V piatok sa kričalo „Bú!“ hneď dvakrát. Prvý raz pekne nahlas a z plných pľúc, hoci sem-tam znel i potlesk. Postihnutou bola na dva Oscary nominovaná dráma Stephena Daldryho Extremely Loud And Incredibly Close, adaptácia románu Jonathana Safrana Foera, ktorý sa v USA stal bestsellerom.

Deväťročný Oskar Schell (Thomas Horn) prišiel 11. septembra 2001 pri útoku na Svetové obchodné centrum o otca (Tom Hanks). Chlapca postihnutého ľahkým stupňom autizmu vychováva mama (Sandra Bullock) a babička (Zoe Caldwell), do života ktorej vkročí tajomný nemý starec (Max von Sydow), no vyrovnať sa so smrťou milovaného otca musí Oskar sám. Film ani čo by nakrútil niekto iný a nie tvorca Hodín či Predčitateľky. Daldry tlačí na pílu a doluje z diváka emócie stoj čo stoj. Väčšina postáv je nerealisticky dobrých, nesebeckých, obetavých, asertívnych a tých zopár výnimiek, ktoré také nie sú, zasa vyznieva komicky. Film o skutočnej tragédii sa prikrášľovaním  spreneveruje realite a v konečnom dôsledku prináša len ďalšiu umelú a nepresvedčivú hollywoodsku rozprávku. Snímku uviedli v hlavnej festivalovej prehliadke, ale mimo súťaž. „Román som pred nakrúcaním nečítal,“ priznal Stephen Daldry.

„Dostal sa mi do rúk až spolu s hotovým scenárom, keď sme začínali vyberať hercov.“ Režisér, ktorý zažiaril drámou o chlapcovi, vášnivo milujúcom balet Billy Elliot, opäť úspešne spolupracoval s mladým hercom. „Nebolo mojím zámerom objavovať nový talent. Predstaviteľa hlavnej úlohy sme hľadali po celej Amerike aj Európe. Výsledkom bolo obsadenie Thomasa Horna.“

 ***

Trochu tichšie publikum bučalo (ale vôbec netlieskalo) pri španielskej psychologickej dráme s prvkami hororu Dictado (Riekanka) scenáristu a režiséra Antonia Chavarriasa. Dvaja nevlastní bratia, ktorí ako deti nevdojak spôsobili tragickú smrť malej sestričky sú vo veku zrelých mužov konfrontovaní s dávno zabudnutým zločinom, keď dcérka jedného z nich začne pôsobiť, ako keby ju posadol duch nebohej.

Darmo Chavarriasa festivalový katalóg prirovnáva k Alfredovi Hitchcockovi, darmo sám autor vysvetľoval, že jeho horor vlastne nemá príšery, démonov a ani negatívne, len zmätené, pomýlené a tragické postavy – filmové rozprávanie, stavbu napätia aj „prekvapivé“ zlomy a odhalenia prepískol tak, že diváci v najvypätejších scénach netŕpli, ale sa smiali. Obdivuhodný bol azda len zrelý herecký výkon malej Julie (Mágica Pérez).

 ***

A tak najsilnejším filmom, ktorý som v prvý deň na Berlinale videl, bola dráma A moi seule (Coming Home) francúzskeho režiséra Frédérica Videaua. Zobrazuje príbeh dievčaťa, ktoré násilník uniesol ako desaťročné a na slobodu prepustil až ako dospelú mladú ženu.

Gaelle (Agathe Bonitzer a Margot Couture) sa síce ocitla na slobode, ale zisťuje, že po ôsmich rokoch je pre ňu celý svet cudzím, nepochopiteľným miestom. Všetko sa zmenilo. S rodičmi, ktorých tragédia pred rokmi zlomila a odcudzila, si nemá čo povedať, detskí priatelia dospeli, nuž jediné známe a bezpečné miesto pre ňu predstavuje možno len zariadená pivnica, v ktorej ju Vincent (Reda Kateb), čudácky samotársky robotník z miestnej píly, po celé roky držal. V rade retrospektív sledujeme, ako sa ich vzťah postupne menil. Vincent dievča nikdy neznásilnil ani sa o to nepokúsil. Naopak, vždy sa o ňu pozorne staral v ilúzii, že si tak získa jej lásku. Pretože vo svojom mikrokozme nemali nikoho iného, iba jeden druhého, časom, ako Gaelle dospievala a prejavovala sa jej vrodená inteligencia (podporovaná i v zajatí knihami, hudbou a občas aj internetom), prestalo byť zrejmé, kto tu o kom vlastne rozhoduje – a kto koho väzní. Agathe Bonitzer a Reda Kateb skvele zvládli záťaž, akú náročné hlavné roly predstavovali, a tak – hoci ide o nefalšovanú a neveľmi optimistickú drámu s priam metaforickou silou, je radosť ju sledovať.

