Nebolo prekvapením, že sa film gruzínskeho režiséra Georgea Ovashviliho Kukuričný ostrov stal víťazom tohtoročného festivalu v Karlových Varoch. Snímky hlavnej súťaže vo veľkej miere odrážali tri trendy súčasnej svetovej kinematografie. K vychyteným snímkam o ľuďoch na pokraji spoločnosti porota zrejme neinklinovala i keď ich bolo najviac. Priklonila sa však k dielam vyrozprávanými v pomalom tempe, bez veľkých slov, nabádajúcich k pokore, zamysleniu sa nad zmyslom života a preferovala tiež tretí, divákmi nie veľmi akceptovaný trend, kde sa tvorca k problémom postaví svojsky, rebelantský a šokujúco.

Stalo sa na ostrovčeku rieky Inguri
Rieka Inguri tvorí prirodzenú hranicu medzi Gruzínskom a Abcházkom. Na začiatku 90. rokov počas vojny Abcházko vyhlásilo nezávislosť, to však zdá sa vôbec nezaujíma životom skúšaného starého muža a rozhodne sa na malom ostrovčeku, na zemi nikoho, vybudovať chatrč a pestovať kukuricu. Spoločnosť mu robí vnučka, ktorú sa snaží pred problémami a sklamaniami uchrániť. Veľa toho nenahovoria, film je takmer bez slov a predsa sa veľa udeje. Vo vzduchu visí vojnový konflikt, dievča dozrieva v ženu, starec má čo robiť, aby túto sirotu chránil pred nástrahami života. Dedo sa vyhýba akýmkoľvek kontaktom s vojakmi i patrolami, ktoré okolo ostrovčeka neustále krúžia, vnučka však prahne po ich pohľadoch a rada by nadviazala kontakt. Tomu sa starec snaží všemožne  zabrániť. Je to však človek, ktorému nič ľudské nie je cudzie, neváha zachrániť ani nepriateľa, veď je to ľudská bytosť. So všetkým si poradí, len s prírodou boj prehráva. No toto pozoruhodné dielo zaujme aj obrazmi každodennosti a úvahou o zmysle života vôbec. Dráma dvoch osamotených ľudí, plná symboliky, jemne, ale o to naliehavejšie apeluje na zdravý rozum pri zbytočných vojnových konfliktoch. Zúrenie živlov a bezmocnosť človeka vyhrať tento boj nabáda k zamysleniu sa nad zbytočným pachtením ľudstva, núti zastaviť sa a pouvažovať o prioritách života, ktorými sú láska, spolupatričnosť a vzájomné porozumenie. Pôsobivá kamera Elemera Ragalyiho hlavnú myšlienku výrazne podporila a vzniklo dielo, ktoré je ukážkou zrelého filmového majstrovstva.

Tri ceny pre maďarský Voľný pád
Väčšina odchádzala z kina pobúrená, šokovaná a znechutená. Voľný pád experimentátora Györgya  Pálfiho predstavuje čoraz modernejší spôsob filmového vyjadrovania sa. Namiesto toho, aby javy presne pomenoval, otvorene kritizoval, sa im pod kožu dostáva pomocou absurdity. Uznám, že väčšina obecenstva nie je ochotná pozerať sa na niečo, čo sa vymyká z rámca priemeru a navyše bez dešifrovania, čo tým chcem tvorca povedať, ani tomu neporozumie, presnejšie nie je ochotné o tom uvažovať. Pálfi sám hovorí, že priamo sa k politike nevyjadruje, na to je jeho život príliš krátky. Prekvapený však bol už pri preberaní neštatutárnej ceny Cena Europa Cinemas Label. O to väčšie prekvapenie bolo, že od hlavnej poroty dostal hneď dve ceny - Cenu za réžiu (oprávnene) a navyše ešte Zvláštnu cenu poroty. Enfant terible maďarského filmu si robí filmy po svojom, uvádza diváka do nemého úžasu a provokuje. Provokácia je hlavnou tvorivou metódou tohto nadaného filmára, ktorého by som hádam prirovnala trochu ku Kanaďanovi Xavierovi Dolanovi, ktorý nielen v Cannes, ale aj v Karlových Varoch svojou Mama, uvedenou mimo súťaž, spôsobil rozruch. To sa výdatne darí aj Pálfimu. Napríklad mladá žena príde s dieťaťom ku gynekológovi dohodnúť sa na interrupcii. Vyšetrí ju, súhlasí a potom jej na prekvapenie živé dieťa vtláča do delohy. Poviete si, že je to nechutné, lenže za touto nechutnosťou sa skrýva rozhorčenie nad potratmi. Príbeh sterilných manželov zabalených do igelitu aj pri súloži, nie je o nič menej šokujúci. Priznajme si však, či hystéria okolo čistoty, vyhýbanie sa všetkému, čoho dôsledkom je strata imunity, nie je absurdná ? Príbeh starej ženy, ktorá skáče z ôsmeho poschodia, pozviecha sa a ide znovu hore schodmi postarať sa o svojho nepraktického a bezbranného manžela, nie je pochopiteľná? Nemáte chuť niekedy aj vy „skočiť“ a takto sa zbaviť všetkého?  Každá epizóda si berie na paškál  jeden z neduhov súčasnosti, napríklad pokrytectvo, skrývané obavy, falošnosť a vyrovnáva sa s nimi svojsky. Niekto si povie hlúposť, absurdita, druhý začne epizódy dešifrovať. Je to film sporný, kontroverzný, ale zaujímavý. A svetový trend ide, žiaľ, alebo, chvalabohu, aj týmto smerom.

