Letná filmová škola v Uherskom Hradišti (25. júla – 2. augusta) sa tohto roku mohla hrdiť číslom 40, aj keď matematika tu celkom nesedí (prvý „číslovaný“ Seminár filmových klubov sa konal v roku 1964). Toto výročie pripomenula účastníkom výstava V hlavnej úlohe Filmovka, inštalovaná v exteriéri pred kinom Hvězda, ktorá bola zároveň aj prehliadkou toho, koľko významných hostí v minulosti navštívilo toto podujatie.

Ak aj pominieme pomerne ľahko dostupných českých a slovenských tvorcov, žiaria tu mená režisérov ako Lindsay Anderson (ktorý navštívil Uherské Hradiště iba mesiac pred svojou nečakanou smrťou v roku 1994), Abbás Kiarostami (ten dokonca dvakrát), Aki Kaurismäki, Ken Loach, Godfrey Reggio, Jos Stelling, Goran Paskaljević – aby sme menovali aspoň niekoľkých –, ale napríklad aj hudobný skladateľ Zbigniew Preisner či herečka Krystyna Janda zo susedného Poľska.

Hostia, „nehostia“ a vzácna hostka

Ak tohto roku organizátorom niečo nevyšlo, bola to (ne)účasť niektorých avizovaných hostí – to je však vždy tak trochu stávka s nie celkom istým výsledkom. Účasť odriekol na poslednú chvíľu francúzsky režisér Michel Gondry, ktorý práve nakrúca nový film, ospravedlnil sa americký nezávislý režisér Todd Solondz, zo zdravotných dôvodov nedorazil ani francúzsky režisér Bertrand Tavernier. No na druhej strane sa po dvoch desaťročiach „vrátil“ britský režisér Peter Greenaway, prišiel aj španielsky tvorca Agustí Villaronga či poľský herec Olgierd Lukaszewicz.

Osobitú príchuť mala účasť Mylène Bresson, vdovy po slávnom francúzskom režisérovi Robertovi Bressonovi (zomrel v roku 1999 vo veku úctyhodných 98 rokov), ktorá uvádzala jeho rozsiahlu retrospektívu. Dnes staršia dáma bola pôvodne fotografkou, a keď Bresson hľadal niekoho, kto by mu robil asistenta a zároveň vedel fotografovať a zvládal produkčné práce, padla voľba práve na ňu. Mylène bola najskôr druhou, potom prvou asistentkou réžie a s Bressonom nadviazali aj osobný vzťah, až sa napokon stali manželmi. Dnes sa pani Bresson stará o manželovu pozostalosť a dozerá na digitalizáciu jeho filmov, a keďže svoju úlohu plní veľmi starostlivo, nedovolila na LFŠ (a zatiaľ ani nikde inde) uviesť Bressonov krátkometrážny debut Verejné záležitosti z roku 1934, ktorý sa dlho považoval za stratený – neskôr sa kópia našla –, ale dosiaľ nie je zreštaurovaný. Bressonova blízka spolupracovníčka a manželka zasvätene a s láskou priblížila divákom nielen uvádzané filmy, ale aj samotného tvorcu, ktorý nakrúcal ponuré drámy na vážne témy, ale v súkromí vraj „veselšieho človeka nikdy nestretla“. Vyvrátila niektoré mýty o jeho pracovných metódach (traduje sa napríklad, že hercov niekedy zväzoval, aby sa príliš nehýbali), ale k dobru dala napríklad aj informáciu, že sa vedel veľmi uštipačne vyjadrovať o prácach svojich kolegov, ktoré sa mu nepáčili. Bressonova retrospektíva obsahovala štrnásť celovečerných titulov – od Kuriéra na juh z roku 1937 (podľa menej známeho románu Antoina de Saint-Exupéryho; tu bol Bresson iba v pozícii spoluscenáristu) až po Peniaze (1983; podľa poviedky L. N. Tolstého Posledný kupón). Tento jeho posledný film je svojím názvom možno príznačný: vzhľadom na rýdzo umelecký charakter svojej tvorby mal Bressom vždy problémy s jej financovaním a úmysel sfilmovať biblickú knihu Genesis mu nevyšiel vôbec. „Teší ma, že všetky sály boli pri premietaní Robertových snímok plné. Najmä keď vidím, že v publiku sedí kopa mladých ľudí. Robert so študentmi vždy rád diskutoval, ich názory mu pripadali nezaťažené obohranými klišé,“ povedala na margo Bressonovej retrospektívy jeho manželka.

