Takmer tridsiatka nových iránskych filmov, premietaná zahraničným účastníkom v rozsiahlom festivalovom komplexe pod vežou Milad na severe Teheránu, má oproti minulým rokom vyrovnanú kvalitu. Zachytáva široký stredný prúd filmovej tvorby, určenej pre domáce kiná a jej žánrové delenie nenápadne pripomína „plánovanú dramaturgiu“ komunistických štúdií: rodinné filmy, vojnové filmy, komédie, historické filmy... takmer všetky v súlade s mocenskými požiadavkami teokratickej vlády, povinne dodržujúce pravidlá hidžábu – zahalené ženy a neprípustnosť vzájomných dotykov medzi oboma pohlaviami. Padajú nanajvýš facky. Absentujú známe mená zo svetových festivalov. Producenti ešte stále môžu rozhodnúť, či sa ich film zúčastní štátneho festivalu, alebo ostane bokom, počítajúc s distribúciou v zahraničí.

Špecifikum iránskej politiky voči filmárom spočíva v rozlišovaní majstrov a tých ostatných. Prvým je dovolené viac, ostatným čoraz menej. „Ak chcete nakrúcať, musíte mať na scenár povolenie z Ministerstva kultúry. Minulého roku nám prešlo šesť scenárov. Nakrútili sme ich, ale povolenie na distribúciu dostal len jeden film. Bez akéhokoľvek vysvetlenia. Vôbec nevieme, čo im vadilo...", hovorí mi mladá producentka. Niet jasných pravidiel, nikto nevie, čo sa môže a čo nie, všetko je v rukách rozhodujúcich úradníkov. Režim potrebuje majstrov, filmy, odmeňované na festivaloch ukazujú ľudskú tvár Iránu a vzbudzujú sympatie. V zákulisí nesporne prebieha hra medzi vplyvnými skupinami, osvietenými i menej osvietenými, medzi náboženským fundamentalizmom a mocenským realizmom. Kto nakoniec dostane v tejto šachovej partii mat je zvonku nejasné.

Vírus „naderizácie“

Udelenie Zlatého glóbusu za najlepší zahraničný film snímke Nader a Simin: rozlúčenie režiséra Asghara Farhadiho, rovnako ako jeho víťazstvo na minuloročnom Berlinale, vyvolalo vznik množstva epigónov. Vzorec lacnej produkcie, nakrútenej poväčšine v bytoch, orientovanej tématicky na manželskú krízu, oblúkom sa vyhýbajúcej akejkoľvek priamej kritike, je príliš jednoduchý na to, aby sa oň nepokúsil každý, kto má pocit, že to dokáže. Že takýchto ašpirantov nie je málo, sa presviedčame v premietacich sálach denne a to niekoľkokrát.

Sneh na boroviciach (Snow on the Pines) režiséra Peymana Moadiho patrí do lepšej polovice vzorky a je príbehom dvojice v neurčitom štádiu rozpadu. Ona sa dozvie, že jej muž si od spoločných známych požičiaval kľúče od bytu a vodil si tam dievčatá. On prosí o odpustenie, ona je znechutená a žiada rozvod. Venuje sa svojim žiakom, ktorých učí hrať na klavír a my sledujeme, ako sa rodí jej nový vzťah so susedom z protiľahlého domu. V Drevenom moste (Wooden Bridge) Mahdi Karampoura, obsadenom hviezdami iránskeho filmu – Bahram Radan, Golshifteh Farahani, či Hamed Behdad, odchádza tehotná manželka do zahraničia, obaja chcú, aby sa dieťa narodilo mimo Iránu. On je zatiaľ sám a stretáva svoju bývalú lásku, fotografku, ktorá má problémy, jej švajčiarskeho partnera zatkla polícia a ona sa ho zúfalo snaží z väzenia dostať. Žiada o pomoc. Nakoniec sa to podarí, ale bývalí partneri k sebe majú oveľa bližšie než predpokladali, navyše sa domov vracia nahnevaná manželka a zisťuje podrobnosti všetkého, čo sa za jej neprítomnosti udialo. Záverom je jej nahnevaný odchod.

Línia týchto filmov pokračuje Posledným krokom (The Last Step) režiséra Ali Mosaffa, krízovým vzťahom herečky a jej partnera, ktorý za záhadných okoloností umiera. Zaujímavou ponáškou na hollywoodsky film Osudová príťažlivosť bol film Súkromný život Mohammada Hosseina. Zabehaný manželský život riaditeľa veľkého vydavateľstva rozvráti zvodná a dotieravá kráska. Je rozvedená a snaží sa vplyvného muža za každú cenu získať. Nakoniec, po dotieravej dráme ju ženatý nápadník zastrelí a žena, poliata benzínom, zhorí vedľa cesty. Skutočnou perličkou bola scéna nočného zblíženia sa oboch hriešnikov. On prichádza k nej domov a dozvedá sa, že je rozvedená. Vzájomný rozhovor ukáže obojstrannú vôľu stráviť spoločnú noc. Muž je však nábožensky orientovaný, a tak navrhne, že uzavrú „dočasné manželstvo“ na jednu noc. Táto inštitúcia je v šíítskej vetve islamu možná, zachovala sa z dôb vojenských ťažení, keď boli vojaci ďaleko od svojich rodín. Ostatné vyrieši pohľad do okna. Svetlo zhasne. Všetko prebehne bez jediného dotyku dvojice.

