V hlavných prehliadkach 66. Berlinale sa stretli traja americkí dokumentaristi, ocenení za svoju tvorbu Oscarmi v kategórii dlhometrážnych dokumentárnych filmov. Morgan Neville (nar. 1967) si Cenu Akadémie filmových umení a vied vyslúžil hudobným dokumentom Twenty Feet from Stardom (2013) o zboristoch a vokalistoch, spolupracujúcich s popovými hviezdami Sheryl Crow, Mickom Jaggerom, Bette Midlerovou, Bruce Springsteenom, Stingom, Stevie Wonderom a ďalšími. Michael Moore (nar. 1954) desať rokov predtým získal Oscara za Kolky pre Columbine. A v roku 2008 získal svojho dokumentaristického Oscara Alex Gibney (nar. 1953) za film Taxi to the Dark Side o nevinnej obeti amerického boja proti terorizmu.

 

    

Priniesť do súčasného Berlína film o tom, že len multikulturalizmus môže spasiť svet, je viac než odvážne – je to priam provokácia. Dovolil si ju skúsený tvorca hudobných dokumentov Morgan Neville (Johnny Cash's America, Keith Richards: Under the Influence). Jeho nová snímka The Music of Strangers: Yo-Yo Ma and the Silk Road Ensemble (Hudba cudzincov: Yo-Yo Ma a Silk Road Ensemble) približuje projekt najuznávanejšieho cellistu súčasnosti, čínskeho hudobníka Yo-Yo Ma. Pred šestnástimi rokmi zoskupil okolo seba výnimočné osobnosti tradičnej hudby zo všetkých kútov sveta a dodnes s nimi vystupuje pod názvom Silk Road Ensemble – Súbor Hodvábnej cesty. Čínska hráčka na strunový nástroj pipa Wu Man, iránsky hráč na sláčikový nástroj kamančeh Kayhan Kalhor, španielska (galícijská) gajdistka Cristina Pato, sýrsky klarinetista Kinan Azmeh a ďalší členovia súboru, svetovo uznávaní špičkoví hudobníci, prinášajú prvky svojich rodných kultúr, ktoré sa navzájom ovplyvňujú, obohacujú a dávajú vzniknúť nevšednej emotívnej hudbe. Pozoruhodné sú aj ich osudy. Mnohí museli z rôznych dôvodov opustiť vlasť a v Spojených štátoch sa často iba pretĺkali. Dnes patria k najvyhľadávanejším interpretom, autorom a pedagógom. Zaujímavá je aj ich  súčasná mimohudobná činnosť na poli zachovávania folklóru, hľadania a podpory talentov alebo humanitárna práca. V snímke však účinkujú aj Bobby McFerrin či autor filmovej hudby John Williams. Zábery pochádzajú zo SPojených štátov, Európy, Afriky aj Ázie. Celok zjednocuje Yo-yo Ma svojou osobitou životnou filozofiou a sympatickým nadhľadom i príjemným humorom.

Zábavný a vtipný, nefalšovanou človečinou predchnutý film prináša okrem úžasnej hudby aj úvahy o domove a emigrácii, o vzťahu umenia, totality a slobody, o globálnom terorizme aj o hudbe ako všeobecne zrozumiteľnom posolstve krásy, lásky a mieru. Neville pracuje aj s archívmi, zachytáva svojich protagonistov v rôznom veku, v rozličných náladách, sleduje ich umelecký aj osobnostný vývoj. Na pôde Berlinale mal v roku 1999 premiéru hudobný dokument Wima Wendersa Buena Vista Social Club, ktorý začal celosvetovú vlnu záujmu o kubánsku tanečnú hudbu a v roku 2001 dokument Emira Kusturicu Super 8 Stories o skupine No Smoking Orchestra, ktorý posilnil popularitu balkánskych dychových hudieb. Ani jeden však nekomentoval dobu tak výstižne a nástojčivo ako The Music of Strangers.

