Berlinale sa rúti do finále. 61. medzinárodný filmový festival v Berlíne síce ešte v nedeľu otvorí svoje brány platiacim divákom v rámci tradičného Dňa Berlinale, no vyvrcholí už v sobotu večer slávnostným vyhlásením cien. V hlavnej súťaži sa o Zlaté a Strieborné medvede tohto roku uchádza iba šestnásť filmov. V priebežnom bodovaní filmových kritikov sa na prvej priečke držia hneď dve snímky – Nader and Simin, A Separation (Nader a Simin, odlúčenie) iránskeho režiséra Asghara Farhadiho a dielo maďarského majstra Bélu Tarra Torionoi ló (Turínsky kôň).

Kto ašpiruje v Berlíne na zlato?

Scenárista a režisér Asghar Farhadi si pred tromi rokmi z Berlinale odniesol Strieborného medveďa za réžiu drámy Darbareye Elly (O Elly). Teraz priniesol podobný subtílny príbeh o čerstvo rozvedených manželoch zo súčasného Teheránu Jodaeiye nader az Simin, ktorí sú vystavení protichodným tlakom cti, verejnej morálky, viery a inštitúcií. Rozvedený bankový úradník nestačí na prácu, starostlivosť o jedenásťročnú dcéru a otca, postihnutého Alzheimerovou chorobou. Najme si preto opatrovateľku, lenže hlboko veriaca žena má problém starať sa o cudzieho starého muža. Po tom, čo sa dostane do konfliktu so zamestnávateľom, potratí a na svete je komplikovaná etická, právnická i náboženská kauza. Civilne poňatá realistická dráma má univerzálne vyznenie, ale zároveň je cenným svedectvom o atmosfére v súčasnom Iráne.

Turínsky kôň Bélu Tarra je pravý opak. Autor snímku otvára slovami: „Tretieho januára 1889 bol v Turíne nemecký filozof Friedrich Nietzsche svedkom toho, ako pohonič brutálne zmlátil neposlušného koňa. Zdesený mysliteľ sa pokúšal zviera chrániť vlastným telom. Utrpel psychický otras, z ktorého sa už do smrti nespamätal. O tom, aký bol ďalší osud koňa, nevieme nič.“ Celý takmer dvaapolhodinový čiernobiely film s minimom dialógov a denervujúcou hudbou tvoria tri desiatky dlhých, zväčša statických záberov. Zachytávajú všedné denné rituály starca s chromou rukou, jeho ošklivej vnučky a ich starého koňa. Vonku neprestajne zúri víchrica a kôň najskôr odmieta ťahať voz, neskôr prestane žrať. Zo studne zmizne voda a napokon sa celý svet ponorí do nepreniknuteľnej tmy.

Kritici vysoko hodnotia i americký politický thriller J.C. Candora Margin Call, nemeckú drámu Schlafkrankheit (Spavá nemoc) Ulricha Köhlera a režijný debut Ralpha Fiennesa Coriolanus. Na druhej strane sa sklamaním stal rusko-ukrajinsko-nemecký film scenáristu a režiséra Alexandra Mindadzeho V subbotu (V sobotu), odohrávajúci sa v meste Pripjať pri černobyľskej jadrovej elektrárni bezprostredne po výbuchu reaktora, keď sa šokovaní funkcionári nevedeli odhodlať k ráznym opatreniam a snažili sa tragédiu utajiť. Film však rieši morálnu dilemu mladého komunistu, ktorý kvôli kariére opustil rockovú skupinu kde hrával a teraz stojí zoči-voči niekdajším spoluhráčom.

O posledné priečky v hodnotení sa delia hraný debut americkej autorky Victorie Mahoney s názvom Yelling to the Sky (Krik do neba) s témou podobnou Domu Zuzany Liovej, ale z prostredia chudobného amerického predmestia a argentínsko-nemecko-uruguayský film režiséra Rodriga Morenu Un mundo misterioso (Záhadný svet).

