Asi netreba príliš dlho vysvetľovať, že prehliadky národných kinematografií, najmä z takých exotických a ťažko dostupných destinácií ako je Irán, majú dôležitý význam. Po Prahe a Brne sa mohli diváci v Bratislave s nimi zoznámiť v dňoch od 24. do 26. januára na festivale Iránci.

Tieto  filmy nielen približujú  toto kultúrne nesmierne zaujímavé teritórium všetkým, ktorí nestoja o paranoidné reči  obvykle málo informovaných a vzdelaných mediálnych „spravodajcov“, ale  zároveň dovoľujú  značne vylepšovať  kultúrne kompetencie domáceho publika i na mimoeurópskych  trasách. Aj keď sa u nás ešte tento nepolitický multikulturalizmus veľmi nenosí s odôvodnením, že si musíme merkovať najmä vlastný dvorček, je to len otázka času. O tom, že situácia nie je ružová sa možno presvedčiť jednoducho. Skúste slovenským vydavateľom ponúkať hotovú knihu o iránskom filme a pravda nedá na seba dlho čakať.

Duel Prasa versus Tri tváre
Nie je tajomstvom, z koho si tak nemilosrdne uťahuje režisér Mani Haghighi vo svojom filme Prasa, ktoré už je v distribúcii (viď recenziu). Režisér Hasan Kasmai je nervózny, lebo záhadný vrah likviduje najlepších iránskych filmárov a jeho necháva bez povšimnutia. Navyše nemôže nakrúcať hrané filmy, lebo sa ocitol na akomsi  zozname neželaných, a tak stvrdol pri stupídnych reklamách. Hlavná postava sa evidentne snaží o uznanie a jeho bolestínske sťažnosti na nespravodlivosť vrchnosti, odkazujú na zložitú situáciu iného režiséra, Jafara Panahiho. Kasmai navyše so svojou matkou, ktorá v príbehu zohrá  úlohu neohrozenej záchrankyne synovho života, hovorí turecky, čo je jazyk menšiny, žijúcej pri hraniciach s Azerbajdžanom. Z tejto oblasti pochádza i Panahi.

Nech sú okolnosti, sprevádzajúce vznik  filmov Jafara Panahiho, ktoré nakrúca v režime zákazu práce a domáceho väzenia akékoľvek, je zrejmé, že jeho najnovší film Tri tváre hravo prekonáva kvality Prasaťa a navyše si z Cannes odniesol cenu za najlepší scenár. Prasa figurovalo v súťažnom výbere na Berlinale. Je pravdou, že Haghighiho film skúša nové výrazové prostriedky, jazyk, ktorý nemá v Iráne tradíciu, kým Panahiho príbeh je síce originálny, ale k experimentovaniu rozhodne nesmeruje. Je skôr zaujímavým odrazom spoločenskej situácie v Iráne a zároveň obrazom života na vidieku, ovládaným  tradičnou morálkou, zakotvenou v náboženstve. Režisérovi Panahimu (podobne ako v predchádzajúcom filme Taxi Teherán) tu vystupuje ako reálna postava, pošle akási dievčina video, v ktorom vysvetľuje , že sa chce stať herečkou, ale jej rodina je rozhodnutá za každú cenu tomuto rozhodnutiu zabrániť. Chce preto spáchať samovraždu a aktívne sa na ňu  pripravuje. Režisér sa spolu s herečkou, o ktorej sa dievčina zmieňuje, vyberie za nešťastnou hereckou  kandidátkou. Panahiho veľkou devízou je schopnosť pôsobivo inštalovať do svojich filmov akúsi dokumentárnu priamosť a spontaneitu a zároveň odvíjať v podtexte poetickú líniu,  estetizujúcu  rozprávanie. Je to nesporne dedičstvo 90. rokov, ktoré Panahi ako jediný z vtedajších režisérov dokázal transformovať a naďalej využívať.

