Filmová produkcia z Južnej Kórey má na festivaloch v našich zemepisných šírkach svoje miesto a k jej priaznivcom tohto roku doputovalo takmer všetko podstatné, čo táto neprehliadnuteľná ázijská filmová veľmoc vyslala do sveta. Program MFF Karlovy Vary priniesol dva filmy - Bezmocný a Kráľ prasiat, pražský festival FilmAsia okrem Piety Kim Ki-duka, ktorý sa premietal aj na MFF Bratislava, predstavil najnovší film V inej zemi Hong Sang - sooa a Zlodejov režiséra Choi Dong -hooa, finančne najúspešnejší juhokórejský film za rok 2012. Kórea úspešne vzdoruje hollywoodskej produkcii, v prvej desiatke sa za rok 2012 umiestnili len tri americké filmy, zbytok tvorí domáca produkcia.

Pieta
Asi len málo svetových režisérov čelí doma takej nepopularite ako Kim Ki-duk. Dôvody tejto situácie spočívajú zrejme v prílišnej režisérovej nespokojnosti a neustálych sťažnostiach na podmienky, ktorých sa mu dostáva. Ostatne vznik filmu Arirang (2011), ktorý nakrútil a hral v ňom sám, svedčí o mnohom. Stačí si vyhľadať jeho komentáre. Najnovší film Pieta však jeho status pozoruhodného tvorcu v plnej miere potvrdzuje, rovnako i Zlatý lev, ktorého si odniesol z  69.MFF v Benátkach. V rozhovoroch vysvetľuje, že impulzom k napísaniu príbehu o brutálnom vymáhačovi dlhov, bola nechuť k materializácii nášho sveta a úlohe peňazí, bezbožnom fetiši kvôli ktorému sú ľudia schopní všetkého. Jeho hrdina Lee Kang-do (Lee Jung-jin) má  na  vymáhanie dlhov drastické metódy. Po jeho návštevách ostávajú trvale skaličení ľudia a rozvrátené životy.Všetko pokračuje až do momentu, keď sa pred dverami jeho bytu objavuje neznáma žena. Tvrdí, že je jeho matka. Chce aby jej odpustil, že ho kedysi opustila. Kang-do jej neverí a chová sa k nej rovnako brutálne ako s svojim „klientom“. Situácia sa postupne mení, žena je neoblomná, je dokonca ochotná zaútočiť aj na úbohého muža, ktorého Kang-do donúti skočiť z tretieho poschodia. Jej syna nik nebude obviňovať. Mladý muž uverí jej materským motívom, pripravuje mu raňajky a stará sa oňho. Upratuje, nakupuje a na stole sa objaví dokonca k jeho narodeninám torta so sviečkami. Jej cieľom je vzbudiť v ňom výčitky svedomia. Nič sa však nedá vrátiť späť, aj keď sa syn rozhodne skoncovať so svojim temným zamestnaním. Minulosť a jej obete sa vracajú ako hriechy, s ktorými sa nedá žiť.

Za architektúrou originálneho príbehu sa postupne vynára posolstvo biblického rozmeru o zločine, pokáni, láske a  vykúpení. Za všetko treba platiť a za niektoré dlhy aj životom. Kim Ki-duk sa prekvapivo obracia ku kresťanskej tradícii a jej pojmom, odvoláva sa na obraz matky a syna pod krížom a interpretuje ju v postmoderných rozmeroch, stierajúcich hranice a role. Matka nájde syna zločinca, chce aby sa kajal, berie jeho vinu na seba a dobrovoľne umiera. Režisér týmto filmom prekračuje kultúrne hranice a vytvára tak umeleckú fúziu žánrov a ídeí, transkultúrny tvar, zrozumiteľný lokálne i globálne.     

V inej zemi
Svojej povesti originálneho komediografa neostáva  nič dlžný ani režisér Hong Sang-soo. Svoj nový príbeh situuje do malého prímorského mestečka. Dievčina, ktorá je s matkou na úteku pred veriteľmi, sa rozhodne písať scenár. Hlavnú rolu v ňom hrá cudzinka Ann (Isabelle Huppert). Základná situácia, príchod Ann do mestečka, sa v mnohých verziách scenára obmieňa, dialógy sa opakujú v podobných situáciách a vzniká tak nevšedný komický efekt. Jednotlivé situácie i dialógy dostávajú v opakovaní humorné pointy. Ann si predstavuje, že jej korejský milenec, po tom, čo jej telefonuje, že sa ,bohužiaľ, na milostnú schôdzku nemôže dostaviť, len žartoval a jeho príchod nebude trvať šesť hodín, ale odrazu sa objaví plný emócií a lichôtok. Namiesto neho  však k žene, snívajúcej pri bielom majáku na brehu mora, príde akýsi vypasený miestny ujko. V ďalšej verzii prichádza Ann ako turistka, zaujímajúca sa o budhhizmus. Chce si pohovoriť s buddhistickým mníchom. Jej hostiteľka ho pozve na čaj a odohrá sa absurdný rozhovor :“Prečo sa cítim tak strašne?“, pýta sa Ann.“Lebo sa cítite strašne“, odpovedá jej mních. „Ako viete, že sa cíti strašne? Lebo mi to práve hovoríte“, bez váhania odpovedá muž.

