Svoje dejiny začal písať  najväčší izraelský Medzinárodný filmový festival v Jeruzaleme v roku 1984. Bol založený  z vôle a snahy Lie Van Leer, ktorá ho viedla až do roku 2008. Jej portrét víta návštevníkov Cinematéky, kde sa konala väčšina festivalových projekcií. Táto inštitúcia, pri zrode ktorej stála zakladateľka festivalu, je archívom a zároveň pracoviskom pre reštaurovanie a digitalizáciu filmov. Nachádza sa pod stenami Starého mesta.

Z laboratórií sa na plátno dostal film Obliehanie (The Siege) Gilberta Tofana z roku 1969. Príbeh ženy, ktorá v Šesťdňovej vojne v roku 1967 stratí manžela a čelí tlaku rodiny, vyžadujúcej dodržiavanie statusu smútiacej vdovy, bol ocenený na festivale v Cannes a nominovaný za Izrael na Oscara. Hlavnú úlohu v ňom vytvorila Gila Almagor, jedna z najznámejších izraelských herečiek. Krátky záznam z udeľovania cien počas cannského festivalu v roku 1969 tvoril súčasť otváracieho festivalového klipu.

Udeľovanie festivalových cien má svoje špecifikum. Finančné čiastky vyhradené pre jednotlivé súťažné kategórie venujú mecenáši, organizácie i fondy a ceny nesú ich mená i názvy. Cena za najlepší dokument a krátky film pripomína meno zakladateľky festivalu  Van Leer.  Porota medzinárodnej súťaže bola trojčlenná. O víťazovi rozhodoval izraelský scenárista a režisér Nadav Lapid, remake jeho najznámejšieho filmu Básnik zo škôlky (Kindergarten Teacher, 2014)  sa začne nakrúcať v New Yorku s Maggie Gylenhall v hlavnej úlohe. Ďalej to bola populárna izraelská divadelná a filmová herečka Evgenia Dodina, hviezda Národného divadla Habima v Tel Avive. Tretím členom poroty bol dánsky kameraman Sturla Brandth Grovlen (Barani, Victoria). V konkrencii filmov Oklamaný (Beguiled, Sofia Coppola), Dvojitý milenec (Double Lover, Francois Ozon), Žena, ktorá odišla (The Woman Who Left, Lav Diaz) a ďalších, zvíťazil juhokórejský film Sama v noci na pláži  (On the Beach at Night Alone) Hong Sang-sooa. Za krehký príbeh sklamanej herečky,  beznádejne zaľúbenej do režiséra, hľadajúcej nádej v úniku.  Predstaviteľka hlavnej role Kim Min-hee odniesla si cenu za najlepší ženský herecký výkon na tohtoročnom Berlinale. Zvláštnu cenu poroty získali filmy Western nemeckej režisérky Valesky Griesbach a iránsky Neústupný (A Man of Integrity) Mohammada Rasoulofa, ktoré prešli aj českými a slovenskými festivalovými fórami. Porota FIPRESCI v sekcii medzinárodných  debutov, udelila cenu rakúsko-nemeckému animovanému filmu Teheran Taboo iránskeho režiséra, žijúceho v Nemecku.

Proti prúdu – hraná tvorba

Najväčšej pozornosti sa samozrejme tešila vzorka domácich filmov. Sklamaný kandidát na úspech v súťaži hraných filmov karlovarského festivalu Cukrár režiséra Ofira Raula Graizera dostal  cenu za najlepší strih a zároveň Cenu za rozvoj židovského dedičstva. Porota súťaže izraelských filmov pracovala v zložení : Said Ben Said, francúzsky producent (za film Paula Verhoevena Elle ziskal Zlatý Glóbus za najlepší zahraničný film), kameramanka Agnés Godard (spolupracovala s Claire Denis, Petrom Greenawayom a Alainom Resnaisom), maďarský režisér Bence Fliegauf (Iba vietor, 2012), portugalská dokumentaristka Cintia Gil a izraelská režisérka a fotografka Yael Bartana. Rozhodli sa, že

