Festival sa pýši, že za prvých päť dní sa predalo 250 tisíc vstupeniek. Mamutie podujatie, na ktorom sa denne konajú stovky predstavení, je vlastne niekoľko veľkých festivalov pospolu: hlavná prehliadka so súťažou, nesúťažnými filmami a prehliadkou Berlinale Special. Prehliadka Panorama, prehliadka Forum, prehliadka Generation, retrospektíva sci-fi filmov, prehliadka čerstvo rekonštruovaných klasických filmových diel, prehliadka diel držiteľky Čestného Zlatého medveďa - talianskej kostymérky Mileny Canonero, gigantický filmový trh…

Účastník ani pri najlepšej vôli nemá najmenšiu šancu stihnúť aspoň to podstatné. Čo je vlastne podstatné, keď v rovnakom čase premietajú film Agnieszky Holland aj Ivety Grófovej, alebo keď česko-slovenský Masaryk ide práve v tom čase, ako nový Aki Kaurismäki? Berlinale, ako každý rok, je festivalom sakramentsky ťažkých rozhodnutí a kompromisov. Nerátajte s tým, že sa vrátite spokojní, vždy budete ľutovať, že ste pre jeden film nevideli iný, nemenej zaujímavý či vysoko oceňovaný.

Festival už odovzdal dve z troch tohtoročných cien Berlinale Kamera umelcom, ktorí s festivalom dlhodobo spolupracujú. V piatok 10. februára si z rúk riaditeľa Dietera Kosslicka cenu prevzala hongkonská producentka Nansun Shi, spolupracujúca s režisérmi ako John Woo alebo Tsui Hark. Deň nato Berlinale Kameru udelili austrálskemu hercovi, držiteľovi Oscara Geoffreyovi Rushovi. V stredu 15. februára sa novým držiteľom Berlinale Kamery stane egyptský filmový kritik, teoretik a organizátor filmových podujatí Samir Farid.

Senegalská dráma Felicité, nakrútená s nehercami v autentickom prostredí predmestí Kinshasy, je príbehom ženy, obetavej matky, bojujúcej o život syna. Autorská snímka Wilde Maus rakúskeho scenáristu, režiséra a predstaviteľa hlavnej roly Josefa Hadera ponúka zábavný, trpko sardonický pohľad na mužskú krízu stredného veku. Austrálsky herec Geoffrey Rush, držiteľ Oscara za postavu psychicky chorého klavírneho virtuóza z drámy Shine, stvárnil ďalšieho výstredného umelca. Americký herec Stanley Tucci režíroval film Final Portrait (FOTO) o vzťahu mladého amerického novinára k starému švajčiarskemu výtvarníkovi Albertovi Giacomettimu v polovici 60. rokov minulého storočia. Pózovanie pre portrét, ktorý sa stane posledným Giacomettiho dielom, je predovšetkým strhujúcou charakterovou štúdiou umelca i zobrazením mnohoznačného procesu tvorby. Škoda, že Rush, ktorý je v Berlíne, si nenašiel čas na stretnutie s novinármi.

Prvým z vrcholov tohtoročného Berlinale bola nepochybne medzinárodná premiéra s napätím očakávanej novinky Dannyho Boylea T2 Trainspotting (FOTO). Danny Boyle nakrútil pokračovanie nanajvýš uspokojivo, ako do istej miery zrkadlový odraz originálu. Ak tam mladí hrdinovia stvárali nezodpovedné činy s bezstarostnosťou mladosti, teraz zrelí muži pred bránami staroby splácajú staré dlhy, preberajú zodpovednosť za staré hriechy a – mstia sa. Je to nemenej dynamické, vtipné, výstižné a fascinujúce, ako prvý film spred 21 rokov. A to, čo čas spáchal na tvárach účinkujúcich, by nedokázal ani ten najgeniálnejší maskér. Po filme prijatom s nadšením sa s médiami stretli režisér Boyle, predstaviteľ Spuda Ewen Bremner, Sick Boya Jonny Lee Miller a nová tvár v príbehu Anžela Neďalkova, predstaviteľka bulharskej prostitútky s veľkým srdcom Veroniky. Ewan McGregor, predstaviteľ hlavnej postavy Rentona, v Berlíne citeľne chýbal.

