Okolo šesťtisíc účastníkov privítala v poslednej júlovej dekáde 37. letná filmová škola v Uherskom Hradišti (22. – 31. 7. 2011). Hoci výtvarný motív Adama a Evy v raji, ožiarených filmovými reflektormi, patril vlaňajšiemu ročníku tohto populárneho podujatia (tohto roku ho vystriedal popartový variant portrétu pripomínajúceho – v súvislosti s Machatého filmom Extase – Hedy Lamarrovú), motto „Vitajte vo filmovom raji!“ zostalo. Ono s tým rajom je to také relatívne.

Začínajúci cinefil sa môže cítiť naozaj ako v raji, lebo sa mu v priebehu desiatich dní v koncentrovanej podobe ponúkajú filmy domáce i zahraničné, staré i najnovšie, ukážky rozličných druhov a žánrov, a to od pol deviatej ráno do neskorej noci na šiestich základných premietacích miestach od regulárneho kina cez divadelný či koncertný priestor až po športovú halu, nepočítajúc do toho dva kinematografy pod holým nebom. Pre milovníka mainstreamovej produkcie – keby sa tu taký omylom objavil, čo sa asi nestane – by LFŠ mohla byť aj peklom, hoci tohto roku organizátori prvý raz deklarovali snahu „nájsť rovnováhu medzi zarytým cinefilstvom a istou diváckou prístupnosťou“ (Iva Hejlíčková, hlavná dramaturgička LFŠ) alebo, inak povedané, zaoberať sa nielen filmom ako umením, ale aj „ako produktom filmového priemyslu alebo ako spoločenským fenoménom“ (Pavel Bednařík, umelecký riaditeľ LFŠ). A napokon pre nás, ktorí máme za štvrť storočia napozerané filmy archívne, distribučné, klubové i festivalové, z toho vychádza akýsi očistec – ide o príležitosť zopakovať si niektoré majsterštüky či oboznámiť sa s menej známymi kinematografickými dielami.

Labyrint programu

Programovú štruktúru LFŠ tvorilo šesť hlavných sekcií (Fokus, Inventúra, Spektrum, Vyšehradský horizont, AČFK uvádza, Zvláštne uvedenie), väčšina z nich s ďalším vnútorným členením. Aby sme to trošku sprehľadnili: z národných kinematografií sa najväčšia pozornosť venovala rumunskej, z už nežijúcich legiend svetovej kinematografie tu boli predstavení Billy Wilder, Gustav Machatý a Krzysztof Kieślowski, zo stále aktívnych tvorcov režiséri Emir Kusturica (Srbsko), Aki Kaurismäki (Fínsko), Apichatpong Weerasethakul (Thajsko), Fero Fenič (Česko/Slovensko) a Robert Sedláček (Česko) – všetci za ich osobnej účasti. „Letní filmoví školáci“ sa mohli oboznámiť s pojmom „tradícia kvality“, viažucim sa k francúzskej povojnovej kinematografii (proti ktorej sa začala vyčleňovať nová vlna) a chápaným dnes skôr ironicky, i s českou kinematografiou tzv. tretej republiky, teda s filmami (celkovo 41 titulov), ktoré mali premiéru medzi koncom druhej svetovej vojny a komunistickým februárovým pučom roku 1948 – medzi ne zaradila dramaturgia aj film režiséra Martina Friča Varuj...! (1946). V rámci sekcie Spektrum padla voľba aj na mimoriadne zaujímavú a aktuálnu tému „11. september a hrozba terorizmu“. Osobitnú pozornosť venovala dramaturgia aktuálnej tvorbe z krajín vyšehradskej štvorky (vrátane filmov študentov vysokých filmových škôl), svoje obľúbené snímky, ktoré nejakým spôsobom experimentujú s filmovou rečou a formálnymi postupmi, predstavili redaktori českého filmového časopisu Cinepur. Mimoriadnej pozornosti publika sa už tradične tešilo uvádzanie filmov nemej éry so živým hudobným sprievodom skupín z alternatívnej scény a istú kuriozitu predstavovali japonské filmy žánru „pinku eiga“, čosi na pomedzí erotiky a soft porna, ktoré s osobitým šarmom a humorom uvádzal na polnočných predstaveniach v kine Hvězda nemecký kritik Olaf Möller.

Zaostrené na Rumunsko: pred revolúciou...

