Na 75. medzinárodnom filmovom festivale v Cannes bolo veľa príjemných filmových prekvapení, ale aj sklamaní. Najprestížnejšia filmová slávnosť na svete, má konkurenta len v Oscaroch, ale to nie je festival, bola z filmovej stránky tohto roku trochu rozpačitá. Už dlhší čas sa objavujú tie isté mená, ale tohto roku to bolo trochu okaté. Každý festival má svojich obľúbencov, lenže v Cannes to tentoraz trochu prehnali. Dramaturgia festivalu nebola veľmi vynachádzavá, je však možné, že to bola, vzhľadom na mnohé okolnosti, najlepšia ponuka. Novinkou je, že sa tohto roku lúčil s festivalom jeho prezident Pierre Lescure, v júni ho vystrieda Nemka Iris Knobloch, ktorá pracovala vo Francúzsku pre Warner Bros. Podľa novších pokynov prezident je volený na tri roky, čo však neznamená, že ho nezvolia znovu. Kritika na doterajšie vedenie festivalu by bola neoprávnená, čo však neznamená, že by sa nezišlo trochu čerstvého vetra.

Dvojnásobný víťaz Ruben Östlund

Nebolo pochýb o víťazstve snímky Trojuholník smútku (Triangle of Sadness) švédskeho filmového mága Rubena Östlunda. Uchvátil už v roku 2017 veľavravnou komédiou Štvorec. Je to jeden z mála tvorcov, ktorému v tak krátkom časovom rozpätí dali najvyššiu cenu po druhý raz. Také zázračne dieťa bol len Emir Kusturica – prišiel, uvidel a zvíťazil – získal päť Zlatých paliem. Možno ho bude nasledovať aj geniálny Švéd... Bolo by veľmi zjednodušené povedať o filme, že je len satira o triednych vzťahoch západnej spoločnosti. Áno aj, ale vo filme je toho oveľa viac. Hneď v expozícii si uťahuje z modelov tak žien, ako aj mužov, dvaja sa do seba zakukajú a ocitnú sa na luxusnej lodi, aby prežili jeho stroskotanie a skončili na opustenom ostrove. Spoločnosť na lodi je rôznorodá, defilujú všetky vzorky človečenstva, dominantní sú nezodpovedníci, alkoholici a hlúpučká bohatá smotánka. Medzi vrcholné momenty filmu patria preteky v citátoch filozofov, spisovateľov a veľkých „mysliteľov“ ako je Marx, Engels, Lenin a ďalší. Čo je zač robotnícka trieda dá lekciu a predvedie stroskotancom upratovačka záchodov. Kým neuznajú je vodcovskú pozíciu nedostanú jesť, veď len ona vie loviť ryby, urobiť oheň a variť. No lenže „dáma“ je pekná potvora, keď ich má v hrsti, tak chce všetko a aj to dosiahne. Dilema, ktorá odjakživa trápi ľudí, čo je dôležitejšie pre spoločnosť - rozum alebo manuálna práca -  je len tak pohodená na rozhodnutie divákov. Na ostrove sa však obnažia charaktery, vypláva sebectvo, surovosť, chamtivosť a podlosť. No nie v tragickom, ale v humornom tóne. Smutná bilancia vývoja ľudstva, možno už neschopného sa spamätať, nie je však uzavretý kruh – nijakej odpovede ani kladnej, ani zápornej sa nedočkáte.

Film vyniká aj hereckými výkonmi, z ktorých najviac vynikne Woody Harellson v úlohe kapitána lode a novodobá „marxistka“ v praxi Dolly De Leon. Zábavné bolo počuť od režiséra, keď sa ho opýtali odkiaľ vie toľko citátov, no predsa od matky, znela odpoveď. Múdra veľkých filozofov ho sprevádzajú po celý život, lebo mama je členkou komunistickej strany a stále ho nimi krmí. Či je však spokojná, čo si z jej výchovy vybral syn, to sa zrejme nedozvieme. Isté je, že Ruben má na dianie svoj výklad a vybral sa komplikovanejšou cestou. Som presvedčená, že film bude mať úspech aj u divákov, lebo ho predovšetkým smutnou bilanciou ľudstva zabáva.

