Päťdesiate jubilejné Karlove Vary sa začali pompézne
Ohňostroj - ten chýbať nemohol, ulice plné hostí a domácich, akoby sa celé mesto presťahovalo na ulicu. Všade ruch, stánky s občerstvením a všetci veselo v uliciach hlboko do noci. Také bolo slávnostné otvorenie 50. výročia usporiadania Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary. Organizátori dali jasne na vedomie, že festival patrí všetkým a predovšetkým mestu. Predrať sa davom ľudí bolo umením, ale atmosféra bola úžasná.
Hviezda festivalu Richard Gere
Na úvod nemožno nespomenúť najväčšiu hviezdu festivalu Richarda Gera, ktorý si hneď prvý deň prevzal z rúk prezidenta festivalu Jiřího Bartošku Krištáľový glóbus za mimoriadny umelecký prínos svetovej kinematografii. Herca netreba veľmi prosiť, aby prehovoril, hovorí rád a zaujímavo. Je známy svojim sympatiami k budhizmu takže nezabudol spomenúť ani Dalajlamu. Na festivale premietli tri jeho filmy, a to slávnu Pretty Women, Franny, v ktorom hrá miliardára, ktorý prepadne sedatívam a snímku Od nepamäti (Tiem Out of Mind), režiséra Orena Movermana, ktorý za účasti filmovej delegácie festival slávnostne otvoril.
Herec v dvoch spomenutých filmoch hrá diametrálne odlišné charaktery lebo hrdinom filmu je notorický alkoholik a bezdomovec. Téma ho dlho zaujímala, hľadal len vhodného režiséra. Medzitým sa stal spolupracovníkom inštitúcie pre bezdomovcov v New Yorku a navštevoval rôzne útulky „Chcel som pochopiť ich rytmus života, čo pre nich takýto život znamená, aby som postavu mohol realisticky podať,“ povedal. „Pôvodný scenár sa napísal pre televízny film, ale rozhodli sme sa nakrútiť dlhometrážny, lebo sa nám zdalo, že to bude údernejšie. V New Yorku sa len tak nemôžem prechádzať po ulici, lebo ma všetci poznajú. No keď som sa preobliekol za bezdomovca, nikto si ma nevšimol. Pracovali sme so skrytými kamerami, dohováral som sa cez vysielačku. Na ulici si nikto nič nevšimol, bol to realistický obraz ulice. Ľudia mi do pohárika vhodili niekoľko drobných a išli ďalej. Je to zvláštny pocit byť neviditeľný len preto, že v rukách máte pokrkvaný pohárik na drobné. Pritom ste to stále vy, len unavený a v hnusnom kabáte. Bola to pre mňa veľká skúsenosť. Cítil som energiu, ktorú ľudia vyžarovali, keď zbadali zrazu žobráka. Často týchto jedincov vnímame ako neviditeľných, ale oni sú vlastne čierna diera, od ktorej sa odvraciame, lebo sa bojíme, že nás vtiahnu do svojich bolestí a nešťastia. A keď mám byť úprimný sú mi nejako bližší bezdomovci ako hviezdy na červenom koberci."
Koza Ivana Osterochovského
Slovensko sa na festivale uviedlo mimosúťažnou snímkou Ivana Ostrochovksého Koza, ktorá sa premietala už na rôznych festivaloch, napríklad na Berlinale, ale na Slovensku ju uvidíme až v septembri. Na otázku pre až tak neskoro, režisér a producent filmu povedal: „Chceli sme najprv byť v súťaži na medzinárodných festivaloch a získať nejaký medzinárodný ohlas. Na domácej pôde sme mali dve možnosti, jednou bol Febiofest, ale nemali sme pripravenú kópiu do distribúcie, druhou je putovná prehliadka Projekt 100 a ten bude v septembri.“ Rozhodli sa zrejme správne, lebo získali Cenu za Najlepší film a Cenu C.I.C.A.E na filmovom festivale vo Vilniuse a Cenu za Najlepšiu réžia a Cenu FIPRESCI na filmovom festivale goEast vo Wiesbadene.
