Festival v Cannes sa prehupol do druhej polovice a po troch veľkých svetových premiérach mimosúťažných filmov – Jeanne du Barry, Idiana Jones a nástroj osudu a Killers of the Flower Moon – musí atraktivitu festivalu potiahnuť už len súťaž. Videli sme veľa dobrých filmov, ale skutoční kandidáti na Zlatú palmu sa objavili až teraz. Sú to filmy Club Zero a Mŕtve lístie. No nesmieme ešte zabudnúť na Zónu záujmu.

Manipulátorka a majster ľudských duší

Tou manipulátorkou je učiteľka slečna Novak (Mia Wasikowska) vo filme Club Zero. Režisérka Jessica Hausner sa sústredila na jej osobnosť a na celý, žiaľ, uveriteľný príbeh, zvedených a popletených mladých ľudí. Chorobná túžba po štíhlosti je všeobecne na vzostupe a rád, ako sa stravovať je neúrekom, a tak má mladá učiteľka ľahkú robotu. Nastúpi do súkromnej školy, kde začne učiť inovatívny koncept stravovacích návykov. Zo začiatku ju nikto nepodozrieva, postupne si však tak podmaní skupinu žiakov, že založia tajné spoločenstvo Club Zero, o ktorom jeho členovia hlboko mlčia. Postupne však zisťujeme, že je to hochštaplerka, trochu blázon, ktorá presvedčí žiakov, že jesť na tomto svete sa nemá zmysel, nasýtia sa na druhej strane. Ani sa nechce veriť, že takto sa pohrávať s ľudskými životmi je vôbec možné. Nesmierne poučné memento a po profesionálnej stránke zaujímavo vyrozprávaný a koncipovaný film. Má veľkú šancu na cenu, dokonca na tú najvyššiu.

Podobne ako film popredného fínskeho tvorcu Akiho Kaurismäkiho Mŕtve lístie (Kuolleet Lehdet) – majstra tajomstiev zranených ľudských duší. Hádam nikto nedokáže tak dokonale a jednoducho rozprávať o osamotenosti a samote ako Kaurismäki. V tomto je geniálny a neopakovateľný a nepotrebuje k tomu nijaké režisérske finesy. Sila jeho filmov je v jednoduchosti. Nie je iný ani príbeh snímky Mŕtve lístie pomenovaný podľa známeho francúzskeho šansónu, ktorý odznie aj vo filme. Ansa (Alma Pöysti) a Holappa (Jussi Vatanen) sú outsideri, ťažko pracujúci a počúvajúci v správach len o hrôzach na Ukrajine. Stretnú sa v karaoke bare, ale ich zblíženiu príde do cesty veľa banálnych prekážok. Raz napríklad odveje vietor telefónne číslo a keď sa Holappa poľudští a rozhodne sa skoncovať s alkoholizmom, prekazí to dopravná nehoda. Muž leží v kóme v nemocnici, Ansa ho denne navštevuje. Po uzdravení je viac ako pravdepodobné, že ostanú spolu. Krásny a ľudský hrejivý príbeh o normálnych ľuďoch, bol balzamom na dušu, čo novinári odmenili frenetickým potleskom. Kaurismäki rozumie ľuďom, vie to aj podať, jeho genialita je zakliata v jednoduchosti, ľudskosti a empatii. Jednoducho povedané – vie to lepšie ako ostatní.

Sandra Hüller a Katarína Parr ako vrahyňa

V Anatómii jedného pádu  (Anatomie d´une chute) režisérky Jusrtne Triet predvádza svoje zrelé herectvo aj u nás známa nemecká herečka Sandra Hüller, ktorá zasa ašpiruje na hereckú cenu. Bola by som veľmi prekvapená keby ju nedostala. Bola totiž vynikajúca a úplne iná aj ako zaslepená nacistka vo filme Zóna záujmu. V tomto hrá ženu spisovateľa, ktorého objavia mŕtveho pred ich domom, ďaleko od civilizácie v horách. Spáchal samovraždu alebo mu niekto pomohol na druhý svet – tak stojí otázka. Pochopiteľne, podozrenie padne na manželku, na koho iného. Po roku sa začne proces, zastupuje ju jej bývalý ctiteľ a zároveň ostrieľaný advokát. Veľká časť tohto psychologického príbehu sa odohráva v súdnej sieni, kde všeličo vypláva na povrch. Dvom intelektuálom začalo manželstvo vraj škrípať, keď ich syn mal úraz. Dieťa je však nažive, nič mu nechýba. Problémom boli oni dvaja, ich egoizmus, túžba po uznaní, prosto bol to stret dvoch nezlučiteľných silných individualít. O osude matky nakoniec rozhodne svedectvo syna. Sandra Hüller mala možnosť rozohrať do hĺbky rozpoloženie svojej hrdinky a predviesť zároveň širokú škálu svojho hereckého majstrovstva.

Iste ste už počuli o alternatívnej histórii. Je to vraj móda. No nech s ňou idú do čerta. Zbytočne sa snažíme vyvracať hoaxy, keď filmári v rámci tohto trendu falšujú dejiny. Režisérovi Karimovi Aïnouzovi vo filme Firebrand to bolo jedno. Kto aspoň trochu pozná príbeh šiestich žien anglického kráľa Henricha VIII. sa bude musieť len čudovať, ale čo s mladými tí budú z tejto interpretácie kompletne popletení. O Kataríne Parrovej (Alicia Vikander), šiestej a poslednej manželke Henricha VIII (Jude Law), vieme, že bola múdra a vzdelaná, dokázala Henricha zmieriť s deťmi, ktoré nakoniec uznal ako legitímne, ale aj ona musela bojovať s intrigami na kráľovskom dvore. Že ju obvinili z podpory protestantizmu a chceli popraviť je pravda, ale presvedčila kráľa o svojej nevine, on to odvolal a intrigánov potrestal. Ale, že nakoniec mu ona pomohla na druhý svet, je nepochopiteľné nóvum. Režisér vraj takto chcel zdôrazniť, aká to bola silná žena. Takáto interpretácia dejín je neprijateľná aj ako fikcia. Presvedčilo by ma to len keby sa tvorcom bolo podarilo vyhrabať nejaké zapatrošené dokumenty o pravdivosti tohto absurdného tvrdenia. Mimochodom scéna vraždy kráľa je mimoriadne sugestívna a výborne zahratá Aliciou Vikander. Bludy a falšovanie histórie je však mimoriadne škodlivé.