    

66. Berlinale uviedlo aj nový celovečerný dokument amerického provokatéra Michaela Moorea Where To Invade Next (Koho napadnúť nabudúce). Bohužiaľ, autor na poslednú chvíľu zrušil pobyt na festivale, kde v roku 1990 na seba upozornil medzinárodnú kritiku celovečerným dokumentárnym debutom Roger & Me o masovom prepúšťaní v automobilke General Motors.

Jeho novinka je, podobne ako predchádzajúce filmy, zábavnou, vtipnou, ale zároveň aj manipulatívnou a navýsosť subjektívnou kritickou úvahou. Tentoraz o tom, čo by Spojené štáty mali prebrať z iných krajín. V úvode Moore ponúka Pentagonu, že sám na vlastné náklady podnikne inváziu do ľubovoľnej zahraničnej krajiny, ale len za troch podmienok: nikto pri tom nezahynie ani sa neporaní, nepôjde o plyn ani o ropu a napokon – prospech z takej invázie musia mať aj obyčajní občania USA.

A tak sa obézny šesťdesiatnik vydáva, vyzbrojený vlajkou Spojených štátov, na dobyvačnú výpravu. Tam, kde sa mu zapáči niečo, čo by rád doviezol domov do USA, vlajku symbolicky zabodne. Z Talianska chce sociálne vymoženosti zamestnancov (platené dovolenky, závodné stravovanie, voľno pri rodinných udalostiach). Z Francúzska by prevzal stravovanie detí v školských jedálňach. Odborníkmi dietológmi a gastronómami zostavované, kvalitnými kuchármi pripravené štvorchodové obedy s predjedlom, dezertom a výberom najobľúbenejších syrov, na konzumáciu ktorých majú deti hodinu. Z Fínska chce Moore doviezť systém vzdelávania v základných školách, bez domácich úloh a zvonenia, ktorý vyniesol fínskych školákov na prvé miesto v globálnom hodnotení vedomostí a zručností. V Portugalsku oceňuje dekriminalizáciu drog, pomocou ktorej poklesol nielen počet drogových trestných činov, ale i počet narkomanov. Z Tuniska by prevzal špeciálnu štátnu zdravotnú starostlivosť pre ženy (vrátane gynekológie, antikoncepcie a interrupcií), ale aj politiku moslimskej vlády voči ženám a menšinám. Z Nórska chce väznice, ktoré netrestajú ale prevychovávajú, z Nemecka účasť pracujúcich v podnikových radách, jestvujúcu a prekvitajúcu strednú triedu, no i vyrovnanie sa s minulosťou. Kým v Nemecku sa žiaci učia o nacizme i holokauste, v amerických školách je vyvražďovanie pôvodného indiánskeho obyvateľstva, otrokárstvo a rasová segregácia tabu. Napokon z Islandu by Moore do USA rád priviezol rovnocennosť mužov a žien aj vo vedúcich postoch a vrcholnej politike. A odvahu brať bankárov na zodpovednosť za škody spôsobené hypotekárnou krízou.

Sekundu slávy, hoci pochybnej, zažije aj Slovensko, keď si ho filmár v rámci žartu „vtipne“ pomýli so Slovinskom. Hovorí o Slovinsku, ale ukáže mapu Slovenska, aby kamera vzápätí zamierila na správne miesto v atlase. Zo Slovinska a nie Slovenska radí prevziať špičkové vysokoškolské vzdelávanie zdarma. Na Ľublanskú univerzitu čoraz častejšie mieria aj študenti zo Spojených štátov. V Slovinsku Moorea prijal prezident štátu Borut Pahor, takže filmár mohol zabodnúť inváznu vlajku USA priamo v prezidentskej kancelárii.

