Od sociálneho apelu k absurdite

KV logo resizeSekcia Na východ od Západu, ako jedna z emblematických kolekcií  MFF Karlové Vary, zameraná pôvodne na bývalé komunistické krajiny, postupne mení svoju tvár v priamej závislosti od reality, ktorá najmä v Strednej Európe vykazuje štandardy stabilizovaných demokratických spoločností. Tieto okolnosti zrejme viedli k jej rozšíreniu o kinematografie Grécka a Turecka, obohacujúce doterajší záber v smere Balkán a okolie. Aj keď tohto roku vo výbere turecký film chýbal a Grécko reprezentoval film Nórsko Yiannisa Veslemesa, konfrontácia východu a juhu, bude v budúcnosti viac než zaujímavá.

Ak by sme mali naznačiť meniace sa súradnice hraníc bývalého komunistického bloku je aj voľným okom zrejmé, že sa míľovými krokmi sťahujú na východ a v našom teritóriu sa totalita pripomína už len pri pohľade do minulosti. Je to signál, samozrejme, pozitívny aj keď neznamená automaticky kvalitatívne zmeny.

 

Noví Maďari
Z novej situácie sa, súdiac podľa širšieho festivalového portfólia, najrýchlejšie spamätali Maďari. Minulého roku si odniesli za film Veľký zošit Jánosza Szásza Kryštáľový glóbus a tohto roku exceloval film Voľný pád Györgya Pálfiho. V osobe Bélu Tarra a Istvána Szabóa im nechýbajú  svetovo uznávaní  majstri  a poetika maďarských filmov je na Dalsi zivot resizevzostupe. Od mračnej analyzujúcej sociológie filmov 80. a 90. rokov sa posúvajú smerom k polohám absurdného nonsensu a grotesky. Nejde len o snahu štylistickej inovácie. Tento umelecký výraz zvyčajne sprevádza spoločenskú situáciu, v ktorej súbežne existuje staré i nové a ich dramatické kontrasty sú často zdrojom „extrémneho realizmu“, podfarbeného  domácimi špecifikami vyrovnávania sa s novou situáciou.

 

Platí to aj pre dva maďarské filmy, zaradené do tejto súťaže. Ďalší život môjho otca Virág Zomboráczovej je sledom humorne absurdných situácií, v ktorých sa mladému Mózesovi zjavuje jeho mŕtvy otec. Krehká psyché mladíka, prepusteného z psychiatrickej liečebne, trpí pod knutou prísneho otca, Su veci divne resizehýriaceho príkazmi, ktoré z neho majú vychovať chlapa. Vegetarián Mózes teda útrpne žuje mäso a hľadá únikové cesty. Otcovho dohľadu sa nezbaví ani po jeho pohrebe. Tak, ako biela holubička, symbolicky vypustená nad hrobom, odmietajúca odletieť do nebeských diaľav, aj otec ostáva na zemi. Potuluje sa na vlastnom kare, sedí na skrini a zamračene sleduje syna v posteli s jeho novou frajerkou. Mózes robí, čo môže, skrýva sa, odháňa ho, až nakoniec nájde samotu v malej lodičke uprostred rieky. Tento príbeh je vtipnou narážkou na vševládnúci rodinný patriarchalizmus, ktorý priduseným synom nedovolí konečne dospieť a žiť samostatne.

 

Téma „večných synov“ pokračuje i v ďalšom súťažnom filme Sú veci divné a nevysvetliteľné Gábora Reisza. Opakuje sa dokonca i biblické meno, Mózesa strieda Áron, neistý a zmätený tridsiatnik hľadajúci prácu, vystavený úradníkom, chrliacim požiadavky na jeho pracovné kompetencie a nervóznym nadávkam rodičov, zvlášť keď zistia, že si v snahe odtrhnúť sa od hysterického prostredia, kúpil letenku do Lisabonu. Kapitalistický nekompromisný diktát v kombinácii s neurotickým patriarchalizmom je diabolskou pascou, v ktorej sa zmietajú mladé duše, neschopné vyhovieť ani jednému, ani druhému.