najlepší film je Lešenie (Scaffolding) debut režiséra Matana Yaira. Príbeh vychádza z Yairovej učiteľskej praxe a hlavná postava Asher Lax je jeho bývalým študentom (aj keď hrá sedemnásťročného tinedžera, v čase nakrúcania mal dvadsaťdva rokov). Film rozohráva vzťah otca a syna s neobvyklým hlbokým ponorom do psychológie hlavnej postavy. Asher je priamy a nepoddajný, neustále vyvoláva konflikty a jediný, kto s ním dokáže vyjsť je učiteľ literatúry a histórie Rami. Mnohé mu toleruje, zdieľajú vzájomnú náklonnosť a Asher uverí  zmyslu ďalšieho štúdia. Vôľa nasledovať učiteľovu nenásilnú výzvu naráža na otcovu nevôľu. Vlastní malú firmu na výrobu lešení a chce, aby mu syn pomáhal. Keď učiteľ spácha samovraždu, obviňuje jeho manželku a nechce sa so stratou zmieriť. Ostáva sám a jeho cesta za všetkým, čím chcel byť je vecou neľahkých rozhodnutí. Dokumentárny charakter rozprávania neostáva na úrovni popisu s moralistickým akcentom. Postupne nadobúda rozmer tragickej výzvy doliehajúceho osudu, balansujúceho na hrane  medzi zväzujúcim a ťaživým patriarchálnym imperatívom, poslušnosťou voči otcovi  na jednej strane a povznášajúcim svetom múdrosti, predstavovaným učiteľom na druhej.

Podobnou témou ťaživého osudu, doliehajúceho na nezrelú konštrukciu jednotlivca, intuitívne sa vzpierajúceho všetkým existujúcim pravidlám sa zaoberá i film Neistý (Doubtful) Elirana Elyu, ktorý dostal cenu Aarona Emanuela za najlepšiu kameru pre Shai Goldmana a zároveň cenu Anat Pirchi za najlepší debut. Assi (Ran Danker) je scenárista a básnik a za nehodu na motocykli, ktorý riadil v podnapilom stave, sa musí v rámci komunitného servisu venovať skupinke delikventov, odsúdených na domáce väzenie. Učí ich základom práce s kamerou za neľahkých podmienok. Zblíži sa s jedným z nich, vstúpi do jeho rodiny a napriek jeho vzdorovitej a násilnej povahe sa mu podarí si ho získať. Chlapec uverí svojej šanci a mení sa. Do tejto sľubnej súhry vstúpi tragická udalosť. Zabije suseda, ktorý protestoval proti hlasnej hudbe. Hľadá u Assiho záchranu. Prichádza však polícia a jeho osud je spečatený.V oboch filmoch je citeľné pozadie biblických príbehov, plných prísnych skúšok odolnosti, schopnosti vyrvať osudu všetko, na čom záleží i v situácii, keď je vzdor voči zvierajúcim  okolnostiam a trestajúcej sile takmer bez šance. Iste nie je náhodou, že tieto príbehy vznikajú v zložitej realite kultúry, v ktorej je obrana záležitosťou prežitia.

Expresívny a temný obraz rodinného kruhu podáva film režisérky Veroniky Kedar Rodina (Family), s vynikajúcou Evgeniou Dodinou v úlohe matky prízračnej hlavnej postavy, vražedkyne Lili, ktorá postupne likviduje členov rodiny a mŕtvoly aranžuje k spoločnej rodinnej fotke. Je to nesporne talentovaný film s výrazným vizuálnym cítením aj keď sa postupne vymyká kontrole a stráca v záplave makabristickým obrazov disciplínu. Dá sa chápať ako dekonštruktivistická výzva tradícii a jej hodnotám, v ktorých má rodina dominantné miesto.

Relativitou pravdy, jej závislosťou od individuálneho pohľadu i objektivizujúcich podmienok sa zaoberá film Smrť poetky (The Death of a Poetess) Dany Goldberg a Efrata Mishoriho opäť s Evgeniou Dodinou v jednej z hlavných úloh, poetky, utopenej v mori uprostred noci. Pred vyšetrovateľom vypovedá  svedkyňa, s ktorou obeť  popíjala poslednú hodinu pred smrťou v pobrežnom bare. Žena potom odišla na toaletu, a to čo sa dialo ďalej je neisté. Dôkazy hovoria čosi iné ako svedkyňa, ošetrovateľka v miestnom starobinci, ktorá namiesto práce odišla na pohárik. Po žene – poetke našla jej spoločníčka len hodinky a pár vecí. Tie odložila a odkráčala k moru v ústrety smrti. Chcela ju žena zachrániť, alebo to bolo inak?  Mučivé  hľadanie pravdy, úmorné vypočúvanie a rekonštrukcia udalostí  sa opäť svojou intenzitou  odporu  voči  verzii vyšetrovateľa a záverečnou  rezignáciou svedkyne pred neistotou toho, čo sa vlastne naozaj stalo, odráža   istú úroveň  emocionálnej  spoločenskej  esencie, rotujúcej medzi  otázkami o istotách  a neistotách  so  silným morálnym akcentom v pozadí.