V prvom príbehu je Ann filmárka, prichádzajúca do Mohangu na pozvanie svojho korejského kolegu. Jeho žena je tehotná a muž sa evidentne nerád zrieka príležitostných flirtov. Druhý príbeh ju predstavuje ako manželku obchodníka. Odskočil si do Hongkongu a ona  využíva dočasnú voľnosť na stretnutie s milencom. Ten sa ale zdržal v Soule a naštvanej Ann telefouje. V tretej časti je rozvedenou pani, frustrovanou z odchodu manžela za mladšou korejskou sekretárkou. Atletický mladík, plavčík a záchranca sa v každej zo scén predvádza na brehu mora, vychádza v plavkách z vody, vystavený obdivu mlsnej Ann. Najprv mu napíše list, ktorý nešťastný chlapec nevie vylúštiť a nakoniec sa s ním v jeho malom oranžovom stane vyspí. Love story končí jeho strašným chrápaním a Ann, vykrádajúcou sa z „miesta činu“.

Experimenty s formou rozprávania trochu pripomínajú godardovské 60. roky.  Postava Francúzky posilňuje akési nehmatateľné alúzie na francúzsky, ľahko nadradený, ale šarmantný manierizmus. Na záver filmu cupká  krehká Ann po ceste s bielym dáždnikom ako zosobnenie dialektiky ázijského pohľadu na západnú ženu – odvážnu turistku, cestujúcu osamote a bez zábran vysielajúcu  k mužom  jasné signály a zároveň subtílnu a zraniteľnú bábiku, volajúcu po silnej mužskej ochrane. Film bol zaradený do súťaže na MFF v Cannes.

Zlodeji
Aký žáner a príbeh  je v Kórei v súčasnosti najžiadanejší? Z väzenia sa vracia starý zlodej Macao Park (Kim Yun-seok) a dáva dohromady nový tím. Oťukajú sa na krádeži vzácnej antikvárnej misky a vydávajú sa na cestu do Macaa, za diamantom Slza slnka. Populárni herci, svižný rytmus, exotické prostredia a najmä nezameniteľná podobnosť s filmom Dannyho parťáci (2001, r. S.Soderbergh)  robí v Kórei divy. Kórejskí kritici pripisujú úspech filmu i návratu populárnej  herečky Jeon Ji-hyun. Predstavila sa vo filme ako Yenicall, členka zlodejského tímu, ovládajúca skvele pohyb na lane. Množstvo domácich hviezd, tím doplnený o eso z Hongkokgu, Simona Yama, nakrúcanie v Hongkongu i Macau, vytvára superprodukciu s ambíciami preraziť v blízkom okolí.

Bezmocný
Tento film je ďalšou ukážkou populárneho žánru, vďaka ktorému  vykazuje kórejský film také obdivuhodné výsledky diváckej návštevnosti. Detektívny žáner so znakmi mystery thrilleru sa inšpiroval románom japonskej  spisovateľky  Miyabe Miyuki (česky vyšla v roku 2010  kniha Šepot). Začína nenápadne. Na pumpe zastaví auto. Vidíme  mladú dvojicu, muža a ženu. Jang Mun-ho (Lee Seon-gyun) sa ponáhľa pre kávu, ona počas jeho neprítomnosti zmizne. Prekvapený muž  Cha Kyung-seon (Kim Min-hee) hľadá, mali pred svadbou. Osloví súkromného detektíva a z podivného zmiznutia sa začne odvíjať príbeh o ukradnutej totožnosti, nešťastnej rodine, smrti matky a dôjde aj na odhalenie  vraždy.