V roku 2013 si Sebastián Leilo z Berlína domov do Chile odviezol Strieborného medveďa za tragikomický portrét súčasníčky na prahu šesťdesiatky Gloria. Teraz sa na Berlinale vrátil s drámou Una mujer fantástica (FOTO), príbehom transsexuála, vystupujúceho pod ženským menom Marina. Po smrti partnera Orlanda sa musí nielen vyrovnať so zármutkom, ale aj s útokmi zo strany urazených znechutených Orlandových príbuzných. Rolu Mariny stvárnil chilský transgenderový herec/herečka Daniela Vega. Ako je pre Berlinale príznačné, práve tento film sa usalašil na špici rebríčka v hodnotení filmových kritikov a novinárov.

Téma homosexuality dominuje i vtipnej komornej konverzačnej tragikomédie Sally Potterovej The Party. Janet (Kristin Scott Thomas) usporiada pre blízkych priateľov oslavu svojej nominácie za ministerku zdravotníctva v britskej tieňovej vláde. Jej manžel Bill (Timothy Spall - NA OBRÁZKU) si práve túto príležitosť vybral na oznámenie, že trpí ťažkou chorobou v terminálnom štádiu. Rozpúta tak celú reťaz nečakaných priznaní a odhalení, ktorá strhne masky všetkým prítomným. Tých hrajú Cillian Murphy, Patricia Clarkson, Bruno Ganz, Cherry Jones a Emily Mortimer. Sedemdesiatminútový čiernobiely film si vyslúžil nadšený potlesk.

Ironické pokriky, hvízdanie a posmešky, sprevádzajúce záver indickej historickej drámy Viceroy's House premenili záverečné titulky na potlesk. Scenáristka a režisérka Gurinder Chadha totiž na záver priznáva, že námet rozprávania o romantickej láske moslimky a Hinda, do ktorej tragicky zasiahlo rozdelenie Indie v roku 1947, vzala z histórie svojej vlastnej rody, inšpiráciu našla v živote starej mamy. Popri komornej romantickej tragédii v štýle Romea a Júlie vykresľuje aj veľké dejiny od nástupu posledného indického vicekráľa lorda Mountbattena (Hugh Bonneville) po jeho odchod. Vicekráľovu manželku stvárnila Gillian Andersonová.

A do tretice: do potlesku po skončení drámy Agnieszky Hollandovej Pokot (Cez kosti mŕtvych - FOTO) sa miešalo pískanie i bučanie. Morálne ambivalentný záver, naznačujúci, že pri ochrane prírody môžu zostať nepotrestané aj úkladné vraždy, zjavne nezdieľali všetci diváci v hľadisku Berlinale Palastu. V poľsko-českom pohraničí sa usadila penzionovaná stavebná inžinierka Janina Duszejko (Agnieszka Mandat), nadšená astrologička a milovníčka prírody. Na čiastočný úväzok učí v neďalekej škole angličtinu, ale zblížiť sa s miestnymi obyvateľmi je ťažké. Väčšinu tvoria nadšení nemilosrdní poľovníci a všetci sa boja typickej postkomunistickej kriminálno-podnikateľsko-policajno-cirkevno-úradníckej bandy, ktorá drží pevne spolu, ovláda všetko a rozhoduje o každom. A tak sa v lete – v zime poľuje bez ohľadu na sezónu na všetko, čo sa hýbe. Aj na Janinine psíky. Potom začnú záhadne umierať poľovníci: bohatý krutý majiteľ líščej farmy, policajný šéf, starosta, farár…

Nemecko-nórsky film Helle nächte scenáristu a režiséra Thomasa Arslana sa usiluje vyobraziť zbližovanie odcudzeného rozvedeného otca s dospievajúcim synom na výlete v Nórsku. No hlbší, originálnejší a výstižnejší je i disneyovský Goofy Movie z roku 1995, ktorý rieši rovnaké problémy zábavnejšie, s nadhľadom a aj presvedčivejšie. Za zmienku stojí hádam len fakt, že v role otca účinkuje rakúsky herec Georg Friedrich, ktorý hrá i v rakúskom súťažnom filme Wilde Maus.