Mierna tématická obmena v tradičnejšom štýle sa objavila vo filme Medveď (Bear) Khosrowa Ma'soumi. V domnení, že muž, ktorý narukoval do iracko-iránskej vojny, je mŕtvy sa žena opäť vydáva. Muž sa však vracia domov a chce svoju ženu späť. Nový manžel je však násilník a jeho vyhrážky vzbudzujú strach. Osud sa nakoniec naplní, v lese svoju ženu a dcéru zastrelí, syn privolá prvého manžela. Prenasleduje vraha a keď ho nájde a chce zastreliť, manžel-vrah padá zo skaly do rozvodnenej rieky.

Starí a mladí majstri

So svojim novým filmom sa ohlásil aj klasik iránskeho filmu Dariush Mehrjui. Jeho štedro ocenený film Oranžová vesta (Orange Suit) je príbehom aktivistu Hameda Abana (Hamed Behdad), nádejného fotografa, posadnutého predstavou čistého mesta. Pracuje v oranžovej veste ako smetiar a dokáže vo svojom okolí vzbudiť ducha aktívneho ekologizmu. Stáva sa hrdinom. Privolá tým aj záujem médií, ktorým neujde jeho neusporiadaný rodinný život. Je rozvedený a žije so synom, ale manželke (Leila Hatami) sa jeho životný štýl nepáči a chce chlapca do opatery. Nakoniec všetko skončí happy endom v hollywoodskom štýle – plačom a potleskom. Všetko sa vyrieši a rodina je opäť spolu.

Dariush Mehrjui, ktorý žil nejakú dobu v USA, sa vo svojej tvorbe obrátil k západným vzorom niekoľko krát vo filmoch Sara (1992) a Pari (1995). V prvom šlo o inšpiráciu Ibsenovou hrou Dom bábik, v druhom Salingerovými novelami Franny a Zooey. V Oranžovej veste ide citeľne o cudzí koncept, ktorý snáď môže slúžiť ako pozitívny návod pre spoločenskú podporu podobných iniciatív. Dielu sa dostalo niekoľko cien, medzi inými cenu za najlepší film v sekcii Eastern Vista. Mehrjui bol na záverečnom večere jedinou hviezdou, obklopenou kamerami a novinármi. Do dejín iránskej kinematografie sa zapísal prelomovými dielami Krava (1969) a Hamoun (1990).

Výnimočným príspevkom do tohtoročnej vzorky bol film Mani Haghighiho Skromný dar (Modest Reception). Režisér na seba upozornil filmom Muži v práci (Men at Work, 2006), nakrúteným podľa predlohy Abbasa Kiarostamiho. Mani Haghighi je vnukom slávneho iránskeho spisovateľa a filmára Ebrahima Golestana.  Vo svojom novom filme, ku ktorému napísal i scenár, vytvoril jednu z dvoch hlavných rolí (ako herca sme ho videli aj vo filme O Elly Asghara Farhadiho). Sledujeme v ňom dvojicu, staršieho muža a ženu, ktorí v aute, naplnenom vreckami s peniazmi križujú horské cesty. Ich náhodné zastávky sú samostatnými drámami. Mužovi, ktorý kope hrob pre svoje mŕtve dieťa, ponúknu peniaze výmenou za mŕtvolku. Muž reaguje agresívne, ale po krátkom rozhovore, berie peniaze a odchádza. Stretajú aj dvoch bratov, jeden z nich sa chce ženiť, ale nemá peniaze. Mladšiemu dávajú mech s peniazmi, ale musí prisahať na Korán, že bratovi nepomôže. Mefistofelovský príbeh má prekvapujúcu pointu. Dvojicu v závere zbaví auta i peňazí miestny motorkový gang. Odnesú všetko. Hra na zázraky sa skončila. Nastupuje moc nemého násilia. Gang im nič nevysvetľuje, nehrozí, len berie. Muž a žena sa vracajú na úvod svojej cesty, na policajnú stanicu, kde im ponúknu jedlo a nocľah. Na ceste nájdu ranenú tehotnú oslicu. Žena, veterinárka, jej v úvode milosrdne obviazala zlomenú nohu šatkou. V závere ju nemilosrdne odstrelí. Tak jej bude ľahšie, len by sa trápila. Tento drsný osudový kruh, kde sa z manipulujúcich donátorov oplývajúcich peniazami, stávajú obete jednoduchého násilia, je pojednaním o stave morálky, podriadenej živočíšnym zákonom neľútostného darwinizmu.

Iránska filmová energia

Aj keď sa zahraniční návštevníci len zriedka majú možnosť naživo presvedčiť o výnimočnej pozornosti, ktorej sa tomuto medzinárodnému festivalu v Teheráne dostáva, občasné televízne klipy z ulíc ilustrujú mimoriadny záujem najmä mladých ľudí, stojacich nekonečné rady na lístky do kina. Film má v tejto krajine, o ktorej sa dnes hovorí v celkom iných súvislostiach, výnimočné postavenie. Napriek neustále zložitejšej situácii, prúd nových tvorcov i zaujímavých filmov neustáva. Ostávajú takmer jediným spojením s okolitým svetom a odrážajú vonkajšie i vnútorné rozmery života v dnešnom Iráne. Dovoľujú nám sledovať zápas o všetko, na čom záleží účastníkom na oboch stranách barikády.