 

České úteky
Rozkos resizePlne v moci novej virtuálnej posadnutosti bol introvertne ladený film Rozkoš režisérky a zároveň scenáristky Jitky Rudolfovej. Neviem presne o akej rozkoši tu bola reč, posadnutosť sms správami a prázdnou nádejou na stabilný vzťah krehkej Mileny, filmovej strihačky a nevyrovnaného egocentrika Vladimír (Martin Myšička, bola jediným omamným putom  spájajúcim dvoch zúfalcov, zmietaných a týraných  mobilnou technológiou. Niet tu ani stopy po „joie du vivre“, všetko je utopené v nemej emocionálnej vyprázdnenosti a neschopnosti sa vzoprieť. Milena (skvelá  Jana Plodková) pritom nie je ani trochu bábikou bez vôle, odkázanej na sexuálnu dobročinnosť krúžiacich nadsamcov. Je samostatná a v živote má vcelku jasno, až na onú nedefinovanú „rozkoš“, túžiť po niekom, kto nie je schopný lásky. Takýto druh snívania je v chladnom a súperivom prostredí, kde úspešní páchajú samovraždy (postava  performera Hynka v podaní Jana Budařa) a neúspešní sa snažia vytĺcť z ich smrti maximum (Milenin kolega, režisér, ktorý sa dostane k záznamu Hynkovej dobrovoľnej smrti), nutne odsúdený na debakel. Záver, keď si Milena vedie dve malé deti, sprevádza komentár o nezvyčajnom jave, dvojčatá od jednej matky môžu mať dvoch otcov. Znie to celé ako vtip, ironizovanie všetkého, čo sa tak úpenlivo a do detailu v príbehu vykresľovalo.

 

Rozkos 2 resizePri tomto druhu filmov je myslím si  vcelku regulérna otázka, čo a koho vlastne reprezentujú? Nejakú zamindrákovanú komunitu, neschopnú komunikovať, vyjadrovať akékoľvek emócie inak než cez lakonické sms-ky a zhrýzať sa osamote žiarlivými myšlienkami na to, že ktosi kamsi  uniká a je bez dohľadu? Táto zamotaná šifra kvázi psychologickej analýzy frustrovanej ženskej duše síce môže osloviť rovnako postihnuté obete, jej akýkoľvek presah do spoločenskej roviny je však takmer viac než sporný. Téma dobrovoľného „sebauväznenia“ do virtuálneho priestoru je pritom téma zaujímavá a aktuálna a možno si na režisérku ešte pár rokov počká.

 

Díra 2 resizePri pozornom sledovaní nových českých filmov sa človek nezbaví dojmu, že sa pohybuje v prostredí zakuklených umeleckých enkláv, kde filmy vznikajú ako výsledok spoločne zdieľanej skúsenosti, platnej a zrozumiteľnej pre malú komunitu kamarátov, kolegov a iných nadšencov čohokoľvek. Je to myslím si i prípad filmu z  hlavnej súťaže hraných filmov Díra u Hanušovic. Jeho poetika i význam má obmedzenú platnosť pre uctievačov Dejvického divadla a pátrať po jeho zmysle si žiada  krkolomný deduktívny výkon. V konečnom dôsledku je exotizácia provinčného zapadákova a jeho morálneho i existenčného marazmu, servírovaného ako sled groteskných absurdít, vlastne len zábavným cvičením, kde o nič nešlo a nejde ani tvorcom ani divákom.

 

Doba klanová
Excelentnou ukážkou symptómov spoločenského regresu, spôsobeného pocitom ohrozenia a následného rozpadu na samostatné skupinky, vytvárané prevažne z akcieschopných adolescentov, je ukrajinský film Kmeň Myroslava Slabošpytského. Z MFF v Cannes si odniesol okrem iných i cenu za najlepší debut. Vykresľuje hrozivé rozmery skupinovej samoregulácie mravov, degradovaných na pudovú úroveň živočíšnej tlupy, živiacej sa krádežami a prostitúciou, ktorá  nakoniec podľahne dramatickej  sebadeštrukcii.

 

Barbari resizeObľúbenou variáciou tejto témy sú odkazy na skupinky, vyznávajúce najrôznejšie modly a totemy. Vo filme srbského režiséra Ivana Ikiča Barbari, v centre ktorého stojí  dospievajúci Luka, sa skupinka okrem futbalu vášnivo venuje aj srbskému nacionalizmu, keďže sa príbeh filmu odohráva v čase  osamostatnenia Kosova. Podobne ako rad ďalších filmov „klanovej“ línie, odohráva sa v provinčnom mestečku Mladenovac. Kým v urbanizovanom prostredí sa pod tlakom náročného okolia utiekajú frustrovaní jedinci do virtuálneho sveta, plného netušených možností, provincia je často svedkom organizovanej svojpomoci voči strašidlu bezmocnosti a slabosti. Pravidlá prirodzeného výberu sú jasné. Nechránený jedinec je v ohrození života.

