Vo festivalových denníkoch vychádzajú každý deň tri rebríčky hodnotenia súťažných filmov: podľa medzinárodných kritikov, talianskych kritikov a publika sú najväčšími favoritmi americká dráma Three Bbillboards Outside Ebbing, Missouri a muzikálový sci-fi horor Guillerma Del Toro The Shape of Water. Lenže benátske poroty sú povestné svojimi kontroverznými verdiktmi, ktoré rok čo rok pravidelne vyvolávajú pri ich vyhlasovaní nesúhlasný piskot. Môžeme teda čakať, že cena sa ujde niektorému z dvojice filmov, po premietaní ktorých publikum najviac nesúhlasne bučalo: mother! Darrena Aronofského a Mektoub, My Love: Canto Uno Abdellatifa Kechcicha.

Áno, klasika Miloša Formana má 54 rokov a v roku 1964 zvíťazila na festivale v Locarne. Napriek tomu (alebo práve preto) ju do súťaže zaradil i nadchádzajúci benátsky festival. A v akej konkurencii!

Najstarší fungujúci filmový festival na svete oslávi 85 rokov v znamení americkej kinematografie. Otvorí ho americká sci-fi tragikomédia Downsizing, porotu povedie americká herečka Annette Beningová a Čestné Zlaté levy si prevezmú Jane Fondová s Robertom Redfordom.

Táto otázka ma dokáže dokonale zaskočiť. Za štvrť storočia, čo chodím na benátsky festival, som sa naučil, že poroty sa neorientujú podľa rebríčkov, intenzity potlesku, sily emócií, no ani podľa prapodivných kľukatých zákonitostí festivalovej politiky. Nesedím v hlave tohtoročného predsedu jury Sama Mendesa, jeho ôsmich porotcov a porotkýň. Dnes, po odpremietaní posledného súťažného filmu, ktorým bola dráma Emira Kusturicu Na mliječnom putu, môžem len určiť, čo sa páčilo mne. Čo ma oslovilo, zaujalo, čo mnou zarezonovalo. Čomu dávam svoje vlastné imaginárne festivalové ceny.

Emir Kusturica, Andrej Končalovskij, François Ozon, Terrence Malick, Wim Wenders, Tom Ford, Pablo Larraín, Mel Gibson, Sergej Loznica, Ulrich Seidl… mená režisérov v programe 73. medzinárodného filmového festivalu, ktorý sa od roku 1932 koná v mondénnom letovisku Lido di Venezia sľubujú, že tohto roku nás čaká mimoriadne zaujímavý koniec leta. Ako každý rok, aj tentoraz vám Filmpress ponúkne autentické informácie, hodnotenia a dojmy z prvej ruky.

Týždeň po skončení 72. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach nadišiel správny čas na celkom subjektívne vyzdvihnutie toho, čo utkvelo v pamäti, čo sa vyčlenilo z festivalovej šedi a stále žiari v mysli ako výnimočný zážitok - a čo sme v referátoch z benátskeho Lida obišli, zabudli, nevtesnali do textov. V prvom rade je to film, ktorý vlastne na programe festivalu nebol, nevyhľadali ho benátski skauti, nevybrali ho benátske festivalové komisie. Náš posledný film posledného festivalového dňa.

Počas tohtoročného 72. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach nám viac ráz zišlo na rozum, že by stálo za to využiť zážitky a zostaviť veľkú príručku Ako trollovať na festivale s dvomi rovnako rozsiahlymi kapitolami: Ako trollovať, keď ste organizátor a Ako trollovať, keď ste divák. Súčasťou talianskej povahy je brať všetko s nadhľadom. Veď svet sa nezrúti. Táto črta prevláda aj nad usporiadateľskou zodpovednosťou. Berlinale je puntičkársky dokonalý chaos. Cannes je chaos s francúzskou nonšalanciou a eleganciou. Benátska Mostra je čistý výbušný taliansky zmätok. Plný kriku, hluku, veľkých gest, ale v podstate neškodný. Lev, ktorý reve, nehryzie.