Vo Švajčiarsku žijú aj chudobní! Aj zlodeji! Aj prostitútky! Sociálna dráma L'enfant d'en haut (Sister – Sestra) režisérky Ursuly Meyer nám tieto prelomové poznania sprostredkúva aktuálnou realistickou formou na spôsob dokumentu - v autentickom prostredí, za využitia autentických vedľajších postáv - nehercov, improvizovaním hercov i drsnou dynamickou reportážnou kamerou.

Dvanásťročný Simon (Kacey Mottet Klein) žije so svojou slobodnou nezamestnanou matkou Louise (Léa Seydoux) v šedivom údolí pod luxusným lyžiarskym strediskom. Dvojica býva vo vežiaku, čo má pravdepodobne najvýstižnejšie charakterizovať ich zlé sociálne postavenie a mizerné životné podmienky. Pred susedmi a známymi sa vydávajú za súrodencov - brata a sestru. Kým nezamestnaná Louise chodí na štrich alebo márni čas s milencami či aspoň s alkoholom, Simon obstaráva obživu. Investoval do skipasu, ktorý mu umožňuje vstup do lyžiarskeho rezortu, na lanovky a vleky, takže teraz môže, oblečený v lyžiarskej výstroji, nerušene vykrádať turistom ruksaky, vetrovky, prilby, okuliare i lyže.

Na švajčiarske pomery je film zaiste prelomový, lebo ukazuje, že idylický raj má aj svoju temnú stránku. A hoci napätý vzťah Simona a Louise, v ktorom matka je detinskejšia a nezodpovednejšia ako syn, postupne smeruje k zmiereniu, rozprávanie, ktoré samo osebe nepatrí k najpútavejším, často stráca dynamiku a je až príliš studené na to, aby malo silu hlbšie zarezonovať v divákovej mysli. A tak ostáva len vychutnávať si herectvo mladého no dokonale presvedčivého Kaceyho Motteta Kleina a čoraz tvárnejšej Léy Seydoux.

***

Angelina Jolie uviedla svoju vojnovú drámu mimo súťaž. Jej bývalý manžel Bily Bob Thornton dostal svoj film Jayne Mansfield's Car do hlavnej súťaže. Rodinná tragikomédia má netradičné východisko: Píše sa rok 1969. Jim Caldwell (Robert Duvall) je zámožný Američan z juhu USA. Ani to však nezabránilo jeho manželke Naomi, aby ho opustila, rozviedla sa s ním a vydala sa za Angličana Kingsleyho Bedforda (John Hurt). Teraz, keď po mnohých rokoch umrela, jej nová anglická rodina chce splniť posledné želanie nebohej: pochovať ju v rodnej Alabame. Konzervatívna Británia sa tak chtiac-nechtiac musí stretnúť s nemenej konzervatívnym Juhom.

Obe rodiny teda spoločne pripravujú pohreb a popri tom si vyjasňujú vzťahy. Ktoré sú napätejšie vo vnútri rodín ako medzi nimi. Na povrch vypláva všeličo, dôjde aj na rock and roll, sex i drogy, fajčí sa tráva a experimentujúci vnuk primieša starému otcovi do ľadového čaju LSD. A keď sa Angličania, ktorí vôbec neboli takí odmeraní, ako sa to o nich klebetí, napokon odporúčajú, nezostane nikto taký ako predtým. Účinkujú aj Kevin Bacon, Ray Stevenson, Frances O‘Connor a sám režisér Billy Bob Thornton.

 ***

Jin líng Shi San Chai (The Flowers Of War - Kvety vojny) je názov filmu, ktorý v rámci hlavnej festivalovej prehliadky, no mimo súťaž, predstavil čínsky klasik Zhang Yimou. Spracoval skutočnú udalosť z roku 1937, keď japonská armáda zaútočila na Čínu. V meste Nanking japonské vojská zmasakrovali civilné obyvateľstvo. Po tchajwanskej snímke Seeduiq Bale, uvedenej na lanskom benátskom festivale, tu teda máme v krátkom čase ďalší film, zobrazujúci brutalitu Japoncov a zločiny, ktoré v minulosti páchali na okolitých národoch.

Yimouov film sleduje veľmi rozdielnych civilistov, ktorí našli dočasné útočisko v nankingskej katolíckej katedrále. Je to skupinka žiačok miestnej cirkevnej školy, skupinka prostitútok z miestnej štvrte červených lampášov ukrytá v pivnici a Američan John Miller (Christian Bale), pohrebník a hrobár, ktorý mal na posledný odpočinok pripraviť nedávno zosnulého kňaza z katedrály.

Americký dobrodruh sa napriek riziku cíti ako v raji - všade naokolo samé dievčatá, dostatok omšového vína a luxusne zariadený kňazský byt. No keď kostol prepadnú i napriek zástavám s červeným krížom Japonci a chystajú sa znásilniť žiačky, oblečie si kňazské rúcho nielen aby sa maskoval, ale najmä aby ochránil dievčatá. Obeť najvyššiu v mene záchrany nevinných školáčok však prekvapivo ponúknu prostitútky.

Zhang Yimou sa teda svojím filmom znovu vrátil do čínskej minulosti. Neprichádza s novinkami vo filmovom jazyku, príbeh je tradičná dráma, ba mohlo by sa zdať, že tentoraz zostane bez námietok aj čínsky cenzorský úrad. Rozpráva však o citlivých témach náboženstva, hrdinstva, ktoré môže mať prekvapivú až bizarnú podobu a prostredníctvom Johna Milera vnáša i západný prvok, čo robí film zrozumiteľnejším a pútavejším.

***

Britská režisérka Phylida Lloyd sa stala známou filmovou podobou muzikálu s pesničkami skupiny Abba Mamma Mia! Berlinale teraz uviedlo jej nový film, drámu The Iron Lady (Železná lady) o živote niekdajšej britskej premiérky Margaret Thatcherovej. Stalo sa tak pri príležitosti udelenia Čestného Zlatého medveďa za prínos do svetového filmu americkej herečke Meryl Streep.

Herečkin výkon v hlavnej role všeobecne známej političky je skutočne strhujúci. Nielenže dokonale zvládla vizáž, mimiku, gestikuláciu, chôdzu i vyjadrovanie Thatcherovej, dokázala túto masku oživiť a poľudštiť. Zvyšok filmu (podľa scenára Aby Morganovej) však už taký úžasný nie je. V podstate ide o formou flashbackov vyrozprávaný tradičný životopis, spojený s vysvetľovaním premérkiných postojov i názorov. Premisa je zaujímavá: zostarnutá a demenciou postihnutá Margaret Thatcherová žije viac v predstavách, ilúziách a vidinách ako v reálnom svete. Uvedomuje si však, že zjavenia jej pred časom zosnulého milovaného manžela Denisa (Jim Broadbent) sú len výplodom chorej mysle a rozhodne sa proti nim bojovať. V hlavnej časovej línii snímky sa teda odohráva najmä lúčenie s vidinou drahého manžela. Žiaľ, prítomnosť je úplne potlačená populárno-náučnými retrospektívami a flashbackmi, v ktorých dominujú dokumentarizmus a faktografia. Čo je škoda, lebo The Iron Lady nie je zlý alebo hlúpy film, no mal reálnu možnosť byť ešte oveľa lepším.