Generácie v boji o pravdu
Výnimkou medzi piatimi hranými filmami je  film Invázia (2018) Shahrama Mokriho. Neustála túžba Iráncov po dobrých žánrových filmoch sa akosi neveľmi darí s výnimkou psychologických rodinných drám a komédií. Výnimkou nie je ani Invázia, pokus o science-fiction s prvkami mystery a akejsi upírskej balady. Kostrou príbehu je vražda na štadióne a jej vyšetrovanie. Prebieha medzi športovcami, venujú sa tréningu tradičného rituálneho zápasenia. Postavy miznú v záhadných otvoroch, odnikiaľ prichádzajú mŕtvi a polícia si nevie rady. Predchádzajúci film režiséra  Ryba a mačka (2016) bol rozhodne aspoň o dve triedy vyššie. Iránske kriminálne a thrillerové žánre často trpia na nedostatok profesionálnych skúseností a niekedy sa pripája i problém radikálne odlišného chápania  filozofie  konfliktných situácií v týchto filmoch. V západnom žánri sa hrdinovia vždy snažia prekonať protivníka a zlikvidovať nebezpečnú situáciu. V iránskej verzii má slovo apokalyptické videnie a nenabúrateľná osudovosť. Tieto prvky vybočujú zo zaužívaných  pravidiel a foriem a najmä pre západného diváka sú nezrozumiteľné a neprehľadné.

Najpopulárnejšou  domácou žánrovou formou je milostný príbeh. Tu je už situácia zreteľne odlišnejšia. Prvá iránsko-česká koprodukcia Červená krajina (2018) režiséra Abbasa Aminiho je príbehom dvoch mladučkých manželov, trinásťročnej Hendi a šestnásťročného Hormoza, ktorý sa zúfalo snaží nájsť si prácu, aby uživil svoju detskú manželku. Odhliadnuc od zručne nakrúteného a vizuálne príťažlivého príbehu, je  jeho sociálno-kritický akcent  prapodivný. Absenciou vekových hraníc na uzavieranie manželstva začína aj končí akákoľvek diskusia. Ako vieme, to nie je len vzdialený exotický kolorit zaostalých spoločností  tretieho sveta, ale hneď u našich susedov jeden z najkomplikovanejších problémov v prijímaní migrantov, keď treba  riešiť čo s manželmi a ich trinásťročnými (aj menej) manželkami, navyše ak sú tehotné. Zákon o sexuálnom zneužití totiž platí v celej Európe.

Dospelá verzia love story je už menej výbušná. Vo svojom filme Bomba, milostný príbeh (2018) sa herec a zároveň i režisér Peyman Moaadi (Nader z Farhadiho filmu) vracia do dôb iránsko-irackej vojny (1980-1988). Manželskému páru učiteľov (Leila Hatami, Peyman Moaadi) sa akosi nedarí udržiavať vzájomné vzťahy v uspokojivom stave, zavládlo medzi nimi mlčanie  a navzájom sa odcudzili. Spojí ich paradoxne až nebezpečná situácia pri bombardovaní. Popri rozvíjaní komorného príbehu tu Moaadi podáva zaujímavý obraz  otupujúcej  propagandy, ovládajúcej i školské dvory. Vojnové filmy z iracko-iránskej vojny sú v Iráne stále populárne a je ich dosť nato, aby vytvorili žáner „svätej  obrany“.

Víťazným filmom pražskej súťaže bol film Drezúra (2018) režiséra Pooyi Badkoobeha. Je obrazom nastupujúcej iránskej generácie mladých ľudí, s ktorou to existujúci režim nebude mať ľahké. Mladá hrdinka, vzdorujúca nielen rodičom, ale aj svojim kamarátom zo skupinky, zabávajúcej sa drobnými krádežami. Pri jednej z nich zrania afgánskeho predavača, ale v prehrávači zabudnú kazetu, ktorá môže byť usvedčujúcim materiálom. Donútia hrdinku vrátiť sa do obchodu aj za cenu zvýšeného rizika. Dievča sa rozhodne pre totálnu spravodlivosť. Je ochotná sa jej podriadiť aj za cenu vlastnej deštrukcie. Film bol ocenený ako najlepší debut na minuloročnom filmovom festivale FAJR.

Na morálne kritériá naráža hrdina filmu Bez dátumu, bez podpisu (2018) režiséra Valida Jalilvanda. Podobne ako v prípade predchádzajúceho filmu ide opäť o vyhrotenú morálnu dilemu  úctyhodného lekára, ktorý si nie je istý, či  smrteľne nezrazil autom dieťa. Prísne morálne  imperatívy a ich naplnenie sú témou, ktorá sa už u nás takmer neobjavuje. V prostredí relativizácie hodnôt a koniec koncov i morálky  sa stali  témou „non grata“.