 ***

Niektorí skladbu programu tohtoročného Berlinale kritizujú, že je príliš komerčná, iní nie sú spokojní, lebo festival sa podľa nich príliš odklonil od bežného diváka. Nech je tak či onak, najväčšími hviezdami prvých dní berlínskeho filmového festivalu boli indický bollywoodsky herec Shahrukh Khan – a Angelina Jolie v úlohe scenáristky, režisérky a koproducentky drámy s názvom In the Land of Blood and Honey (V krajine krvi a medu). To, že sa odohráva v Bosne počas vojny, je všeobecne známe. Prekvapením však je, že je v srbskom jazyku! (Presnejšie: jestvujú dve verzie, jedna v angličtine a druhá v originálnych jazykoch, používaných počas vojny. Festival uvádza obe.) Film netají, že krutosť Srbov pramení z ich pocitu historickej krivdy, ale sústreďuje sa na vykreslenie ich zverskosti a násilia, páchaného na nevinnom civilnom obyvateľstve, ženách a deťoch – pričom sa nevyhýba citovým scénam ako znásilňovanie, masové vraždy, zabíjanie nemluvniatok. Škoda, že príbeh skĺzol do variácie na etnicky rozdelených Romea a Júliu, pričom Romeo je slaboch, syn veliteľa srbskej armády a Julia je moslimská výtvarníčka, maliarka, uväznená v tábore. Lenže zároveň je hrdinka, ochotná položiť aj život za pomoc svojmu etniku. Zdá sa, že Angelina Jolie nie je najhoršia scenárista a veľmi slušná, nevtieravá režisérka. Filmu pomáha skvelá výprava, herci (Zana Marjanović, Goran Kostić, Rade Šerbedžija) a drsná no emotívna kamera Deana Semlera. Na vyznení mu uberá zreteľne deklarované jasné politické stanovisko: útoky vojsk NATO sa tu javia ako jediné možné účinné riešenie na zastavenie genocídy. A to i napriek myšlienke, ktorá sa vinie celým filmom: krivdy, spáchané násilím, sa nedajú riešiť ďalším násilím.

 ***

Cesare deve morire (Cézar musí zomrieť) bratov Tavianovcov je 76-minútová dokumentárna dráma o inscenácii Shakespeara vo väzení. Tavianiovci strávili pri práci s väzňami šesť mesiacov. Postupmi, typickými skôr pre hraný film, zachytávajú celý proces od výberu hercov, prvých skúšok, stotožňovania sa hercov s postavami (alebo skôr prispôsobovanie si postáv hercami priamo na telo aj prirodzené aplikovanie Shakespearovej drámy na konkrétne vzťahy medzi nimi) až po premiéru v rímskej väznici Rebibbia s mimoriadnou ostrahou, pre obzvlášť ťažkých zločincov.

Zábery z predstavenia sú farebné, všetky ostatné čiernobiele. Silne pôsobia scény zo skúšok priamo na chodbách, dvoroch a iných reálnych priestoroch väznice. Mäkkou kresbou, nepriamym svetlom, sústredením sa na tváre, charaktery i sociálny status previnilcov z najnižších spoločenských vrstiev Paolo a Vittorio Tavianiovci ani čo by nás presviedčali, že neorealizmus nie je nudná kapitola z dejín talianskej kinematografie, ale živý, životaschopný a úchvatný spôsob, ako stvárňovať a zároveň meniť svet. Alebo, ako hovorí jeden z väzňov-hercov: „Až keď som spoznal umenie, premenila sa pre mňa moja cela na skutočné väzenie.“ Film je zároveň i holdom Shakespearovmu géniovi, ktorý dokáže osloviť a ovplyvniť i bežného nevzdelaného človeka 21. storočia.

Mimochodom – dokument s podobnou témou predstaví v Berlíne i nemecký režisér Werner Herzog. Vlani sa nemohol zúčastniť na slávnostnom uvedení svojho 3D dokumentu Jaskyňa zabudnutých snov, pretože v USA pracoval na snímke Death Row, celovečernom dokumentárnom filme o treste smrti v Spojených štátoch a o ľuďoch, odsúdených na smrť. Teraz je hotový a sme naň zvedaví.