Ako už býva na LFŠ zvykom, dominujúcu rumunskú kinematografiu tu „preprali“ naozaj dôkladne – od nemých filmov cez kriticizmus v rámci systému (70. a 80. roky) a snímky súvisiace s rumunskou revolúciou a pádom režimu Nicolae Ceauşesca až po rumunskú novú vlnu, čo je síce pojem prezentovaný na jednej strane ako diskutabilný, ale na druhej strane prinášajúci množstvo kvalitných filmov, z ktorých mnohé sme mohli príležitostne – v rámci festivalov a prehliadok – vidieť aj na Slovensku, vzácne aj v klubovej distribúcii (4 mesiace, 3 týždne a 2 dni režiséra Cristiana Mungiu). Režisér Mircea Daneliuc tu osobne predstavil svoje filmy z 80. rokov (Skúška mikrofónu, Výlet po Dunaji, Glissando, Jakob), ktoré napriek tomu, že autor bol členom komunistickej strany, neustále narážali na cenzúru, ale aj porevolučné snímky Manželská posteľ (1993) a Cudzinecká légia (2008). Cenzúrne zásahy boli pre ceauşescovský režim typické: vynikajúca dráma režiséra Dana Piţu Piesočný zráz z roku 1983 sa hrala v kinách iba dva dni a do trezoru sa dostala na priamy zásah N. Ceauşesca, ktorý ju ostro kritizoval na zjazde komunistickej mládeže v Mangalii. Nečudo: príbeh významného chirurga, ktorý počas dovolenky pri mori neprávom obviní z krádeže vecí na pláži mladého robotníka zo skromných sociálnych pomerov a svoju „pravdu“ chce dokázať za každú cenu, možno chápať aj ako metaforu totalitného režimu, ktorý manipuluje s radovými občanmi. Prekvapivé problémy mal aj Piţov ďalší film Tanec pre dvoch (1985) napriek tomu, že jeho protaginistom bol opäť mladý robotník a časť deja bola viazaná na továrenské prostredie. Ani tento príbeh, v ktorom sa mladý hrdina nevie – a možno ani nechce – rozhodnúť medzi dvoma ženami, neušiel bdelému oku cenzúry: v dôsledku jej zásahov bol distribučný tvar filmu oproti autorskej verzii približne o 11 minút kratší.

... a po revolúcii

Viacerí rumunskí filmári dnes pôsobia v medzinárodných kontextoch: dokumentarista Andrei Ujică žije od roku 1981 v Nemecku, pôvodne bol spisovateľom a textárom a dokumentárnemu filmu sa začal venovať až po revolúcii v roku 1989. Výsledkom je napríklad skvelý strihový dokument Videogramy revolúcie, ktorý vytvoril pomerne krátko po revolúcii samotnej (1992) a použil v ňom nielen záznamy rumunskej televízie a zahraničných štábov, ale aj súkromné nahrávky bežných občanov, neraz ukazujúce málo známe okamihy revolúcie a jej jedinečnú atmosféru. Podobný princíp využil aj v trojhodinovom (!) strihovom dokumente Vlastný životopis Nicolae Ceauşesca (ten sme mohli vidieť aj u nás v rámci Medzinárodného festivalu frankofónnych filmov).

Vo Švajčiarsku dnes žije aj mladá režisérka a producentka Ruxandra Zenideová, ktorá istý čas študovala na pražskej FAMU, vďaka čomu vznikol jej oceňovaný celovečerný hraný debut Ryna podľa scenára Marka Epsteina. V sugestívnom príbehu odohrávajúcom sa v delte Dunaja exceluje v titulnej úloha debutujúca mladá a pôvabná herečka Dorotheea Petreová. Zenideová je aj šikovnou producentkou: vďaka nej vznikla v koprodukcii Rumunska, Švajčiarska a Francúzska snímka Cesta za horizont, ktorá sa zaoberá témou génových manipulácií. Režíroval ju producentkin manžel Alex Iordăchescu a svoju poslednú úlohu tu vytvoril predčasne zosnulý Guillaume Depardieu.
Film ďalšieho talentovaného rumunského režiséra Radu Munteana Utorok po Vianociach, psychologickú drámu na tému manželskej nevery, uvidíme už čoskoro v rámci Projektu 100, takže aj slovenský divák si bude môcť vložiť ďalší kamienok do mozaiky znalostí o súčasnej rumunskej kinematografii.