Ako (ťažko) sa rodí talent

Meno britského režiséra Seana Ellisa, ktorý bol takisto hosťom LFŠ, nám asi zatiaľ veľa nepovie. A predsa ho dramaturgovia LFŠ vybrali ako Talent do sekcie Spektrum. Dnes 44-ročný tvorca začínal ako módny fotograf a tvorca reklamných spotov. Dieru do sveta urobil svojím druhým krátkym filmom Cashback (2004), ktorý zožal úspech na viacerých festivaloch a bol nominovaný na Oscara. O dva roky neskôr sa Ellisovi naskytla možnosť nakrútiť celovečerný film a rozhodol sa rozšíriť do dlhometrážnej podoby svoj úspešný krátky film. K pôvodne 18-minútovej historke (zachovala sa ako celok uprostred nového filmu) o študentíkovi, ktorý začne pracovať na nočných zmenách v supermarkete (ide o reálnu sieť Sainsburyʼs, ktorej predstavitelia nakrúcanie povolili, ale na výsledok reagovali rozpačito), pridal úvod, v ktorom sa vysvetľuje protagonistova motivácia (rozchod s priateľkou a následná nespavosť), a ďalej rozšíril osudy hlavného hrdinu, jeho kolegov, šéfa a najmä kolegyne Sharon, s ktorou nadviaže ľúbostný vzťah. Popri spôsobe vzniku tohto pôvabného filmu je zaujímavá aj rýchlosť, s ktorou sa to odohralo – keďže hlavnej ženskej predstaviteľke zostávalo iba sedem týždňov do nakrúcania rozsiahleho televízneho seriálu, Ellis napísal scenár za sedem dní a vo zvyšnom čase prebehli prípravy na nakrúcanie i nakrúcanie samotné. V princípe realistický príbeh (akokoľvek štylizovaný) ozvláštňujú protagonistove spomienky na detstvo a jeho schopnosť zastaviť čas – „zamrznuté“ obrazy, v ktorých sa pohybuje iba on sám, sú čistou vizuálnou poéziou. Obdivuhodná je aj občas použitá metóda (ne)strihu, keď sa v rámci jedného záberu mení prostredie deja. Celkovo je Cashback skvelým príkladom toho, že romantická komédia nemusí byť iba klišéovitý hollywoodsky tovar, ale môže mať originálny umelecký tvar.

Pri svojom druhom filme siahol Ellis prekvapujúco po žánri mysteriózneho trileru. Hlavnou hrdinkou jeho snímky Črepy v hlave (2008; originálny titul The Broken – nemýliť si s filmom Broken, ktorý bol súčasťou sekcie Britský sociálny film a ktorý sa pod názvom Rozbitý svet uvádza aj v našej klubovej distribúcii) je röntgenologička, ktorá po úraze hlavy pri autonehode začne trpieť predstavou, že ľudí okolo nej nahradili ich dvojníci pochádzajúci zo sveta za zrkadlami (ide o reálne existujúcu, aj keď zriedkavú psychickú poruchu – Capgrasov syndróm). Film je vizuálne vycibrený, miestami pripomína hitchcockovský štýl (ako však povedal sám Ellis, je ťažké nakrútiť scénu vraždy pod sprchou tak, aby nepripomínala Hitchcockovo Psycho). Vo výsledku je však dej neprehľadný, neponúka jednoduché „riešenie“, jeho interpretácia zostáva na divákovi. Napriek obsadeniu pomerne známymi hercami (Lena Headey, Richard Jenkins, Melvil Poupaud) sa film nestretol s väčším ohlasom. Ellisovi sa však občas stane, že ho niekto osloví s otázkou: „Vy ste nakrútili film Črepy v hlave?“ A on odpovie: „Áno, ospravedlňujem sa.“ A reakcia je: „Nie, nie, ja som veľkým fanúšikom toho filmu.“

