Nestáva sa, že by dva dni pred záverom festivalu premietli pre novinárov v Karlových Varoch všetky súťažné filmy. Tohto roku sme už vo štvrtok videli všetko. K dvanástim súťažným filmom hlavnej súťaže však ešte súhrnne nezaujmem definitívne stanovisko, nie z alibizmu, ale nepatrí sa hodnotiť snímky pred verdiktom medzinárodnej poroty. Ten sa dozvieme v sobotu večer.

Urobila som však tohto roku zásadnú chybu. Udalostí bolo menej ako po iné roky, a tak som sa zatúlala na filmy z iných renomovaných festivalov. Samozrejme, som si vyberala špičkové diela. A to som robiť nemala. Oveľa viac chýb som zrazu videla na súťažných filmoch. Ani nie z hľadiska témy, ale spracovania. Veľa snímok má rovnaké chyby, buď majú pomalé tempo, to sa ešte dá odpustiť, alebo sú po kameramanskej stránke ledabolo nakrútené. Herecké výkony nie sú kameňom úrazu, čo ma príjemne prekvapilo. Pravdou je však aj to, že snímky boli v prvej polovici mimoriadne podnetné, v druhej začala úroveň klesať a až záver dojem poopravil. Pozrime sa však na posledné filmy podrobnejšie

Filmári si s nami  radi pohrávajú. Na tajomstvo si zahrala s nami dvojica španielskych režisérov Isaki Lacuesta a Isa Campo vo filme Nová koža (La properta pell). Záhada na záhadu a ani po vzhliadnutí filmu si nebudete istí, čo je pravda. Do španielskych Pyrenejí sa vracia sedemnásťročný Gabriel, všetci ho považujú za mŕtveho Totiž pre ôsmymi rokmi bol v horách s otcom a strýkom, otec zahynul a jeho telo sa nikdy nenašlo. Chlapec má amnéziu na veľa vecí, niečo si pamätá, niečo vôbec. Je vôbec možné, že chlapec prežil ? Strýc sa na neho díva s nedôverou, zrejme aj preto, že miluje matku, chlapec mu prekáža a možno má aj pravdu. Tento thriller prináša veľa otáznikov, záhad a nevysvetlených veci a je len na divákovi čosi vyberie. Snímka je pozoruhodná tak hereckými výkonmi najmä Emmy Suarez v úlohe matky, ktorá ani náhodou nechce pochybovať o pravosti dieťaťa, ale aj Álexa Monnera v úlohe strateného syna. Emmu Suarez sme mohli vidieť aj v mimosúťažnom filme Pedra Almodóvara Julieta, v ktorom hrá tiež matku, hľadajúcu svoje dieťa.

Už tak zdatne si s tajomstvom nepočínal slovinský režisér Damjan Kozole vo filme Nočný život (Nočno živenje). Nakrútil síce skutočný príbeh, keď úspešného advokáta delikventov skoro roztrhajú psy a jeho telo sa nájde pohodené na ulici. Stalo sa to v roku 2010 v Ljubljane a bol z toho vraj obrovský škandál, lebo išlo o súloženie so psami. Lenže vo filme sa nijaký škandál nekoná. Manželka zrejme vie, že jej muž je nie celkom normálny, a rozhodne sa sexuálnu pomôcku, ktorú  našli pri ňom pohodenú, z nemocnice ukradnúť. Veľmi múdro si nepočínala, ale nijaký trest za to neponesie, príbeh sa rozplynie dostratena. „Táto kauza prekročila hranice normálnosti. Môj film je o tom, či je lepšie byť napadnutý ľuďmi alebo psami.  Hrdina útok prežije, ale môže to byť paradoxne pre neho horší variant, ako keby prežil“, zdôraznil režisér. Lenže to vo filme nie je, divák si príbeh musí domyslieť sám. Možností povedať niečo navyše bolo neúrekom, je v ňom priveľa zbytočných  hluchých miest.