Nech žije Apichatpong!

Trvalo mi šesť dní, kým sa mi podarilo bezchybne a bez opätovného nazretia do katalógu vysloviť meno thajského režiséra Apichatponga Weerasethakula, najexotickejšieho hosťa tohtoročnej LFŠ. Nebol som v tom sám: počas štúdia v USA navrhol Apichatpong svojim spolužiakom, aby ho oslovovali jednoducho „Joe“. Takže Joe tu uviedol kolekciu svojich krátkych filmov a päť celovečerných snímok: Tajomný predmet napoludnie (2000), Slastne tvoja (2002), Tropická choroba (2004), Svetlo storočia (2006) a Strýko Búnmí (2010). Ak sa nám však podarilo zvládnuť režisérovo meno, neznamená to, že sme prenikli aj do poetiky jeho filmov – tá pre nás zostala akosi utajená. Kritika hovorí o stretávaní sa reality fikčného sveta s nadprirodzenými javmi, o prelínaní starých thajských tradícií a moderných popkultúrnych prvkov, o rozdvojenej štruktúre jeho diel a zoraďovaniu scén podľa princípu fungovania ľudskej pamäti. Faktom je, že Weerasethakul je skôr tvorcom festivalovým (Rotterdam, Cannes) než „ľudovým“: v samotnom Thajsku sa jeho filmy premietali spravidla iba v jednej kópii. Rovnako je však faktom, že jeho ostatný film Strýko Búnmí získal vlani Zlatú palmu v Cannes a takisto ho zakrátko uvidíme v Projekte 100.

Kto je Aramisova?

V rámci Českej úrody bol uvedený aj študentský film Cagey Tigers, ktorý tohto roku súťažil v sekcii Cinéfondation na festivale v Cannes. Pod podivným ženským pseudonymom Aramisova sa ukrýva poslucháč FAMU, Slovák, rodák zo Žiliny, ktorý žne svoje prvé úspechy. Podľa jeho slov mu začiatkom roka zavolali z Cannes a chceli vedieť, či ide o absolventský film, či je nakrútený na 35-milimetrový materiál a či je už hotový. Nič z toho nebola v tej chvíli pravda, ale napriek tomu si ho do súťaže vybrali. Hoci žiadnu cenu nezískal, už samotná účasť (medzi 16 snímkami) je úspechom. Tvorbu Aramisovy ocenil ako filmový teoretik David Čeněk, ktorý na LFŠ viedol besedu s mladým tvorcom, tak známy scenárista Lubor Dohnal, prítomný v publiku. Aramisova nakrútil príbeh dvoch dievčat, ktoré vo víre veľkomesta len tak zo zábavy zvádzajú a vodia za nos mladíkov i zrelších mužov – problém vznikne, keď narazia na niekoho, kto ich obe naozaj zaujme, hoci je to ženatý otec rodiny. Vďaka téme a začiatku filmu sa núka porovnanie so Sedmikráskami Aramisovej pedagogičky Věry Chytilovej, ale predsa len – sme v celkom inom desaťročí i tisícročí a svet okolo nás už vyzerá inak. V posudku z Cannes sa však hovorí o „modernej reinkarnácii novej vlny“, takže úplne scestné toto prirovnanie asi nebude.

V rámci aramisovovského predstavenia sme videli aj ďalšie dva filmy mladého tvorcu, uvedené mimo katalógu: v podstate amatérsky film Vlky a líšky, ktorý Aramisova predložil na prijímačky na FAMU, a študentský film Nora sa mi páči, akúsi etudu na tému „srdcu nerozkážeš“. Zdá sa, že v Prahe nám vyrastá tvorca, ktorý – dúfajme – ešte pohne mierne stojatými vodami slovenskej kinematografie.