Pôvabná Elle Flanning a "hrdina" Nahuel Pérez Bisayart
Americkej  herečke Elle Flanning pririekla porota Cenu za ženský herecký výkon vo filme Jeffa Preissa Až na dno. Nakrútil ho podľa autobiografie Amy Jo – Albany, dcéry slávneho džezového klaviristu Joea Albanyho, ktorý prepadol drogám. Amy v podaní Elle Flanning je jemná až precitlivená bytosť nadovšetko milujúca svojho otca a jeho muziku. Večné ospravedlňovanie a úsilie pomôcť svojho nevyliečiteľnému otcovi a pritom sama nespadnúť až na dno, zahrala mladá herečka presvedčivo a sympaticky. Snímka patrí k väčšine filmov, ktoré zobrazovali ľudí na pokraji spoločnosti alebo tých, ktorí sa vlastnou vinou, najmä pre drogovú závislosť, dostali  až na dno.

Nuhuel Pérez Biscayart by si zaslúžil nielen Cenu za mužský herecký výkon vo filme Belgičana Davida Lamberta Som tvoj, ale aj preto, že dva razy meral cestu Argentína – Karlove Vary a späť. Nechcem nikomu vstupovať do svedomia, ale mnohí, bývajúci len za rohom, sa neunúvajú prísť si prevziať cenu a tento mladý muž to absolvoval za týždeň dva razy. Tomu sa hovorí profesionalita, úcta k profesii , festivalu i porote. Cenu mu priniesla úloha Argentínčana Lucasa, trochu ľahtikára, ktorý si zarába ako homosexuálny prostitút. Hlas z videochatu ho pozve do Európy, aby tu skúsili spolu žiť. Presná anylýza problémov spolužitia dvoch národnosťou i mentalitou rozdielnych ľudí, konfrontácia ich životných postojov, vzájomné rešpektovanie a snaha nájsť spoločnú reč, vyzneli veľmi sympaticky aj vďaka hereckému výkonu Nuhuela Péreza Biscayarta. Cenu mu odovzdala šarmantná americká herečka Laura Dern, ozdoba posledných dní festivalu. Laura, dcéra slávneho herca Brucea Derna a tiež slávnej herečky Diane Ladd, bola druhým hosťom Marka Ebena Na plavárni. Milé rozprávanie sa odohralo takisto pred obecenstvom, ako v prípade Mela Gibsona, ale v príjemnom prostredí karlovarského Mestského divadla.

Filmy, ktoré si zaslúžia pozornosť
Po prvý raz sa v karlovarskej súťaži objavil animovaný film Kamene vo vrecku pôvodom lotyšskej režisérky Signe Baumane žijúcej v New Yorku. Autobiografická snímka o dedičnej depresii, je milé a humorné vyrovnanie sa s faktom, že starý otec sa oženil s mladou ženou, no pozabudol si zistiť prečo jej rodina zomiera tak mladá. Samovražedné sklony zdedia, samozrejme, aj potomkovia. Neštatutárne poroty boli k filmu štedré – získal Cenu FIPRECI a tiež Cenu ekumenickej poroty. Smútkom žien vydaných napospas machom sa možno v zbytočne dlhých, ale veľavravných  sekvenciách, zaoberá Mexičan Jorge Pérez Soland vo filme Smútok bez konca (originálny názov La tirisia, čo znamená aj chorobu duše) a navyše upozorní, že hrdinovia nemôžu ani od rodiny, ani od štátu, ani od cirkvi očakávať nič. Jedným z mojich favoritov bol islandský film Paríž Severu režiséra Hafsteinna Gunnara Sigurðssona, ktorý netradične rozpitval rodinné i medziľudské  vzťahy. Hugi, učiteľ na základnej škole, niekde na východe Islandu, prepadol alkoholu, chodí na skupinovú terapiu abstinujúcich alkoholikov a nie je šťastný. Aj mexický film aj islandská  snímka sú typickou ukážkou filmov o ľuďoch vegetujúcich na pokraji spoločnosti. Mexičania vyjadrili bolesť a bezvýchodiskovosť krutejšie ako Islanďania. Mladý muž sa nakoniec vzchopí a dokáže opustiť toto bohom zabudnuté miesto a pokúsi sa plnohodnotne žiť. Snímka je navyše štýlovo čistá a nezaznejú v nej falošné tóny.