V koprodukcii Číny, Tchajwanu, Japonska, Hongkongu a Nemecka vznikla dráma Mr. Long  japonského scenáristu a režiséra, vystupujúceho pod pseudonymom Sabu. Tchajwanský nájomný vrah pri plnení úlohy uviazne zranený v Japonsku, kde sa ho ujme komunita bedárov z predmestia. Živí sa prípravou tchajwanských jedál, zoznámi sa s čínskou prostitútkou závislou od drog a všeobecne seká dobrotu, až kým ho nedohoní temná minulosť. Nič nové pod filmárskym slnkom, zaujímavá je azda len orientálna multikoprodukcia štátov, ktoré inak nepestujú práve priateľské vzťahy.

Našťastie, nezmenil sa ani Fín Aki Kaurismäki a vo svojom ďalšom filme z prístavu Toivon Tuolla Puolen (Druhá strana nádeje - FOTO) využíva svoje príznačné minimalistické rozprávanie na hranici grotesknej štylizácie so smrteľne vážnou tvárou. Novinkou je aktuálna téma sýrskych imigrantov a rozdielnych, protichodných postojov fínskej spoločnosti k nim. Novopečený majiteľ a staré osadenstvo krčmy Zlatý polliter síce môžu byť komickí, neohrabaní, trošku nasprostastí smoliari, ale keď ide o pomoc Chálidovi zo Sýrie, ktorého úrady posielajú domov do Rusmi bombardovaného Aleppa, bez dlhého špekulovania vedia ťahať za jeden povraz. Lenže niekedy ani to nestačí.

V utorok hlavná súťaž Berlinale uviedla aj jediný celovečerný dokument v programe – nemecký film Beuys scenáristu a režiséra Andresa Veiela o nemeckom performerovi, sochárovi, maliarovi, estetikovi, filozofovi, teoretikovi umenia, pedagógovi, profesorovi Kunstakademie Düsseldorf. Bývalý vojnový pilot sa preslávil tvrdením, že nielen umenie má byť pre všetkých, ale aj umelcom môže byť každý. Na plátne zo záznamov dve hodiny vysvetľuje svoje názory, postoje a presvedčenia. Mnoho faktov o jeho živote a tvorbe sa síce nedozvieme, le dokument je pútavý a zábavný.

V utorok sme sa na plátnach festivalových kín stretli aj s ďalšou výtvarníčkou. Štyridsaťročná britská herečka Sally Hawkins strhujúcim spôsobom stvárnila kanadskú naivistickú maliarku Maud Lewisovú (1903 – 1970), odmalička postihnutú silnou artritídou. Jej ručne maľované pohľadnice a neskôr aj obrazy na kartónoch a doskách získali mimoriadnu popularitu nielen v Kanade, ale aj v Spojených štátoch. Zdobili Biely dom počas úradovania prezidenta Richarda Nixona. Telesne postihnutá Maud sa vydala za prostoduchého predavača rýb Everetta Lewisa, ktorého v kanadsko-írskej životopisnej dráme Maudie (FOTO) režisérky Aisling Walshovej s nemenším nasadením hrá Ethan Hawke.

Pôvabná a svoju rolu si navidomoči užívajúca je tiež 73-ročná Catherine Deneuve v dráme francúzskeho scenáristu a režiséra Martina Provosta Sage femme (FOTO) o nečakanom priateľstve dvoch žien. Obetavá pôrodná asistentka Claire (Catherine Frot) sa po rokoch stretá s Beatrice (Deneuve), niekdajšou milenkou svojho otca – plaveckého šampióna, olympionika, idola žien, ktorý po tom, ako ho Beatrice opustila, spáchal samovraždu. Osamelo žijúca, odmeraná, akurátna a poriadkumilovná Claire, matka dospelého syna, je pravým opakom neviazanej, slobodnej, bezstarostnej Beatrice. Lenže tú čaká náročná operácia zhubného nádoru v mozgu. Pri operácii však vysvitne, že len o zopár dní oddialila nevyhnutný koniec. Práve posledné dni života sa Beatrice rozhodla prežiť s dcérou svojho niekdajšieho partnera. A keď sa Beatrice rozhodne, niet cesty späť. Budú to poriadne náročné, ale napokon aj krásne a smutné dni plné konfliktov, hádok, priznaní, spovedí i hlbokého porozumenia bez slov.

...a to máme za sebou len prvú polovicu tohtoročného Berlinale!