Rozpačité prijatie Črepov v hlave sťažilo Ellisovi hľadanie finančných prostriedkov na ďalší film. Keďže mal pocit, že vo Veľkej Británii je najčastejším slovkom „nie“, rozhodol sa nakrútiť svoj ďalší – predbežne posledný – film na Filipínach, kde pôvodne iba strávil dovolenku. Hádka dvoch uniformovaných mužov pri pancierovanom vozidle, v akom sa prevážajú veľké sumy peňazí, ho inšpirovala na napísanie scenára filmu Metro Manila (2012; „metro“ tu neznamená spôsob dopravy, ale skratku slova „metropola“). Ide o príbeh rodiny s dvoma deťmi, ktorá sa presťahuje z vidieka, kde sa už nedokáže uživiť pestovaním ryže, do hlavného mesta v nádeji na lepší život. Hneď na začiatku ich však pripraví o všetky peniaze, ktoré majú, podvodník, čo im naoko dohodí lacné bývanie. Rodina skončí v slume, žena nájde nedôstojné zamestnanie ako spoločníčka v pochybnom bare a mužovi sa podarí zamestnať v bezpečnostnej agentúre, ktorá sa zaoberá prevážaním peňazí. Spočiatku priateľský a nápomocný šéf zatiahne bezmocného Oscara do zdanlivo sofistikovanej krádeže, ktorá sa neskončí dobre. Oscar sa dostane do neriešiteľnej situácie, z ktorej nájde jediné východisko – obetuje svoj život, aby zabezpečil rodine dôstojný život. Aj na tento film zháňal Ellis peniaze ťažko („Chcete nakrútiť nezávislý film, v ktorom hrdina na konci zomrie? – Film v tagalčine s titulkami? Keď budem chcieť čítať, to si radšej kúpim knihu,“ zneli výhrady potenciálnych amerických producentov.), a tak napokon riskoval, keď dal do zálohy vlastný dom. Film Metro Manila, ktorý má výrazný sociálny akcent, napokon zaznamenal slušný úspech: získal divácku cenu na festivale Sundance, stal sa najlepším nezávislým britským filmom roka (vrátane cien za réžiu a produkciu), bol nominovaný na cenu BAFTA. Pravda, finančne to nebola žiadna sláva (podľa Ellisa sa predalo 11-tisíc DVD, ale film si zadarmo stiahlo 3,5 milióna ľudí), no film sa dočkal niekoľkých remakov a pripravuje sa aj americký.

Hoci každý z filmov Seana Ellisa je niečím pozoruhodný, navonok akoby ich nič nespájalo – ani žánrovo, ani tematicky; pôsobia dojmom, že režisér sa stále hľadá. O tom svedčí aj fakt, že na budúci rok bude v Česku nakrúcať film o operácii Antropoid, atentáte na Reinharda Heydricha. Ide podľa neho o silný príbeh, o ktorom sa vo svete málo vie – aj preto má byť film v angličtine, aby bol ľahšie prístupný medzinárodnému publiku.

Život bez ružových okuliarov

Zásahom do čierneho bola z hľadiska dramaturgie LFŠ voľba sekcie zameranej na britský sociálny film. Vo svete kinematografie je to neprehliadnuteľný fenomén s veľkou výpovednou hodnotou a so skvelými umeleckými výsledkami, ktorému zároveň nechýba divácka príťažlivosť. Tvorcovia tohto žánru si všímajú príslušníkov robotníckej triedy, ľudí z okraja spoločnosti, deti a mládež zo sociálne slabých alebo nefunkčných rodín, teda často hrdinov, ktorí za svoju neutešenú pozíciu v spoločnosti nemôžu tak celkom sami. Niektoré z uvádzaných filmov poznáme aj z našej klubovej distribúcie (Fish Tank Andrey Arnold, Rozbitý svet Rufusa Norrisa) či z príležitostných festivalových uvedení (Tyranosaurus Paddyho Considina, Sebecký obor Clio Barnard). S výnimkou Lapača potkanov (1999) režisérky Lynne Ramsay (ktorý v roku 2000 zvíťazil na MFF Bratislava) išlo o filmy z rokov 2006 až 2013. K tým najpôsobivejším patrila veľmi civilná snímka Everyday: režisér Michael Winterbottom v nej sleduje život rodiny, ktorej otec je vo väzení (dôvod sa nedozvieme, ale pravdepodobne išlo o nedbalostný trestný čin alebo nejaký akt sociálneho zúfalstva), kde ho manželka so štyrmi deťmi pravidelne navštevuje. Režisér zobrazuje „každodennosť“ ich života i odhodlanie dospelých zachovať si v danej situácii dôstojnosť. Vynikajúce neokázalé výkony tu predviedli predstavitelia rodičov Shirley Henderson a John Simm; k autenticite filmu zrejme prispel aj fakt, že úlohy detí hrali skutoční súrodenci a nakrúcalo sa (aj) v prostrediach, na ktoré boli zvyknutí (škôlka, škola a pod.). Navyše sa dej, odohrávajúci sa počas piatich rokov, nakrúcal v reálnom čase, teda na päťkrát s ročnými odstupmi – táto metóda pripomína film Chlapčenstvo režiséra Richarda Linklatera, ktorý sa zakrátko dostane do našich kín. 