Veľká cena poroty pre Blízko a Hviezdy na poludnie

Dúfam, že nám čitatelia prepáčia, že často meníme názvy filmov. Väčšinou je to otrocký preklad, s vedomím, že distribučné spoločnosti dajú filmom vo väčšine iný názov. Takže malé zmätky sú len z tohto dôvodu. Preto píšeme vždy aj pôvodný názov, pod ktorým sa na festivale uvádza. Grand Prix, čiže Veľkú cenu poroty, udelila jury, na čele s francúzskym hercom Vincentom Lindonom veľmi múdro belgickému režisérovi Lukasovi Dhontovi za snímku Blízko (Close). Po Trojuholníku smútku sa najviac každého dotkol, pre jeho ľudsky hrejivý pohľad na závažnú tému – kritický vek dospievania 13- ročných chlapcov. Pubertiaci, Leo a Rémi, sú tak povahovo odlišní, že už viac ani nemôžu byť, ale rozumejú si a priateľstvo je pre nich posvätné. No už nie pre spolužiakov, ktorí si z nich začnú uťahovať. Nie je podstatne, či je podozrenie z homosexuality opodstatnené, veď nič tomu nenasvedčuje a, aj keď by sa tak zdalo, je to  výlučne len chlapčenské priateľstvo. Leo tlak okolia nevydrží a začne sa Rémimu vyhýbať. Citlivého chlapca sa to tak dotkne, že spácha samovraždu. Leo sa s jeho smrťou ťažko vyrovnáva a zrejme to bude pre neho trauma na celý život. Úspech filmu vďačí predovšetkým citlivo napísanému scenáru, precíznej réžii a hereckým výkonom mladých hercov Edenovi Dambrineovi (Leo) a Gustavovi De Waelemu (Rémi). O obidvoch budeme ešte počuť, ale aj o režisérovi.

Také nadšenie už nezdieľam s filmom Hviezdy na poludnie (Stars At Noon) francúzskej režisérky Claire Denis. Nebolo by mi napadlo, že prichádza do úvahy. Príbeh filmu sa odohráva v nepokojnej Nikarague, a tam sa v neistých časoch zoznámia a zamilujú do seba Američanka a Angličan. Trish (Margaret Qualley) sa vydáva za novinárku, nikto jej to neverí, lebo nemá doklady a sa správa ako prostitútka, Daniel (Joe Alwyn) zasa za obchodníka, ktorý zrejme nezvláda boj s alkoholom. Vyústením príbehu tejto osudovej lásky je, že Trish je agentka CIA a Daniel pracuje pre druhú stranu a ide do väzenia. Celkom obyčajná kvázi špionážna love story, na ktorej najviac zaujala krásna dcéra Andie McDowell v úlohe Trish a z ceny sa asi najviac tešila hrdá mama na slávnostnom odovzdaní cien.

O najlepšom režisérovi a najlepšom scenáristovi

Cenu za najlepší scenár si odniesol Tarik Saleh za film Chlapec z neba (Boy from Haven). Režiséra by ste podľa mena hľadali všade len nie vo Švédsku. Štokholmský rodák má matku Švédku a otca Egypťana, ale Saleh žije a pracuje vo Švédsku a predsa sa rozhodol hlboko a kriticky načrieť do skorumpovaných pomerov otcovej vlasti. Prezentuje to na smutnom príbehu mladého dedinčana, ktorý sa dostane na štúdia na najprestížnejšiu univerzitu v Káhire. Práve po jeho príchode zomrie najvyšší duchovný a krajina je pred voľbou nového. Chlapca si vyhliadne vysoko postavený muž, aby ho do morku kostí vyžil. Dôverčivý mladík, plný ideálov urobí všetko čo mu káže v dobrej viere, aby prišiel na to, že ho podviedli. Zhnusený falošnou morálkou cirkvi, politikov a vlády, sa všetkého vzdá a odchádza do rodnej viesky rybárčiť ako jeho otec. Vynikajúco napísaný scenár, ale aj mimoriadne pôsobivá a citlivá réžia zaradili toto dielo k špičkovým filmom tohtoročného Cannes. A vlastne je to aj druhé víťazstvo švédskej kinematografie.

Víťaz Ceny za najlepšiu réžiu sa v našej transkripcii píše Park Čchan-uk, Francúzi ho uvádzali ako Park Chan-Wook, teda verme nášmu prepisu. Tvorca súťažného filmu Rozhodnutie odísť (Decision To Leave) svojim režijným majstrovstvom, najmä atmosférou a bravúrnou kamerou dal tejto v podstate detektívnej story zvláštny rozmer. V popredí je osudová láska detektíva, ktorý vyšetruje záhadné úmrtie muža a podozrieva jeho ženu. Vzájomná príťažlivosť mu však bráni konať tak , ako sa na človeka v jeho povolaní patrí. Príbeh za zauzluje, náhod a nešťastí pribúda, ale zaľúbenci sú nerozhodní. Nakoniec rozhodne hlavná podozrivá a dobrovoľne opúšťa tento svet. Jej odchod je tak mimoriadne invenčne nasnímaný, že som nič podobne nevidela. Ak možno o smrti hovoriť, že bola krásna a pompézna tak o tomto konci.