Jedným z izraelských reprezentantov na jesennom Benátskom festivale  bude film Túžba (Longing) režiséra Savi Gabizona. Silný, originálny príbeh je ukážkou  vzácnej devízy izraelských filmov. Rozprávačská tradícia zrejme do značnej miery vychádza zo znalosti biblického archetypálneho základu. Ďaleko od pravdy nie je tvrdenie, že Biblia by mala byť jednou zo základných učebníc pre scenáristov. Tento smer by určite pomohol aj našim tvorcom, ktorí  v hranom filme uviazli kdesi na pomedzí bezduchého dokumentarizmu a exotizácie  sociálneho  okraja, bez akýchkoľvek väzieb na domácu kultúru. V úvode tohto filmu sa po rokoch stretáva za stolom v reštaurácii žena a muž. Kedysi boli milencami a narodil sa im syn. Muž sa o ňom dozvedá až od ženy. Jeho narodenie mu zatajila, lebo sa rozišli a ona jeho pomoc nepotrebovala. Syn však zomrel dôsledkom tragickej autonehody. Muž sa rozhodne, že v mestečku na nejaký čas zostane a dozvie sa o svojom synovi čo najviac. Ide do školy, poznáva jeho učiteľku francúzštiny. Bol do nej zaľúbený a na stenu školskej  budovy jej napísal báseň, kvôli ktorej ho vyhodili. Báseň bola poeticky nemravná, originálna a obraz nahej učiteľkyv červených lodičkách, sediacej na streche školy, masturbujúcej na jednej z vežičiek,  otca okúzli. Pátranie vytvorí obraz dokonale originálnej a príťažlivej osobnosti, na ktorú je otec patrične hrdý. Každý deň chodí na  jeho hrob a zoznamuje sa s otcom dievčiny, pochovanej vo vedľajšom hrobe. Spáchala samovraždu. Jej matka sa oddala ázijskej sekte, združujúcej rodičov mŕtvych detí. Žijú v realite ich večnej prítomnosti, svoje deti zoznamujú a oddávajú. K takému kroku sa dopracujú i obe rodiny. Komediálne ladenie sledu  prekvapujúcich situácií, nečakaných obratov a vtipných dialógov  dáva  tomuto príbehu  o realite za hranicou života príťažlivý divácky potenciál.

S iróniou a humorom sa na turistický biznis okolo Svätej zeme zameriava vo film Svätý vzduch (Holy Air) režiséra Shady Sroura. Istý Adam z Nazaretu dostane nápad, s ktorým sa snaží preraziť. Bude predávať vo fľaštičkách vzduch z posvätnej hory a vylepší tak finančnú situáciu rodiny. Na realizáciu tejto ídey však nestačí len chuť a vôľa. Musí vyjednávať  s tromi mocenskými silami Nazaretu, židovskými politikmi, muslimskou mafiou a zástupcami kresťanskej cirkvi. Humor má v židovskej kultúre nezastupiteľné miesto. Vychádza do značnej miery z vnútronáboženského dialógu, otázok a odpovedí na najrôznejšie problémy, týkajúce sa spoločenského života. Tento dialóg používa pre väčšiu názornosť rôzne techniky, ktoré sa úspešne zapísali i do komediálneho registra.
    