Pomalým, až slimačím tempom sa vlečie aj turecký film Otcove krídla (Babanim Kanatiari) debutanta Krvança Sezera. Nachádzame sa na predmestí Istanbulu medzi robotníkmi bytových komplexov. Jeden z nich náhodou spadne z výšky a zabije sa. Nesú to všetci ťažko. Najviac azda Ibrahim, ktorý sa dozvie od lekára, že má rakovinu v pokročilom štádiu. Tento prípad  mu vnukne krutú myšlienku na záchranu zabezpečenia rodiny.“Našim zámerom bolo s kamerou vstúpiť do života robotníkov a pokúsiť verne sa ho zachytiť“, vyjadril sa tvorca. A to sa mu skutočne podarilo. Trochu tempa by nezaškodilo, ale pointa film zachránila. Totiž vdova a rodina dostane od firmy, ktorá  svojich robotníkov viac neplatí, ako platí, odškodné. To zaplatiť musí. Navrhnú síce to najmenšie, no keď vdova odmietne zmluvu podpísať, pridajú, ale hrdá žena pochopí, čo sú to za gauneri a peniaze odmietne. Život manžela jej nevrátia.

Stretnutie dvoch mužov, ktorí si po bližšom poznávaní vymenia úlohy, je témou kanadského súťažného filmu Stále spolu (We´re Still Together) režiséra Jesse Kleina. Mladý Chris má problém s nadváhou, je na posmech všetkým, Bobby je zasa navonok suverénny muž, no s nemalými problémami. Má zákaz priblížiť sa k bývalej žene a dcére. Bobby je však ten, ktorý Chrisa chráni a snaží samu zdvihnúť sebavedomie. Nakoniec vysvitne, že pomoc potrebuje skôr on. Snímka je v podstate volaním o pomoc, tam kde by ste to nepredpokladali. Tento zaujímavý námet je podaný jednoducho, bez príkras, ale veľmi presvedčivo.

Ani jedného z dospelých hrdinov maďarského filmu Rodinné šťastie (Ernelláék Farkaséknál – Ernellovci u Farkašovcov je doslovný preklad) ani náhodou nenapadne sebareflexia iba sebaľútosť. Staršia z dvoch sestier Ernella sa, po roku strávenom v Škótsku, vracia domov s desaťročnou dcérou a s manželom, ktorý pred odchodom vyhlásil, že desať rokov nechce o Maďarsku ani počuť. Nemajú kam ísť, a tak sa nasťahujú k Ernellinej sestre Eszter. Oba manželské páry prežívajú krízu stredného veku. Eszterin manžel trpí, lebo stráca lásku manželky kvôli synovi, mimochodom matkou hlúpo rozmaznávaným. Aspoň si to myslí. Ernellin muž má zasa problém s manželkinou neverou, no tá práve jeho veľkorysosť v odpúšťaní obdivuje. Nič nevychádza tak, ako si to predstavovali, sú sklamaní, možno aj podvedení. „Tie rodiny na seba narážajú, vzájomne sa porovnávajú, nikoho však nenapadne za svoje problémy viniť seba. Vytvára to vtipné a ironické situácie, ktoré myslím si, budú ľuďom povedomé“, vyjadril sa režisér Szabolcs Hajdu. Príbeh sa odohráva medzi štyrmi stenami jedného bytu, je režijne, scenáristicky i herecky profesionálne výborne zvládnutý a patrí k tomu lepšiemu v tohtoročnej súťaži.

Zbabelí novinári a pohotoví hasiči

Festival nie sú len filmy, ale aj veľa iných aktivít. Aby sme sa nenudili nezaškodí ani trochu vzruchu. Postaral sa oň horiaci gril. Na obľúbenú Media party sa všetci novinári tešia, konečne sa môžu pozhovárať, po roku si poklebetiť, vymeniť názory i filmoch. Zrazu však začal horieť gril so špekáčikmi a rôznymi dobrotami. Hnali nás od neho čo najďalej, lebo vraj môže vybuchnúť plynová bomba. Vyľakaná siedma veľmoc okamžite poslúchla. No prišli majstri hasiči a bolo po vzrušení, ostal len štipľavý dym. Kým novinári zbabelo utiekli do ústrania, sláčikové kvarteto na Poštovom dvore hralo s kamennou tvárou melódie z filmu Titanik. Dumám: Bolo to varovanie alebo beťársky kúsok pohotových hudobníkov?