Potlesk pre Zar Amír Ebrahími a Song Kang-ho

Víťazka Ceny za ženský herecký výkon Zar Amír Ebrahími, žije vo Francúzsku a v emotívnom prejave poďakovala svojej vlasti, Iránu, že jej umožnili dostať úlohu vo filme iránsko-dánskeho režiséra Aliho Abasiho Svätý pavúk (Holy Spider). Ambiciózna novinárka z Teheránu dostane za úlohu napísať reportáž o nepolapiteľnom masovom vrahovi. Tak hlboko sa ponorí do úlohy, že sa rozhodne robiť volavku len aby toho netvora dostala pred súd. Len-len, že na to nedoplatí, ale svoju rolu splní. To netuší, že skutočná kalvária sa začne na súde. Rodina a skoro celé mesto je na strane vraha, lebo čistil mesto od špiny. Psychopat totiž vraždil len prostitútky. Tmárstvo, zaostalosť, úplne pomýlená morálka, náboženský fanatizmus, žiaľ, to hýbe ešte dnešným Iránom, ale svitá nádej na zlepšenie, lebo mladá generácia začína normálne uvažovať.

Juhokórejský herec Song Kang-ho zažiaril už vo víťaznom juhokórejskom filme Parazit. Tentoraz si zahral malého podvodníčka, ktorý sa snaží dostať k peniazom a znovu získať svoju rodinu kupčením s odloženými deťmi v snímke Beurokeo (Broker) japonského režiséra Hirokazu Kore-eda. Muž odvrhnutý rodinou si bez povolania nainštaluje hniezdo záchrany, aby potom dieťa dobre predal párom túžiacim po adopcii. Lenže tento dobrosrdečný ťuťmák zbabre všeto čo sa len dá. Nad každým sa zmiluje, pomôže, len pre seba nedokáže nič urobiť. Snímka je humorná, poučná a herecky pozoruhodná o čom svedčí aj Cena za mužský herecký výkon.

Skolimowského somárska odysea

Cenu poroty sa rozhodla jury udeliť ex aequo, a to snímke poľského režiséra Jerzyho Skolimowského Eo a belgickej režisérskej dvojici Charlotte Wandermeersch a Felixovi Van Groeningen za film Osem hôr (Le otto montagne).

Skolimowského artový film Eo je zaujímavou prechádzkou po krásach sveta, videnou očami somára, ktorý príde o dobre bydlo, lebo rozhorčenie ochranárov zneužívať zvieratá v cirkuse sa uzná za správne a nadobudne platnosť. Somárik sa väčšinou kochá v nádherných scenériách, ale zažije aj krutosti súčasného sveta. On, našťastie, má možnosť zmiznúť od zlých ľudí a prežiť svoj život v prírode. Metafora o rozporoch sveta je síce veľavravná, ale divákov si húfne nepritiahne.

Prijateľnejší je tiež tak trochu artový film Osem hôr o dvoch talianskych chlapcoch, ktorí sa túlajú po alpských končiaroch, aby sa jedného dňa ich cesty na dlhší čas rozišli a po rokoch sa stretli, presne na tom mieste, kde sa pred rokmi rozišli. Režiséri Charlotte (aj herečka) a Felix sú partnermi aj v živote a dojatá Charlotte, okrem iného, vyznala lásku pri preberaní ceny svojmu partnerovi a spečatila to vrúcnym bozkom. Covid sem, covid tam, na javisku sa bozkávalo o stošesť.

Cena 75. festivalu bratom Dardenovcom

Stalo sa tak po prvý raz čo sa udelila aj táto cena, zrejme pre polovičné jubileum festivalu. Bratia Jean-Pierre a Luc Dardenovci si ju prevzali za snímku Tori a Lokita (Tori et Lokita). Tentoraz sú v centre ich pozornosti osudom ťažko skúšané deti. Staršia Lokita a mladší Tori sú prisťahovalci bez rodičov, a tak si k nim každý dovoľuje. V skutočnosti nie sú súrodenci, cítia sa však nimi byť a nikto im to nevyhovorí. Deti sa zapletú do predaja drog a pre jedného z nich je to tragické. Cenu sa týmto popredným belgickým tvorcom porota rozhodla udeliť asi za vytrvalosť, akou sa rok čo rok neúnavne prezentujú na tomto festivale. Pekné gesto.

Aké bolo teda 75. Cannes? Nuž celkove ako priemerné, lebo bolo menej špičkových filmov ako po iné roky. Ale keď zoberiete do úvahy filmy Trojuholník smútku, Blízko, Chlapec z neba, ktoré spĺňajú všetky atribúty špičkových diel, tak to hádam stačí. Medzi 21 filmami v hlavnej súťaži by sa však ešte niekoľko pozoruhodných diel našlo, takže je skutočne diskutabilné, či je toto konštatovanie opodstatnené. Pravdu sa dozvieme, až keď sa filmy dostanú do kín. O ich kvalite nakoniec vždy rozhodnú diváci.