Tvorivý rozptyl – dokumentárny film

Prechádzka po jeruzalémskej štvrti Mea Shearim, patriacej ortodoxným židom „haredim“ je vstupom do iného sveta, rámcovaného povzenesením sa nad veci a potreby všedného dňa. Muži nepracujú,  teda ani neplatia dane, venujú sa štúdiu posvätných textov, nie sú v armáde a početné rodiny žijú zo štátnych príspevkov a darov židovských komunít z celého sveta. Tento výlet bol užitočným úvodom k dokumentom, z ktorých najvyššie ocenenie získal film Obyčajné hriechy (Conventional Sins) režisérskej dvojice Anat Yuta Zuria a Shira Clara Winther. Je čítaním z denníka dospievajúceho Meira, ktorý popisuje svoj život v ortodoxnej chasidskej komunite a skúsenosti s náboženskými pedofilmi.

Na tento film nadväzuje titul Veľký orol (The Great Eagle) Uri Rosenwaksa, pojednanie o veľkom židovskom mysliteľovi a filozofovi Maimonidesovi. Jeho myšlienky a koniec koncov i pôvod hodnotia autori filmu z dnešného hľadiska a začínajú jeho pôvodom. Žil najmä v stredovekom  Španielsku, ovládanom do 15. storočia moslimami, garantujúcimi židovskej diaspore dôstojný život a na tamojších významných univerzitách priestor pre rozvíjanie dôležitých a vplyvných myšlienkových prúdov. Je zaujímavé, že písal arabským písmom hebrejské texty a trval na tom, že i ortodoxní vyznavači viery by mali pracovať.

Originálnym pohľadom na Izraelské múzeum so sídlom v Jeruzaleme upútal režisér Ran Tal. Jeho Múzeum, s typickým zmyslom pre  kontrasty a paradoxy, obalené do sviežeho humoru, popisuje život obrovskej inštitúcie, ktorá  zdatne a s veľkou dávkou invencie prekonáva hranice medzi tradičným a moderným.

Zaujímavú  kombináciu kontrastu medzi podrobným popisom  každodenného života  manželskej dvojice, ktorá prežila holocaust a čítaním z ich spomienok, volil režisér Tal Haim Yoffe vo filme A13901. V domove dôchodcov sa o nich stará filipínska  opatrovateľka a film sa venuje i jej životu, poskytuje pohľad na život v Izraeli z odlišnej perspektívy.  

Vo výrazne kritickom tóne sa nesie film Narodený v Deir Yassin (Born in Deir Yassin) režisérky Netty Shosani. Dedinka Deir Yassin s arabským obyvateľstvom  bola v roku 1948 prvým cieľom izraelských  podzemných   partizánskych organizácií Lehi a Irgun, ktoré  zdecimovali  jej obyvateľstvo a prinútili zbytok k úteku.  Film ponúka rozhovory so žijúcimi pamätníkmi, ktorí podávajú svedectvo priebehu celej operácie. Jeden z nich tvrdí, že stačil  útok  na Deir Yassin a obyvatelia ostatných dedín sa v strachu  rozpŕchli. Je to polemický  pohľad na celú kauzu a odvaha, s ktorou sa dve mladé izraelské  režisérky snažia osvetliť všetky detail  masakru je obdivuhodná.

Osobný dokument spomienky na umieranie svojej matky nakrútila režisérka Rana Abu Fraiha. Film V jej stopách (In Her Footsteps) je okrem  trýznivého pocitu i obrazom života medzi izraelskou a arabskou komunitou. Rodina žila celý život v izraelskom prostredí, ale matku po smrti nechcú pochovať na miestnom cintoríne a odkazujú  v byrokratickom kolotoči  rodinu  do arabskej časti mesta.  

Na miesta, kde sa v roku 1982 nakrúcal dokumentárny film Miestny denník (Field Diary) sa vracia asi najznámejší izraelský režisér Amos Gitai. Filmom  Na západ od rieky Jordán (West of the Jordan River) skúma mieru zmien, ktoré sa udiali na palestínskych teritóriách a obracia sa aj k osadníkom na problematických územiach. Jeho rozhovor s chlapcom, túžiacim stať sa martýrom, umrieť v mene Alláha a dostať sa priamo do raja, je jedným z najpôsobivejších momentov tohto filmu, ktorému nechýba snaha o objektivitu a sústredené hľadanie pravdy.

Z izraelskej filmovej tvorby u nás poznáme málo. Prvý a zatiaľ posledný film v našej distribúcii  Valčík s Bašírom Ari Folmana  ani zďaleka nestačí k vytvoreniu predstavy o vysokej kvalite kinematografie, kde je jej úspech na medzinárodných filmových fórach  takmer pravidlom.