U publika si najväčšiu obľubu získala francúzska súťažná komédia Philippa Le Guaya Les femmes du 6eme etage (Ženy zo 6. poschodia), v ktorej Fabrice Luchini zábavne stvárnil parížskeho finančníka, ktorý roku 1960 podľahne svojráznemu čaru sveta španielskych slúžok. Sympatie vyvolal aj film tureckého režiséra Seyfiho Teomana Bizim buyuk caresizligimiz (Naše veľké zúfalstvo). Jeho hrdinami sú dvaja starí mládenci, intelektuáli stredného veku, obývajúci spoločný byt v súčasnej Ankare, ktorým do pokojného života plného stereotypov vpadne náhle osirelá mladá, krásna a bezprostredná Nihal.

Z nesúťažných snímok hlavnej prehliadky si publikum najviac zamilovalo rakúsko-luxemburskú tragikomédiu z 2. svetovej vojny Mein Bester Feind (Môj najlepší nepriateľ) z prostredia viedenskej židovskej rodiny obchodníkov s umením Kaufmanovcov. Syn ich dlhoročnej slúžky Rudi Smekal (Georg Friedrich) vyrastal takmer ako brat Viktora Kaufmana (Moritz Bleibtreu), v roku 1938 však vstúpil do SS a hlboko ovplyvnil osudy Kaufmanovcov. Napriek tomu má film veseloherný motív, v ktorom sa, tak trochu na spôsob slávnej komédie Oscar všetko sa krúti okolo vzácnej Michelangelovej kresby a okolo pomýlených či zámerne zmenených identít.

Pravdou však je, že do vyhlásenia verdiktu poroty, vedenej americkou herečkou Isabellou Rossellini festival ešte uvedie štyri súťažné filmy a festivalové poroty, ak vieme zo skúsenosti, vždy dokážu prekvapiť.

Čestný Zlatý Medveď pre Armina Muellera-Stahla

Čestného Zlatého medveďa za celoživotný prínos si večer v piatok 18.2. prevezme známy nemecký herec a režisér Armin Mueller-Stahl, ktorý 17. decembra 2010 oslávil osemdesiate narodeniny. Ocenenie mu udelia počas slávnostného predstavenia jedného z jeho najúspešnejších filmov Hracia skrinka (r. Costa-Gavras, 1989).

Armin Mueller-Stahl sa narodil vo východopruskom Tilsite ako tretie z piatich detí bankového úradníka. Herectvo začal študovať v roku 1950, ale vylúčili ho. „Hneď v prvom ročníku,“ povedal laureát na stretnutí s novinármi. „S odôvodnením, že sa viac venujem teórii ako praxi. A skutočne to bola moja chyba, bol som veľmi tvrdohlavý.“

O dva roky už hosťoval v divadle Theater am Schiffbauerdamm. V tom čase vo východnom Berlíne pôsobil aj Bertolt Brecht. „Veľmi som s ním chcel spolupracovať,“ priznal Mueller-Stahl, „ale on ma odmietol, vraj som príliš 'západný' a on v tom čase uznával len proletárske typy. Sledoval som ho však ďalej, najmä spôsob, ako pracoval s hercami.“

Armin Mueller-Stahl sa vypracoval na jedného z najznámejších východonemeckých divadelných, televíznych a filmových hercov, ale roku 1980 emigroval do Západného Berlína. „Neušiel som,“ povedal nám. „V polovici sedemdesiatych rokov som pracoval na televíznom seriáli Das Unsichtbare Visier. Bol to vtedy veľký hit, akýsi východoeurópsky James Bond, ale s množstvom propagandy. A ja som už toho mal plné zuby, tak som to odmietol robiť. Vypovedať ako herec poslušnosť režimu, sa rovnalo rozvodu s ním. Najskôr mi zakázali hrať vo východnom Nemecku a napokon mi v roku 1979 umožnili emigrovať na Západ.“

Pomerne rýchlo sa uchytil: „Zahral som si v západonemeckom televíznom seriáli, no kým ho začali vysielať, nemal som žiadnu ďalšiu prácu. Až sa mi ozval Rainer Werner Fassbinder a ponúkol mi rolu.“