Slovensko na južnej Morave

Pravda, slovenského bolo na LFŠ oveľa viac. Slovenská úroda priniesla celovečerné filmy, ktoré už poznáme z našich kín (Čengel Solčanskej Legenda o Lietajúcom Cypriánovi, Šulíkov Cigán, Mináčova Nickyho rodina, Hanuljakovo Chránené územie), prípadne na domácu premiéru ešte len čakajú (Krištúfkov Viditeľný svet). Dokumentárnu tvorbu zastupovali ešte snímky Cigarety a pesničky (r. Marek Šulík – Jana Kovalčíková) a Z kola von: Čo je za tým (r. Jaro Vojtek) a animovanú Kamene Katky Kerekesovej. Osobitná pocta bola venovaná dvom jubilantom – osemdesiatnikovi Eduardovi Grečnerovi a deväťdesiatnikovi Pavlovi Brankovi, čo je osobitne pozoruhodné, keďže v druhom prípade nejde o filmového tvorcu, ale o kritika a publicistu, ktorý sa sám stal objektom dvoch krátkych filmov – príspevku do cyklu GEN.SK (Pavel Branko; réžia Jaro Rihák) a polohranej snímky Hrdina našich čias (r. Zuzana Piussi). No a šesťdesiatnik Fero Fenič, ktorého si právom privlastňujú Slováci i Česi, dostal Výročnú cenu AČFK „za ojedinelý tvorivý vklad snímok, ktoré nepodliehali diktátu normalizačnej estetiky a za vytvorenie výnimočného producentského a festivalového zázemia pre filmárov po roku 1989“. (Výročné ceny získali aj Emir Kusturica a Aki Kaurismäki, kým Zvláštnu cenu LFŠ udelili kontroverznému 100-ročnému Otakarovi Vávrovi.)

Aj novinár je len človek

Autor týchto riadkov tentoraz na LFŠ dvakrát porušil zásadu nechodiť na filmy, ktoré už pozná. Prvý raz to bolo v prípade Feničových Zvláštnych bytostí, metaforického podobenstva, ktoré Fenič nakrúcal v prvej polovici roku 1989. Nevieme si ani predstaviť, aký cirkus by boli rozpútali komunistickí papaláši, keby bol film hotový ešte za ich režimu. Zvláštne bytosti však mali istým spôsobom smolu, keď sa dostali do distribúcie až na jar 1990 po jeho páde. Ostrosť, metafory a inotaje sa rýchlo otupili a film mohol v nových kontextoch vyzerať celkom nevinne až nezaujímavo – hoci nevôľu mohla v pôvodných podmienkach vyvolať už len hudobná, prípadne herecká účasť Michaela Kocába, Jaromíra Nohavicu, skupiny Půlnoc (Mejla Hlavsa) a Marty Kubišovej. Fenič mal však v skutočnosti ďaleko od toho, aby bol pri kritike totalitného režimu prvoplánový, a tak je jeho film pôsobivý aj po dvoch desaťročiach od svojho vzniku, podobne ako sme na LFŠ v minulosti opäť ocenili Abuladzeho Pokánie. Druhý prípad porušenia našich zásad predstavoval britský film London River, príspevok režiséra Rachida Bouchareba k téme terorizmu: v úlohách rodičov hľadajúcich po teroristických výbuchoch v Londýne svoje dospelé deti, čierneho moslima a bielej kresťanky, excelujú Brenda Blethynová a Sotigui Kouyaté.

Spomeňme ešte spomedzi mnohých zaujímavých filmov aspoň tri z troch vyšehradských krajín. Debut maďarského režiséra Viktora Oszkara Nagya Otcov pozemok je starostlivo vybudovanou a vynikajúco herecky zvládnutou štúdiou vzťahu takmer dospelého syna a otca, ktorý sa práve vrátil z väzenia, zasadenou do vidieckeho prostredia. Zložitý vzťah medzi otcom a synom je aj jedným z motívov debutu poľského režiséra Marka Lechkého Erratum, ktorého protagonista, tridsiatnik žijúci spokojným pracovným a rodinným životom, je po automobilovej nehode, pri ktorej zrazí opitého bezdomovca, nútený zostať vo svojom rodnom meste, kde popri nevyjasnenom vzťahu k otcovi naráža aj na stopy svojich mladíckych ideálov a na ľudí, ktorí boli preňho v minulosti dôležití... A do tretice, zážitkom iného druhu bol celovečerný dokument Víta Klusáka (tentoraz natáčal bez svojho spolupútnika Filipa Remundu) Vše pro dobro světa a Nošovic, v ktorom si zobral na mušku okolnosti výstavby a fungovania továrne Hyundai pri moravskej dedine, ktorej život sa tým z rôznych dôvodov úplne zmenil. Z vyznenia filmu je úplne jasné, prečo si dvojicu mladých českých tvorcov obľúbil sám Michael Moore...