy sú nerozlučiteľní. Je to jedno z najstabilnejších manželstiev v Hollywoode. Herečka v mladosti žila s rodičmi v Západnom Berlíne, lebo jej otec bol vojakom a to bolo jeho pôsobisko. „Zažila som ako 19- ročná to čomu sa hovorí eufória zo slobody, keď padol múr a bol to neopakovateľný a veľmi poučný zážitok“, povedala. Na festivale ju dojala ukážka z jej filmov, uvedená na pred odovzdaním ocenenia.„Uvedomila som si v koľkých filmoch som už hrala. A priznám sa bolo to aj pre mňa prekvapením.“
Julianne začínala svoju hereckú dráhu veľmi mladá a neváhala vziať akúkoľvek úlohu, aby si zarobila. „Potrebovala som peniaze a nezaujímalo ma v čom hrám, bolo mi to jedno. Teraz už poznám, ktoré snímky sa nakrúcajú pre biznis a ktoré sú umenie. Tie druhé mám radšej. Preto som si postupne začala vyberať úlohy a v súčasnosti hrám radšej v nezávislých filmoch.“ A pokračovala „Strach má z rôznych veci, ale z hrania nikdy. Keď som na nakrúcaní nemám skutočne obavy z ničoho, lebo je to jedno obrovské vymyslené ihrisko a nič z toho nie je pravda.“ Nakrúcanie filmu Po svadbe si užívala takmer celá rodina, lebo bola s nimi aj ich 16-ročná dcéra. „Zo začiatku sme sa pred ňou trochu ošívali, ale potom sme zistili, že jej prítomnosť je pozitívny moment. Ostatní odídu sami domov sami a my sme mali možnosť cestou domov predebatovať a rozobrať celý deň a hovoriť o všetkom čo sme urobili dobre a a zle a čo treba ešte vylepšiť.“
O kultúrnej identite a horúčave v Madride
Kambodžský režisér Hong Khaou nakrútil snímku pod názvom Monzun (Monsoon). Kit žije v Anglicku, ale je pôvodom z Vietnamu a nemá veľa spomienok na svoju vlasť. Nečudo, veď sa po tridsiatich rokoch vrátil do svojej vlasti a nedokáže ju pozorovať inak ako západný turista. Nevie prečo jeho rodičia museli odísť, ale nedá mu to pokoj a stále hľadá odpoveď na otázku kto vlastne je. Snímka hovorí o hľadaní identity a poukazuje na to, že je to často zapeklite ťažké. Film je hodnoverný možno aj preto, lebo tvorca sám mal rovnaké problémy. Priznal, že témou jeho filmov je stále kultúrna identita a nedokáže sa jej vyhnúť. Kita hrá známy herec Henry Golding, známy z filmu Nebezpečné láskavosti a čoskoro ho uvidíme aj v najnovšom filme Guya Ritchieho.
Augustová madona (Le virgen de agosto) vznikla v dielni španielskeho režiséra Jonása Truebu. Na spoluprácu k scenáru si pozval aj hlavnú predstaviteľku Itsaso Aranu, ktorá hrala už aj v jeho predchádzajúcom filme. Príbeh sa začína začiatkom augusta a je mimoriadna horúčava. Eva sa nasťahuje na istý čas do bytu priateľa, ktorý jej ho v neprítomnosti požičal. Chodí po horúcom Madride, zoznamuje sa s ľuďmi, stretáva so starými priateľmi, ale o živote a o sebe nevie nič. Náhodou natrafí na človeka, s ktorým by sa hádam aj k sebe hodili. Trueba sa vyjadril, že je to denníkový film, kde nejde ani o zápletku, skôr o city, rytmus, farby, zvuky, striedanie nocí a dní. A myslí si, že je to existencialistická snímka o každodennosti. No neviem, či to príjmu tak aj diváci. Snímka je nudná a nezaujímavá
Standing ovation na premiére filmu Nech je svetlo
„Chcel som priniesť svoj komentár k aktuálnemu spoločenskému dianiu. Spoločnosť je výrazne polarizovaná. Všetky tábory sa snažia pracovať s mládežou, a to najnebezpečnejšie je jej ovplyvňovanie cez nacionalizmus, cez ideológiu. Nahovoriť jej, že sme niečo viac ako tí druhí, že nám môžu ublížiť a zničiť nás. To je vyvolávanie strachu, ktoré funguje vždy na prvú signálnu sústavu a predovšetkým na mladých ľudí, korí si ešte tvoria svoju identitu. A to všetko môže znamenať problém“, povedal režisér Marko Škop na margo svojho súťažného filmu Nech bude svetlo. Snímka vznikla v slovensko- českej koprodukcii a vyvolala zaslúžený záujem a standing ovation po slávnostnom uvedení filmu. Myslím si však, že vyvolá búrlivé diskusie, najmä po uvedení do distribúcie na Slovensku. Rozhodne rozdelí divákov na dva tábory – jedni budú nadšení a druhí ho odmietnu, našťastie, bude to menšina.