Na rozdiel od predchádzajúcich snímok Kolky pre Columbine, Fahrenheit 9/11 či O kapitalizme s láskou tentoraz Moore dospieva k prekvapivému poznaniu: všetky dobré veci, ktoré by rád priviezol do USA, takým či onakým spôsobom vzišli zo Spojených štátov – z ich ústavy, ideí amerických mysliteľov, z boja za samostatnosť, demokraciu, emancipáciu žien i za rovnoprávnosť, z odborového hnutia, z ráznej obrany štátu proti podvodníckym bankárom v 70. rokoch, z prevratných princípov vzdelávania i zo zásad trestania bez ponižovania…

Nový svet len nevyužil, zabudol alebo zamietol to, čoho sa neskôr ujali iné krajiny. Amerika podľa Moorea nemusí na nikoho útočiť, nemusí nič dobíjať, okupovať a kradnúť. Stačí, aby sa rozpomenula, vrátila k už vymyslenému, prestala myslieť len na seba a znovu začala uvažovať v kategóriách obecného a spoločného blaha. Ako je zvykom, Mooreov film vyvolal rovnako hlasné odmietavé bučanie i potlesk a výkriky bravo. Tak či onak - festival musel pre veľký záujem publika pridať ďalšie premietania.

    

Po The Music of Strangers Morgana Nevilleho a Where to Invade Next Michaela Moorea uviedol berlínsky festival v hlavnej súťaži celovečerný „dokumentárny thriller“ Zero Days amerického dokumentaristi Alexa Gibneyho. Opäť atraktívnou pútavou formou poctivo a objektívne hľadá pravdu o dôležitých veciach. Zero Days sa zameral na počítačový vírus Stuxnet a jeho globálne následky. V roku 2010 bieloruský expert odhalil sofistikovaný malware, o ktorom neskôr odborníci zistili, že ide o rafinovaný malvér, určený pravdepodobne na sabotovanie iránskeho jadrového programu. Stuxnet je dodnes zahalený tajomstvom, politici i vládni bezpečnostní experti a vojaci odmietajú povedať na tému Stuxnet čokoľvek. Všetko je prísne tajné, len nepriame indície ukazujú na vlády USA, Británie a Izraela. Najlepšími odborníkmi v hlbokom utajení vyvinutý vírus na istý čas skutočne vyradil z činnosti iránske centrifúgy upravujúce urán, ale Irán odpovedal mohutným zintenzívnením prác, čo napokon priviedlo Západ k rokovaniam a ku skončeniu medzinárodnej izolácie moslimského štátu.

Okrem obohacovania uránu si však iránski politici vďaka Stuxnetu uvedomili aj potenciál kybernetizácie operačného prostredia a odpovedali vlastnými hackerskými útokmi. Na rozdiel od jadrových zbraní, rakiet, vojenských základní či bojových lodí nie sú pod medzinárodnou kontrolou, nevyžadujú si obrovské investície a dajú sa ľahko utajiť. Môžu však napáchať rozsiahle škody na protivníkovej infraštruktúre i na jeho sebavedomí. Pátranie po tajomnom Stuxnete filmárov priviedlo až k zisteniu, že v kybernetickom prostredí sa dnes a denne vedú tajné, no neľútostné vojny, ktoré môžu ľudstvo ohroziť a poškodiť nemenej, ako vojny klasické. Narozdiel od konfliktov vedených tradičnými prostriedkami však o nich nevieme, lebo vlády prípadné prehry v podobe únikov či straty dát, vyradenia z činnosti energetických sietí alebo škôd vo finančných tokoch dokážu utajiť alebo zviesť na poruchy, prírodné živly, v najhorškom prípade na  anonymných digitálnych zločincov.

„Niekedy treba nakrúcať nie preto, že viete veľa a potrebujete sa o svoje znalosti podeliť s publikom, ale práve naopak – pretože viete príliš málo,“ povedal Gibney. „Sprvu som sa obával, že téma bude až veľmi odborná, ale to, čo sme začali pri jej objasňovaní zisťovať, je oveľa väčší príbeh o tajných akciách, politike, morálke a o tom, ako vláda v úsilí nájsť čo najjednoduchšie technické riešenia otvorila Pandorinu skrinku s nedozernými následkami, ktoré sú ešte horšie, pretože ich pred nami tají.“