 ***

Až celkom hore, na štvrté poschodie veľkej sály Berlinalepalastu som sa musel vyšplhať v rekordne krátkom čase, ak som chcel vidieť nemecký súťažný film Barbara scenáristu a režiséra Christiana Petzolda. Podľahol som totiž ilúzii, že nemecká dráma, ktorá sa odohráva v lete roku 1980 vo východnom Nemecku, nebude pre festivalové publikum veľmi príťažlivá. Naopak – sála sa zaplnila dlho pred začiatkom, voľných zostalo len zopár miest úplne hore. A nadhľad sa v tomto prípade ukázal byť výhodou. Pretože doktorka Barbara (Nina Hoss) si podala žiadosť o umožnenie emigrácie na Západ za milovaným mužom, za čo ju z prestížnej berlínskej nemocnice Charité, výkladnej skrine východonemeckej medicíny, preložili do zapadnutej a zastaralej vidieckej nemocnice, pridelili jej úbohý byt, ktorý jej pravidelne prehliada (vrátane ponižujúcich osobných prehliadok) tajná polícia. Všetko sa zmení, keď Barbara spozná mladú pacientku – chovankyňu neďalekej polepšovne. Ľahostajný jej nie je ani nový nadriadený, mladý primár André, údajne tiež odsunutý na vidiek za trest. Lenže vidiek má iné pravidlá. Na vidieku ani tajná polícia nie je úplne tajná a aj tajní občas potrebujú lekárov. Keď konečne nadíde čas a Barbara má možnosť ilegálne odísť z NDR, má naozaj čo zvažovať.

„Nechceli sme vytvoriť filmový portrét zlomeného národa v kontraste k láske a nevinnosti. Nechceli sme žiadne symboly. Nechceli sme nič, čo by divák musel dekódovať,“ povedal Christian Petzold.

Je to prosté, občas trošku príliš zdĺhavé a popisné, pre ovzdušie všeobecnej podozrievavosti si nemáme ku komu vypestovať sympatie, ale i tak sa vynára neodbytná otázka: prečo, keď sme žili v rovnakom svete, nik zo slovenských filmárov naň nedokáže zareagovať aspoň takto?

 ***

Festivalé dilemy sú občas zlé. Ako by ste sa rozhodli: šli by ste na tlačovú konferenciu s Angelinou Jolie, na predpremiéru fínskeho filmu, na opulentnú párty pobaltského filmového fondu, alebo na hotel, písať už konečne ten sľúbený článok, ktorý z Filmpressu tak horúčkovito naháňajú (a z ktorého stále ešte nemáte ani fň)?

Priznám sa, že som neodolal – a šiel si pozrieť fínsku predpremiéru. Pretože šlo o Iron Sky. Zasvätení vedia, že je to jeden z najbláznivejších filmových projektov, aké kedy vznikli. Fínsky režisér Timo Vuorensola sa už v roku 2005 preslávil paródiou na sci-fi klasiku Star Wreck ako súčasť „fínskej filmovej guerilly“ Energia Productions. Na novom filme spolupracovali desiatky ba možno stovky autorov z celého sveta prostredníctvom internetu. Príbeh je dielom Johanny Sinisalo a koncept má na rováši Jarmo Puskala.

V roku 2018 pristáva na odvrátenej strane Mesiaca americká výprava – v rámci predvolebnej kampane prezidentky USA (s vizážou a hlasom veľmi podobným vizáži a hlasu Sarah Palinovej), ktorá sa opäť uchádza o prezidentské kreslo, ale nemá dobré výhliadky. Výsadok zlikvidujú nemeckí nacisti, ktorí sa po prehratej vojne potajomky stiahli na odvrátenú stranu mesiaca, žijú tu, rozvíjajú nacistickú vedu i kultúru, stavajú armádu lietajúcich tanierov a kujú plány na odvetu - Sterne Blitz Krieg. Film je anarchistickou zmesou space opery, polit-fiction, satiry, absurdného, bláznivého i detského humoru, paródie na béčkové filmy, love story a čert vie čoho ešte všetkého. Nájdeme v ňom parafrázy na kultové filmové scény, dokonale vycizelovanú grafiku (vrátane nacistických rekvizít), krásne i odporné ženy, rodovú rovnosť, sebavedomých Afroameričanov (vďaka zázračnej injekcii  premenených na árijských náckov), kritiku americkej politiky, ale i neschopnej OSN, sú tu zveličené všemožné klišé i chyby žánrových filmov, lacné emócie, detinské výmysly... a celé to drží pokope, zabáva, len občas sa nechá strhnúť k zbytočnej uvravenosti. Drobná rada na záver: ak sa k filmu dostanete, dopozerajte titulky až do konca!