Hlavný hrdina Milan (hrá ho vynikajúco Milan Ondrík) pracuje v Nemecku a vracia sa na Vianoce domov. Prostredie, v ktorom pracuje v zahraničí ho formovalo, otvorilo mu oči, stal sa tolerantnejším a vnímavejším. No jeho neprítomnosť na jednej strane zabezpečila rodinu finančne, ale mala aj negatívne stránky. Otec troch detí zistí, že sa matke najstarší syn vymkol z rúk a stal sa členom polovojenskej organizácie. A práve v čase Vianoc spácha mladý chlapec samovraždu a je za ňu zodpovedná organizácia, ktorej členom ej aj jeho syn. Skorumpovaná vrchnosť, vrátane polície, všetko zatajuje, nikto nič nevidel. Milan však chce poznať pravdu, ale dopracovať sa k nej bude pre rodinu veľmi náročné a bolestné. Otec je slušný človek, chce mať svedomie čisté a želá si, aby boli také aj jeho deti.
Bujnejúci nacionalizmus a príklon k fašistickej ideológii, o ktorej sme si mysleli, že sa už nikdy nevráti, rozhodne vyvolá tak na festivale, ako aj doma veľa diskusii. Charakter hlavy rodiny v tomto tvrdom príbehu do najjemnejších nuáns ľudskej duše farebne zahral Milan Ondrík. Rozohral celú škálu tejto v podstate jednoduchej, ale čestnej duše, ktorá neuteká pred zodpovednosťou. Vhodne mu prihrávala aj Zuzana Konečná v úlohe manželky. Sľubným hereckým talentom je František Beleš, ktorý si zahral najstaršieho syna. Ľubomír Pavlovič v úlohe tvrdého Milanovho otca je tiež nezabudnuteľnou postavou, ktorá hrá v príbehu dôležitú úlohu. „Marko Škop na margo tejto postavy povedal: „Chladná výchova zo strany otca, výrazne ovplyvňuje našu psychologickú štruktúru do budúcnosti. Hlavný hrdina sa snaží zmeniť, lebo si uvedomuje, že tadiaľto cesta nevedie. No zároveň si uvedomuje, že ani peniaze nie sú to pravé, musí byť prinich doma, lebo rodine chýba“. Nevideli sme ešte veľa filmov, ale doteraz je to najzrelšie dielo v súťaži a nechcem predbiehať, ale kandidát na cenu to je.
Keď slová dokážu raniť
Súťažný film nemeckého režiséra Jana-Ole Gerstera Lara v hlavnej úlohe s poprednou herečkou Corinnou Harfouch (Pád Tretej ríše, Príbeh vraha, Toto je láska) je vynikajúcou psychologickou štúdiou sklamanej ženy, ktorej sľubne sa rozvíjajúcu kariéru zničili nesprávne zvolené slová. Hneď na úvod sa žiada dodať, že Corina Harfouch je zatiaľ adeptkou na cenu za herecký výkon a myslím si, že by ju mala dostať. Hrá sklamanú nepríjemnú, často až zlú štátnu úradníčku Laru, ktorá sa zobudí do dňa svojich 60. narodením. A v ten deň má aj jej syn, známy klaviristka, svoj prvý koncert, na ktorom uvedie aj svoju vlastnú skladbu. Lara je sama, nikto ju nemá rád ani jej bývalí kolegovia, ani rodina, manžel sa s ňou rozviedol, syn ušiel k starej matke. No tušíme, že vždy taká nebola. Bola však veľmi ambiciózna a sebakritická a keď jej profesor klavíru povedal, že nemá talent, zlomilo ju to. V nijakom prípade nechcela byť priemerná a vzdala sa svojho sna, no o to viac sa všetkými prostriedkami sústredila na syna a dosiahla svoje. Robila to však prehnane, násilne a tvrdohlavo. A práve na koncerte sa od svojho profesora, dozvedela, že bola veľmi talentovaná a jeho slová si zle vysvetlila. „Môj film hovorí o tragédii premárneného života, o strachu z priemernosti a o otázke, či umelecká integrita môže viesť k sebapopreniu", povedal režisér. Veľmi pôsobivý film, najmä vďaka výbornému výkonu hlavnej predstaviteľky. Uvidíme ako dopadne.