Mueller Stahl hral vo Fassbinderovej Lole aj v Túžbe Veroniky Vossovej, ale aj vo filmoch Andrzeja Wajdu, Agniezsky Holland či Istvána Szabó, v roku 1985 dokonca účinkoval v dráme Miloslava Luthera Zabudnite na Mozarta. „V tom roku som hral v Plukovníkovi Redlovi Istvána Szabó a v snímke Agnieszky Holland Bittere Ernte. Oba filmy nominovali na Oscara. Spolu s manželkou sme za posledné peniaze odcestovali do Hollywoodu, len aby sme mohli byť pri tom. Recenzie boli skvelé – a to mi otvorilo dvere. Ponúkol mi prácu Costa Gavras a ešte v tom istom roku aj Barry Levinson, v snímke Avalon.“

Spolupracoval aj s Jimom Jarmuschom, Stevenom Soderberghom, Ronom Howardom, Brianom De Palmom, Davidom Cronenbergom, Bille Augustom a ďalšími. „V tom čase som prakticky vôbec nevedel po anglicky, a tak mi vždy dávali hrať cudzincov. Mimochodom, s mojou angličtinou nie som spokojný dodnes, dodnes mám prízvuk, a tak hrávam v Hollywoode najmä Nemcov, Židov alebo Rusov.“

Za výkon v dráme Žiara ho roku 1996 nominovali na Oscara. Medzi desiatkami ďalších ocenení sú aj Strieborný medveď z berlínskeho festivalu za snímku Utz (1992) a ocenenie Berlinale Camera (1997).

V roku 2006 bol členom medzinárodnej poroty Berlinale a o tri roky neskôr berlínsky festival otváral film Toma Tykwera The International, kde stvárnil jednu z hlavných postáv.

V posledných rokoch sa Armin Mueller-Stahl realizuje aj ako úspešný výtvarník, muzikológ a hráč na violončelo. Prednedávnom vydal album Es gibt Tage… s pesničkami niekdajšej Nemeckej demokratickej republiky.

Festival od roku 1986 udeľuje aj ceny Berlinale Camera. Vyjadruje nimi ocenenie a vďaku jednotlivcom aj spoločnostiam, ktoré výraznou mierou prispeli do nemeckej kinematografie alebo podporili samotný berlínsky filmový festival. Tohto roku ocenenia získali priekopníčka hnutia filmových klubov a zakladateľka Jeruzalemskej filmotéky Lia van Leer, zakladateľ a dlhoročný riaditeľ európskej kultúrnej televízie Arte Jérôme Clément a manželia Franz a Rosemarie Stadlerovci, ktorí štyri desaťročia vedú artkino 66 v berlínskom Charlottenburgu.

Aj Variety a Screen chvália Liovej Dom

Po filmovom časopise The Hollywood Reporter priniesli pochvalné recenzie drámy Zuzany Liovej Dom aj denníky Variety a Screen International. Variety dáva Dom do súvisu so snímkami Alice Nellis a Bohdana Slámu, vyzdvihuje precízne stvárnenie charakterov, dialógy aj kameru. „Elegantné technické spracovanie podporuje viac rafinovaný pocit intímnosti, ako dokumentárne vyznenie,“ napísala pre Variety recenzentka Alissa Simon.

Mark Adams v recenzii pre európsky filmový magazín Screen oceňuje kvality predlohy, herecké výkony i režijnú koncepciu a kameru. „Liová zľahka vedie svojich skúsených hercov a vytvára film plný emotívneho vzdoru, ktorý by mohol osloviť aj ďalšie festivaly“.

Nemenej pozitívne sú aj odozvy na dokument Eriky Hníkovej Nesvadbovo, vďaka ktorému sa – aspoň na Berlinale – svojrázne preslávila slovenská obec Zemplínske Hámre a jej rázovitý starosta Jozef Gajdoš. Variety dokonca prejavuje presvedčenie, že Hníkovej príbeh zo skutočného života priam volá po realizácii formou hranej komédie.

Foto: Berlinale