Protagonistami týchto sociálnych príbehov sú často deti a treba v nich skutočne obdivovať vynikajúce výkony detských (ne)hercov. Mladučký Thomas Targoose zažiaril až v dvoch filmoch režiséra Shana Meadowsa. V dráme Takéto je Anglicko, odohrávajúcej sa v čase thatcherizmu, hrá dvanásťročného chlapca, ktorého otec zahynul v bitke o Falklandy – meno Shaun Field naznačuje, že ide o režisérovo alter ego. Spolužiakmi vysmievaný Shaun nájde útočisko v skupine skinhedov – a trvá istý čas, kým si uvedomí, kde je jeho miesto. V čiernobielom filme Somers Town ujde zasa pubertiak Tomo od svojich pestúnov do Londýna, kde chce začať „nový život“, neuvedomujúc si, čo všetko to znamená. Z bezradnej situácie ho vytrhne jeho rovesník Marek, mladý Poliak, ktorého otec prišiel do Anglicka pracovať na stavbe, ale na svojho syna vôbec nemá čas – je buď v práci, alebo s kamarátmi v krčme. Oboch chlapcov zblíži nielen osamelosť, ale neskôr aj „láska“ k tej istej žene, servírke Marii, ktorá pochádza z Paríža. Síce im nečakaným odchodom zlomí srdce, ale priateľstvo chlapcov, ktorí sa obaja cítia ako outsideri, pretrváva... Podobne, ako uplatnil autobiografické prvky vo filme Takéto je Anglicko Shane Meadows, urobila to, ešte intímnejším spôsobom, aj herečka Samantha Morton vo svojom zatiaľ jedinom režijnom (televíznom) filme Nemilovaná, v ktorom zachytáva niekoľko dní zo života jedenásťročného dievčatka, ktorého rodičia – žijúci už každý svoj život – nie sú schopní sa oň postarať a ono sa ocitá v cudzom prostredí detského domova. Tam i tam však zažíva pocit, že je „nemilovaná“.

Nezriedka sú protagonistami sociálnych filmov príslušníci etnických menšín či imigranti – v snímke Môj brat diabol režisérky egyptsko-waleského pôvodu Sally El Hosaini sú to dvaja bratia pochádzajúci z Egypta. Starší Rashid sa živí distribúciou drog, jeho gang však príde do konfliktu s konkurenčným černošským gangom. Keď pri prestrelke zahynie Rashidov kamarát, začína sa príprava neľútostnej pomsty, do ktorej je vtiahnutý aj Rashidov brat Mo. V druhej línii sledujeme aj vzťah medzi bratmi a ich rodičmi, k vedľajším motívom patrí Rashidov problém s prebúdzajúcou sa homosexualitou, ktorá je v arabskom svete prakticky neprípustná, a tak Mo o Rashidovi radšej vyhlási, že je terorista, než by pred kamarátmi priznal pravdu, čím sa vzťahy v rámci ich sociálnej skupiny ešte vyostria...