Životná rola Aleny Mihulovej
Najviac zatiaľ potešil česko-slovenský koprodukčný film, debutanta Slávka Horáka Domáci péče. Film hovorí o smrteľne vážnych veciach s humorom a s nadhľadom. Obetavá opatrovateľka Vlasta sa rozdáva medzi svojich pacientov a rodinu.Plným priehrštím rozdáva svoju lásku, jej sa však neujde takmer nič. Jedného dňa však zistí, že na starostlivosť bude utisnutá sama. Snímka je životnou úlohou herečky Aleny Mihulovej, ktorej výborne nahráva Bolek Polívka v úlohe svojrázneho na prvý pohľad drsného muža s nežným srdcom. Keď sa uchádzala o úlohu režisérovi s humorom naznačila, že ona vie, ako to zahrať, lebo je skúsenejšia, on však nie. Horák to uznal a na otázku, čím ho tak zaujala táto téma povedal: „Ja som ju nehľadal, ona si našla mňa. Je mi však blízka, lebo moja mama je zdravotná sestra a tiež schopná sebaobetovania. A môj otec je predobrazom chlapa, ktorého hrá Bolek Polívka. Dobrák, ale nikdy by to nepriznal. Prosto moravský chlap. A film je z môjho pohľadu optimistický.“ Ženu, ktorá lieči duše si zahrala Zuzana Kronerová, ktorá svoje slová adresovala Alene Mihulovej: “Keď som si prečítala scenár okamžite ma zaujal, je nádherný. Len škoda, že na hlavnú postavu som už veľmi stará, ale Alenka ja ti ju doprajem." Mimoriadne sympatický debut dúfajme, že neodíde bez povšimnutia.
Aj dielo klasika modernej jidiš literatúry Šoloma Alejchema sa dočkalo filmového spracovania. Siahli po ňom ukrajinskí tvorcovia, konkrétne režisérka Eva Neymann vo filme Pieseň piesní. Snímka vyniká vysokou štylizáciou a premysleným výtvarným prevedením. Hovorí o láske desaťročného Šimka k o málo staršej Buzje, ktorý si hĺbku svojho citu uvedomí až v dospelosti, ale neskoro. Okrem citlivo vyrozprávanej ľubostnej romance sa režisérka sústredila s veľkou dávkou nostalgie na priblíženie zaniknutého sveta židovskej komunity 20. storočia
Nemecký režisér Dietrich Brüggeman upozornil na seba na vlaňajšom karlovarskom festivale snímkou Krížová cesta. Tentoraz sa predstavil v hlavnej súťaži filmom Heil, v ktorej si uťahuje z každého a zo všetkého. Ústrednou postavou je nemecký černošský spisovateľ Sebastian Klein (Jerry Hoffmann), ktorý napísal knihu o rasizme v Nemecku. Chodí s ňou po besedách a zatúla sa až do východonemeckého Prittwittu, kde okamžite dostane ranu do hlavy od miestnych neonacistov. Od toho okamžiku si s ním robia, čo chcú. Fraška o stave národa, ako hovorí sám režisér, tne do živého, ale kvalitu predošloho filmiu neprekonala.
Taliansky súťažný príspevok Antonia režiséra Ferdinanda Ciita Filomarina vychádza zo skutočnej udalosti, keď si vo veku 26 rokov Antonia Pozzi, sklamaná láskou, ľahla na trávnik neďaleko Milána, užila nespočetné množstvo práškov a o deň neskôr zomrela. Zanechala za sebou krásne básne, ktoré jej otec vydal a stala sa legendou talianskej literatúry. Snímka zachytáva posledných desať rokov jej života a je predovšetkým krásna po výtvarnej stránke, ale dýcha z nej aj duch 30. rokov minulého storočia. Pozoruhodný je aj výkon hlavnej predstaviteľky Lindy Caridi.