Ktože to vyriekol túto objavnú myšlienku? No kto iný, ako veľký Al Capone, azda najslávnejší gangster v Amerike. Že k tým problémom prispel plným priehrštím, tým sa už zrejme nezaoberal. Al rozvíjal svoje slávne „aktivity“ najmä v Chicagu. No jeho sieť siahala aj za hranice krajiny, napríklad do Kanady. Spolupracovníkov mal všade.

Vo Virgínii to boli bratia Bondurantovci - Howard, Forrest a Jack. Matt Bondurant, potomok slávnej gangsterskej trojice, z rozprávania rôznych príbehov, novinových článkov a anekdot, ktoré sa v rodine tradovali, napísal román The Wettest Country in the World, ktorá sa vo Francúzku dostala na pulty kníhkupectiev pod názvom Pre niekoľko kvapiek alkoholu. Tých niekoľko kvapiek stačilo scenáristovi Nickovi Cavemu na napísanie scenára a réžie sa ujal John Hillcoat pod názvom Bez zákona (Lawless). Vo Francúzsku sa uvádza pod titulom Muži bez zákona Austrálsky tvorca si nenechal ujsť príležitosť a príbeh, ktorý sa zakladá síce na reálnych udalostiach, ale je v ňom aj veľa výmyslov, zatraktívnil aj hviezdnym hereckým obsadením. Z dám to sú Jessica Chastain a Mia Wasikowska, mužský ansámble tvoria Shia Labeouf (Jack), Tom Hardy (Forrest), Jason Clarke (Howard), Dane Dehaan a Guy Pearce, všetci prítomní na tlačovej besede k filmu. Príbeh sa odohráva vo Virgínii, kde trojica bratov píše svoj príbeh o pašovaní alkoholu, skorumpovanej polícii a justícii a živote gangstrov. Samozrejme, ani v tomto filme nemôže chýbať láska a aj by som uverila tomuto až príliš krvavému a drastickému príbehu keby neskončil happy endom. Žili šťastne až kým nepomreli – to snáď nie. Keď sa mi však vybaví Al Caponeho osud, ktorého nezavreli za vraždy, ale za daňové podvody, môžem pripustiť, že Bondurantovci boli šikovnejší.

Keď sa režiséra opýtali prečo siahol práve po tomto námete povedal: „Vždy som sníval o tom, že budem môcť nakrúcať príbehy, ktoré sa dotýkajú celého sveta. Zaujímal som sa o to čo sa dialo v Spojených štátoch a v Austrálii. A viem veľmi dobre pochopiť obdobie, ktorom sa to odohrávalo“. Neskôr to upresnil slovami: „Epocha prohibície a epocha, v ktorej žijeme má veľa spoločného, sú si trochu podobné – kokain, heroin v New Yorku, kokainové kartely v Mexiku, Je to obdobie, ktoré korešponduje s terajším našim dianím.“ Novinármi najviac oslovovaný scenárista filmu, známy anglický rocker teda aj autor hudby, Nick Cave ,priznal: „ Zaujala ma atmosféra knihy. Milujem ľúbostné príbehy a zároveň nadmerné násilie. A spojenie týchto dvoch elementov ma skutočne priťahuje. V príbehu je veľa citu a násilia, avšak násilie v kine už unavuje. No spôsob akým sa k nemu postavil John Hillcoat je vášnivý a zároveň osviežujúci.“

Snímka to má u divákov vyhraté, neviem, ako ju prijme porota, ale herecké výkony ba možno stáli za povšimnutie.