S mŕtvolou otca putujú jeho deti na miesto, kde chcel byť pochovaný, vo film  Keď sme umierali (2017) Mostafu Sayyariho. Táto komorná „road movie“ má nesporne príťažlivý kolorit  a je  po všetkých stránkach zaujímavou freskou dnešného Iránu.

Dokumenty o hrdinoch všedného dňa
Hlavná predstaviteľka jedného z dvoch dokumentov, predstavených v programe festivalu, pripomína dospelú ženskú variantu detského hrdinu z nezabudnuteľného filmu Tinar (2009) režiséra Mahdi Moniriho, ktorý si odniesol cenu za najlepší dokument na MFF Karlove Vary. Film Zlatíčko (2018) Yasera Talebiho sleduje starú,  82 - ročnú ženu, pastierku dobytka kdesi vysoko v horách. Zvykla si na samotu a k zvieratám cíti silnejšiu väzbu ako k ľuďom dole v dedine. Je to oná previazanosť človeka s prírodou a sebestačnosť, o ktorej fantazírujú ekologicko - politické kruhy v snahe „očistiť“ mestského človeka od neprirodzených nánosov civilizácie. Komu sa nechce rozmýšľať o týchto témach, môže sa dať unášať  vlnou nádherných obrazov. Tie hovoria sami za seba.

Ďalším príkladom tvrdohlavej samostatnosti, alebo ak chceme  hrdej individuality je mestský človek pán Alí, majiteľ holubieho kŕdľa. Stal sa preň nielen zdrojom nehy a lásky, ale zároveň i obrazom vlastného fyzického úpadku. Jeho zdravotný stav sa stále viac zhoršuje a rovnako je to aj s jeho holubami. Film Pan Alí a holuby (2017) nakrútil Kamran Heidari.

Bratislavské publikum neuvidelo víťazný dokument z pražskej súťaže Ženy s náušnicami z pušného prachu (2018) Rezu Farahmanda o televíznej novinárke, mapujúcej vojnovú zónu počas bojov medzi Irakom a Islámskym štátom. Porotu, zloženú z dvoch žien, Diany Tabakov a Natálie Aršavskej síce oprávnene zaujal osud odvážnej ženy, pracujúcej medzi bombami a streľbou, ale spôsob, akým sa prezentujú obete, zajaté ženy a deti vojakom ISIL- u je prapodivný a bez akéhokoľvek náznaku jasného odsúdenia ich  manželov, bojujúcich na strane vojska, ktorého brutalita bola naozaj výnimočná.

Neprekonaní klasici
Po každoročnom update nových iránskych filmov je stále jasnejšie, že generácia, nastupujúca koncom 80. a začiatkom 90. rokov – Abbás Kiarostami, Mohsen Machmalbaf, Jafar Panahi alebo Majid Majidi a ich okúzľujúco jednoduché a dojímavé filmy ostanú neprekonané.  K tejto generácii prirodzene patrí i režisér Mohammad-Ali Talebi, ktorý  predsedal porote festivalu v Prahe. Jeho film z roku 2000 Vŕba a vietor, nakrútený podľa scenára Abbasa Kiarostamiho, ešte plne súznie s poetikou filmov o deťoch, prekonávajúcich  ťažko zvládnuteľný problém za pomoci  sústredenej vervy, ale i osudového  šťastia. Tieto filmy vychádzali v počiatkoch zo vzdelávacích požiadaviek Inštitútu pre intelektuálny rozvoj detí a mládeže, organizácie, ktorá bola  motorom najsilnejšieho a dosiaľ neprekonaného vzopätia iránskeho filmu. Vŕba a vietor sa odohráva na dedinskej škole. Jeden zo žiakov rozbil pri futbale okno a hrozí mu zato prepustenie. Má poslednú šancu okno zaskliť, aby do triedy nepršalo. Sme svedkami  dojemného snaženia a zápasu o naplnenie povinnosti, kedy chlapec nesie do školy tabuľu skla a prekonáva všetky nástrahy prísneho osudu.