 

Čo sa stane, ak sa takto zdieľané  kolektívne zákony porušia, si môžeme „prečítať“ vo víťaznom filme celej sekcie, Napravna trieda resizeruskej Nápravnej triede Ivana I. Tverdovského. Invalidná, dospievajúca Lena sa po dlhom období samoty konečne dostane do školy, triedy pre  rovnako postihnutých spolužiakov. Nemôže chodiť má paralyzované nohy, a tak je na vozíčku. Jej inteligencia a sebavedomie sa vzpiera zabehnutým pravidlám. Keď sa zamiluje do spolužiaka Antona a  okoliu odvážne  demonštruje svoje malé, individuálne šťastie, nastáva kríza. V boji o zaradenie do normálnej triedy prehráva a jej poníženie zo strany spolužiakov je kruté a nemilosrdné. Tverdovský dokázal tento materiál posunúť z úrovne obligátnej sociálnej kritiky neutešených pomerov vo vzdelávacom systéme a vševládnucej apatii voči invalidom, na drámu zápasu individuality voči vševládnucemu diktátu kolektívu. V spoločnosti, ktorá práva jednotlivca programovo likviduje sú príbehy tohto ladenia v tom najlepšom slova zmysle angažované. Jeho majstrovskú verziu sme mali možnosť vidieť i vo filme Andreja Zviaginceva Leviatan.

 

Mapy zmarených osudov
Po rieke resizeRodinné tragédie dominovali hneď v niekoľkých filmoch. Azerbajdžanský film Po rieke Asifa Rustamova je drámou otca a syna. Dostanú sa do konfliktu kvôli nedostatočnému výkonu syna vo veslárskom klube. Otec-tréner sa rozhodne syna z tímu vyradiť. Vzápätí príde správa, že sa syn utopil a zúfalý otec chodí  identifikovať mŕtvoly utopencov. Či naozaj došlo k osudnej tragédii sa nikdy nedozvieme.  Slovinský príspevok Strom režisérky Sonji Prosencovej sa rovnako točí okolo tragickej udalosti, smrti Bota resizejedného z bratov. Nešťastnou náhodou spadne zo stromu a rodina sa vyrovnáva s dôsledkami tohto nešťastia. V albánskom filme Bota Iris Eleziovej sa dej sústreďuje na osudy jednotlivých hrdinov, spojených prostredím malej  kaviarne. Nachádza sa v miestach, kam kedysi vysťahovali nepriateľov vlasti. Do života mladej Juli, ktorá pracuje v kaviarni sa minulosť vracia odhalením tragického osudu jej rodičov. Aj na tejto trojici filmov je zreteľná štylistická rôznorodosť rozprávania, kým azerbajdžanský film sa pohybuje v čisto realistickom tóne, slovinský film je estétskym výkonom kladúcim dôraz na vizuálnu atmosféru a albánsky film sa prikláňa k odľahčeným tónom, stredozemskej proveniencie.

 

Ceresnovy tabak resizeDo zbierky generačných konfrontácií patrí aj estónsky film Čerešňový tabak režisérskej dvojice Katrin a Andreas Maimikovcov. Prázdninové putovanie po lyrických močiaroch je pre dospievajúcu Lauru prvým emocionálnym zážitkom. Upúta ju o generáciu starší sprievodca Joosep, ktorý sa do ľúbostného dobrodružstva našťastie nepustí. Doma ho čaká žena s deťmi . Humorné ladenie príbehu je po skvelej komédii Hubárčenie (2012) dôsledným popretím tvrdenia o uzavretej a zádumčivej povahe Estóncov. Kebab a horoskop resizeCestou humornej absurdity sa vydal aj poľský film Kebab a horoskop Grzegorza Jaroszuka a úspešne kontroval obom maďarským filmom. Dvojica marketingových amatérov , ktorí sa dajú dohromady pri pojedaní kebabu, sa  v ňom vydá na skusy do obchodu s kobercami, aby ich pracovníkov poučili o tajoch efektívneho predaja. V srbskom filme Darka Lungulova Pomník Michaelovi Jacksonovi sa holičovi Markovi, ktorého opustila žena, podarí presvedčiť obyvateľov malého mestečka, že najlepšou náhradou za sochu padlého vojaka je postava americkej superhviezdy. Získa späť lásku svojej Ljubinky, aj keď všetko nedopadne tak, ako to naplánoval.

 

Pomník M. Jacksonovi resizePo rokoch hrdinov – obetí spoločenského chaosu a nihilizmu, sa z mračných sociálnych drám vynárajú hrdinovia s nadhľadom. Ten je, v akomkoľvek kľúči, absurdnom, grotesknom i komediálnom, prejavom zrelosti a vlastne  v istom zmysle i múdrosti. Nakoniec Kafka, Gombrowicz i Orkény sú na tejto ceste tými najlepšími sprievodcami.

Vyhľadaj

2percenta

220x220stavoing

Táto webová lokalita používa súbory cookie pre lepšie používateľské prostredie. Ochrana osobných údajov tým nie je dotknutá.