Severenia často prekvapia. Tentoraz nám vyrazili dych Dáni. Nikto nečakal, že film dánskeho režiséra Thomasa Vintenberga Hon (Jagten) bude tak dokonalé dielo. Jeho sila je predovšetkým v geniálne zostavenom scenári, ktorý Vintenberg napísal spolu s Tobiasom Lindholmom. Téma je takisto výsostne aktuálna – pedofília, presnejšie obvinenie z nej. To sa stane rozvedenému štyridsiatnikovi Lucasovi, ktorý si našiel prácu a chce upraviť svoje vzťahy so svojim adolescetným synom Markusom, Niekoľko razy pomôže trafiť domov anjelsky krásnej Kláre, malej dcérke svojho najlepšieho priateľa. Príbeh je postavený na fakte, že deti neraz cigánia, majú bujnú fantáziu a neustále si vymýšľajú. A malá Klára je prototyp dieťaťa s bujnou fantáziou a navyše pociťuje absenciu pozornosti zo strany rodičov a zrejme to riadi jej činy. Pre dobráka Lucasa (vynikajúci Mads Mikkelsen) je to však osudné. Zrazu je proti nemu celé mesto, ľudia, ktorí ho roky poznajú veria skôr fantazírujúcemu decku, ako dlhoročnému slušnému človeku. Krst ohňom je slabé slovo čím Lucas prejde a ani po istom čase, keď je už jasné, že nič nespáchal, mu veľmi jasne dajú pocítiť, že mu nie všetci veria a pochybnosti pretrvávajú. Manipulácia verejnou mienkou, davová hystéria, nedôvera, podozrievanie – sú dávkované a spracované mimoriadne verne, vďaka precíznej réžii a vynikajúcim hereckým výkonom celého ansámblu. Peripetie a katarzia jedného nevinného človeka zasiahne diváka vždy na pravom mieste. Podľa mojej mienky je to jeden z kandidátov na Zlatú palmu.

„Nikdy som nenakrútil film, aby som niečo niekomu dokazoval dokazoval. Stretol som sa vo svojom živote s utrpenim – to je zakład môjho projektu. Chcel som hovoriť laske z pohľadu utrpenia, keď stratíme osobu, ktoru milujeme. To je situacia, s ktorou sme konfrontovaní v istom okamihu našho života. Je mi sedemdesiat – ľudia, ktorym je tridsat nakrúcaju filmy o láske rodiacej, ja zasa o láske odchádzajúcej” , povedal na margo svojho filmu Láska (Amour) rakúsky režiser Michael Haneke. Príbeh je prostý a mimoriadne šokujuci. Slavna klaviristka Anna (Emmanuellle Riva, známa z filmu Hirošima moja láska) na sklonku svojho života ochrnie, manžel (Jean- Louis Trintignan) sa s láskou o ňu stará, ale jej stav sa zo dňa na deň zhoršuje. Utrpenie aj pre ňu, aj pre milujuceho muza a dcéru Evu (Isabelle Huppert). Po srdce drásajúcich scénach (len pre silne nervy) sa muž odhodla toto utrpenie skončiť. Nie je to film pre všetkych, ale Haneke nemôže nakrútiť po profesionalnej stránke zlý film. Keď sa Isabelle Huppert, ktorá hrá vo filme len epizódnu úlohu opýtali či pri pri nakrúcaní trpela sa zasmiala a povedala: „My sme netrpeli - trpia divaci.” Väčšiu pravdu povedať nemohla. Haneke do doplnil: „Herci pri nakrúcaní netrpia - je to ich práca. Keď je film smutný a tragický to neznamená, že aj nakrúcanie je tragické. Naopak pri realizácii mnohych veselohier býva práca tragická”.

Rakúsky režiser hovoril z dlhoročných skúseností, lebo na kórejskej veselohre V inej krajine (Da-reun na-ra-e-sun) režisera Honga Sangsooa trpel divak. Keby v ňom nehrala hlavnú úlohu Isabelle Huppert asi by sa na festival nikdy nedostal. Bolo to skutočne utrpenie vydržať a len slušnosť mi nedovolila opýtať sa tvorcov, či herci náhodou tiež netrpeli. Ani presne neviem čo chcel básnik povedať, možno poukázať na európske a ázijske odlišnosti, ale to im už lichotím.

Abbas Kiarostami v kultivovane nakrútenom filme Ako niekto zaľúbený (Like Someone in Love) v pomalom tempe sleduje stretnutie mladej ženy a starého muža v Tokiu. Ona je študentkou a zároveň dievčaťom na telefón (20 rokov), on univerzitný profesor a prekladateľ (80 rokov). Dievča mu o sebe nič nepovie, on musí o nej zistiť všetko a naopak. Oboch toto stretnutie obohacuje, ale na danej situácii nič nemení. Zváštny vzťah týchto generáciami vzdialených ľudí je svojim spôsobom inšpiratívny a zaujímavý, ale to je všetko, čo k tomu môžem dodať.