Pornografia na veľkom plátne

Týmto medzititulkom, samozrejme, zavádzame. Súčasťou programu LFŠ, pochopiteľne, nebola pornografia, ale sekcia Porn-art, zameraná na využívanie sexuálne explicitných scén (nesimulovaného sexu) v umeleckom filme. Využívanie erotiky a sexu je staré ako film sám, ale výraznejšie využívanie týchto prvkov v artovej kinematografii je záležitosťou niekoľkých posledných rokov – stačí si spomenúť na von Trierovu Nymfomanku, niekoľko rokov starý americký Shortbus (v ktorom ide navyše o sex medzi mužmi) či debut srbskej režisérky Maje Miloš Klip (posledné dva boli súčasťou programu). Autori sekcie ju poňali tak trochu recesisticky, nehľadiac na sexuálne preferencie, sexuálnu orientáciu a občas ani na umeleckú hodnotu toho-ktorého filmu. A tak sme mohli vidieť popri francúzskych snímkach Príbehy Richarda O., kde hrá Mathieu Amalric rolu muža posadnutého sexom, či Q o mladej žene, ktorá svojou otvorenou sexualitou pomáha iným ľuďom vyriešiť ich problémy, aj „chuťovku“ v podobe filmu večného provokatéra Brucea LaBrucea L. A. Zombie, v ktorom „dobrácke“ zombícke monštrum oživuje mŕtve obete nehôd či násilných činov svojím čiernym ejakulátom.

Z hľadiska dejín filmu bol zaujímavý príspevok režírujúceho herca Jamesa Franca, ktorý nakrútil spolu s Travisom Mathewsom film Interiér. Leather Bar. Snímka sa tematicky viaže k známemu filmu Williama Friedkina Na love (Cruising) z roku 1980, v ktorom Al Pacino v úlohe heterosexuálneho policajta preniká medzi príslušníkov gejskej sadomasochistickej komunity, aby odhalil páchateľa série vrážd. Friedkin musel vraj z tohto filmu vystrihnúť štyridsať minút sexuálnych scén – a Franco s Mathewsom sa pokúsili zrekonštruovať, o aké scény mohlo ísť. To by bolo jednoduché a dosť lacné; popri samotných erotických scénach film obsahuje aj výpovede tvorcov – napríklad heterosexuálny herec Val Lauren hovorí o svojich pocitoch v úlohe „akoby“ Ala Pacina, James Franco o tom, prečo ho táto téma zaujala. Výsledok je tak zaujímavý aj prepojením hraných a dokumentárnych prvkov. Čistým dokumentom je dielo nedávno zosnulého rakúskeho režiséra Michaela Glawoggera – s prepáčením – Sladký život kuriev, v ktorom skúma „ predajnú lásku“ na troch rôznych miestach sveta – v Thajsku, Bangladéši a Mexiku. Ide o triptych (Akvárium, Mesto radosti, Zóna) a autor chcel použiť explicitnú sexuálnu scénu v každej časti – v Thajsku by to však znemožnila cenzúra a v Bangladéši to nešlo z náboženských dôvodov; nesimulovaný sex tak vidíme iba v mexickej časti, ale táto epizóda má skôr tragikomické vyznenie.   

Ku klasickému filmovému rozprávaniu mal v tejto sekcii azda najbližšie film Neznámy od jazera, triler francúzskeho režiséra Alaina Guiraudieho. Celý dej sa odohráva v priebehu niekoľkých dní horúceho leta na brehu jazera, kde sa chodia opaľovať a kúpať gejovia – stretávajú sa tu s kamarátmi, získavajú nových, ale vyhľadávajú aj príležitostné známosti, ktoré potom fyzicky „realizujú“ v priľahlom lesíku. Mladý nezamestnaný Franck tu nadviaže kamarátstvo so samotárskym telnatým Henrim, ale z erotického hľadiska upúta jeho pozornosť nováčik, dobre stavaný, mužný Michel. Zakrátko sa Franck stane svedkom, ako Michel utopí svojho mladšieho milenca. Napriek tomuto očividnému faktu pokračuje v známosti s Michelom, ktorý ho priťahuje nielen fyzicky – Franck sa doňho napriek všetkému aj zamiluje. Michel čokoľvek iné ako sex (spoločnú večeru či nocľah) odmieta – v skutočnosti sa začína akási hra na mačku a myš: Franck vie, čo Michel spáchal, a Michel prinajmenšom tuší, že to Franck vie. Napätie sa stupňuje – do veci vstupuje policajný vyšetrovateľ – a zdá sa, že bude treba odstrániť nepohodlného svedka... Film smeruje k pointe v niečom očakávanej, v niečom prekvapujúcej – zdá sa, že sexuálna túžba je silnejšia než strach zo smrti.