V zložitom pátraní, plnom prekvapení, ktoré mimochodom trochu pripomína film Romana Polańského Frantic z roku 1988, je niekoľko zaujímavých situácií: Mun-ho musí neradostnú zvesť oznámiť otcovi, dvojica mala pred svadbou a tak  celý ceremoniál treba  zrušiť. Otec zúri, bije päsťami syna a vyčíta mu, že znečistil rodinné prostredie. Mun-ho cíti za svoje zlyhanie, nesprávnu voľbu nevesty zodpovednosť a snaží sa o nápravu, návrat k čistote. Ďalším momentom sú hrdinove  emocionálne stavy nezvládateľnej zúrivosti, prejavy mužskej agresivity, ktorá je  v Kórei spolu s povestným holdovním alkoholu súčasťou mužského imidžu.  Kórejci majú v Ázii povesť nenapraviteľných bitkárov.

Filmová kritika poukazuje na vysokú obľubu japonských románov. Tabuľku úspešnosti vedie Haruki Murakami spolu s Ekuni Kaoriovou a Shiono Nanamiovou. Vo filme vidia pokračovanie tohto trendu, aj keď sa Japonci veľkej obľube v Kórei netešia. Na rozdiel od japonskej predlohy , kde je mužská postava len pasívnym pozorovateľom, dáva kórejský film veľký priestor mužskému hrdinovi, čo recenzenti považujú za prejav kultúrneho  rozdielu. Japonsko-kórejské odlišnosti medzi mužskými charaktermi našej rozlišovacej schopnosti zatiaľ uniká.

Kráľ prasiat
Tento film  režiséra  Sang-ho Yeuna z roku 2011,  je ukážkou kórejskej animovanej tvorby. Jeho hlavnou témou je opäť násilie, školská šikana. Dvaja bývalí spolužiaci Kyung-min a Jong-suk sa po rokoch stretávajú a spomínajú na školské časy. Vzápätí sa dostávame do triedy, kde sú chlapci rozdelení na dva tábory psov a prasiat. Tí prví majú navrch, sú  z majetných rodín a takmer beztrestne terorizujú  slabších. Jeden z nich, zarputilý Chul sa postaví presile a čaká ho suspendovanie, nesmie sa v škole nejaký čas objaviť. Kyung-min je jedným z ponižovaných a bezmocne trpí, nedokáže nožom zabiť malého kocúra, čo je tréningom k odporu voči silným. „Musíme byť monštrami, ak nechceme žiť ako looseri,“ to je Chulovo motto totálnej vzbury voči neúnosným pomerom. Kyung-min je nakoniec svedkom Chulovej samovraždy. Neradostná situácia v rodine i v škole ho dovedie na okraj výškovej budovy, z ktorej skočí dole. Problém školskej šikany, ústiacej do nekontrolovaného násilia je univerzálny a objavuje sa ako v európskych, tak ázijských kinematografiách. Len zriedka by sme túto tému našli vo filmoch z tretieho sveta, kde má spoločenská hierarchia odlišné parametre a školy zriedka sústreďujú žiakov a študentov z rozdielnych sociálnych vrstiev. K tomuto príbehu azda len jedna poznámka, obľúbenosť samovrážd mladistvých je v Južnej Kórei veľkým problémom.

Optika širšieho pohľadu
Ak si premietneme kórejskú kinematografiu, respektíve to, čo z nej poznáme, do poľa kórejskej kultúry s jej historickými súradnicami, prekvapí nás absencia toho, čo je v nej prítomné prostredníctvom dedičstva buddhizmu, konfucianizmu i šamanizmu: jemnosť a delikátnosť, kontemplatívnosť, prísnosť pravidiel a ich hierarchia vo vzťahoch, či spätosť s prírodou a jej cyklami. Medzi relatívne výnimky můžme zaradiť  film Kim Ki-duka Jar, leto, jeseň, zima...a jar z roku 2003. Filmu skrátka dominuje téma násilia a jeho prejavov. Na otázku, prečo je to tak odpovedal spisovateľ Yi Mun-yol, ktorý bol v roku 1992 hosťom Pražského festivalu spisovateľov takto: „ Do určitej miery sa dá pripustiť, že filmy odrážajú náslie, reálne prítomné v našej spoločnosti aj keď sú Korejci v základe mierumilovní ľudia. V priebehu 20. storočia boli však vystavení takému násiliu, že naša spoločnosť zhrubla. Tento proces sa začal prienikom západných spoločností do Ázie, pokračovalo to japonskou okupáciou, Korejskou vojnou a potom tou hroznou biedou, ktorá po vojne nasledovala. Prežil len ten najsilnejší. Posledná vojna, ktorú sme zažili pred udalosťami v 20. storočí bola začiatkom 17.storočia. Vtedajšia spoločnosť nebola ovládaná násilím. Prudká industrializácia a urbanizácia tiež poriadne zamiešala kórejskou spoločnosťou, nehovoriac o kapitalizme toho najhrubšieho razenia.“