Silná Vyšehradská štvorka

Na LFŠ sa tradične venuje pozornosť aj kinematografiám krajín Vyšehradskej štvorky. Spoločnou témou bolo sci-fi, teda žánrové filmy plus-mínus z druhej polovice 20. storočia – popri poľských a maďarských aj československé (ergo české, lebo tie dve-tri slovenské sci-fi, ktoré by sme horko-ťažko našli, do programu zaradené neboli). Český (resp. aj americký) film potom reprezentovala osobnosť Alexandra Hackenschmieda (od roku 1942 Hammida; 1907 – 2004; jeho práce uvádzal jeho syn Tino Hammid) a súčasný slovenský dokument Zuzana Piussi (4 celovečerné a 3 stredometrážne snímky). Všetky štyri krajiny reprezentovali aj nové hrané, resp. dokumentárne filmy – v prípade Slovenska to bol Kandidát Jonáša Karáska a Všetky moje deti Ladislava Kaboša. Väčšinu z uvádzaných českých filmov už poznáme aj z našej distribúcie – tešiť sa hádam môžeme na horkú komédiu Jiřího Stracha Osmy, tematicky vychádzajúcu z Charty 77, či film Parádně pokecal  študenta FAMU Tomáša Pavlíčka, koprodukovaný Českou televíziou, nakrútený takisto v komediálnom žánri. Český dokument dôstojne reprentoval film Miroslava Janeka Olga, venovaný osobnosti Olgy Havlovej, ktorý poskytuje plastický obraz výnimočnej ženy, ale zároveň ju neglorifikuje. Humorne v ňom dnes pôsobia citáty z hlásení príslušníkov Štátnej bezpečnosti o pohybe a správaní „závadovej“ osoby, ktoré monotónnym hlasom číta samotný režisér.   

Spomedzi poľských filmov nás zaujala temná psychologická dráma debutujúceho Krzysztofa Skonieczneho Hardkor Disko, v ktorej prichádza do mesta tajomný mladík Marcin, „náhodne“ sa zoznamuje s mladšou Olou a vzápätí aj s jej liberálnymi, trochu snobskými a dosť rezignovanými rodičmi – aby ich oboch vzápätí fyzicky zlikvidoval. Režisér, ktorý je aj spoluautorom scenára, zámerne zamlčiava motiváciu svojho antihrdinu, čo mnohých divákov zmiatlo. Zároveň tvrdí, že vo filme sú „rozosiate“ indície, ktoré nám umožňujú poskladať si, o čo v príbehu ide. „Keby to bol hodinový ciferník, vaša interpretácia sa môže pohybovať povedzme od jednotky po trojku a bude správna. Ak by ste však boli na šestke alebo na deviatke, tak sa mýlite,“ povedal k tomu tvorca filmu.

Prekvapujúcu pointu má aj maďarský film Krajina búrok takisto debutujúceho Ádama Császiho. Tu je hlavnou postavou mladý futbalista Szabi, ktorý po konflikte s trénerom vešia športovú kariéru na klinec a odchádza na vidiek do domu zdedeného po starom otcovi. Pri jeho rekonštrukcii mu pomáha miestny svalovec Áron a medzi dvoma mladíkmi vzniká ľúbostný či minimálne erotický vzťah. Áron nie je na niečo také pripravený, navyše prostredie, v ktorom žije, nie je k takýmto „vylomeninám“ tolerantné... Aj vizuálne pôsobivý film pripomína niektorými motívmi Šulíkovu Záhradu, postava Árona zasa mlčanlivého mladíka z poľského filmu V mene..., uvedeného vlani na Art Film Feste i Filmovom festivale inakosti. Nečakané vyústenie mu dáva takmer rozmer antickej tragédie.

Zopár čísel na záver

Nespomenuli sme z programu 40. LFŠ ani zďaleka všetko – divákov upútala napríklad aj rozsiahla španielska sekcia či americké screwballové komédie. O tom, že to tak bolo, svedčí 6 465 akreditovaných návštevníkov, ktorí si mohli vyberať spomedzi 277 filmov, z toho 192 celovečerných. Jubilejnú LFŠ kvalitou i kvantitou ťažko niečo prekoná.