Francúzsky režisér Anthony Cordier rozpráva v dráme Happy Few príbeh dvoch manželských párov, ktoré pristanú na výmenu partnerov/partneriek, ba ženy sa oddávajú i lesbickým praktikám. Štvorica sa pokúša žiť spolu, bez ohľadu na morálku a zabehané pravidlá. Lenže ignorovanie pravidlá a prekážky neodstráni, a tak sa medzi milencov postupne začína vkrádať neistota, podozrievanie a zmätok. Citlivo nakrútený film zaujme najmä odvážnymi no nie vulgárnymi či vyzývavými ľúbostnými scénami, je však taký vzdialený realite, skutočným problémom, ale aj umeleckej štylizácii, že divákov nemá čím osloviť - i napriek nesporným výkonom hercov.

O láske a milovaní je i ruská dráma Alexeja Fedorčenka z názvom Ovsjanky (Silent Souls). Označovať ho za ruský vlastne nie je celkom presné, pretože sa odohráva v prostredí zanikajúceho ugrofínskeho národa Merjakov v stredozápadnom Rusku, kde dodnes v každodennom živote prežíva svojrázna kultúra, vzdialená ruskej, slovanskej, ale i západnej. Keď riaditeľovi papierní Mironovi zomrie manželka Táňa, požiada priateľa, podriadeného a jej niekdajšieho milenca Aista, syna merjackého básnika, aby s ním vykonal pohrebný obrad. S telom nebohej sa vydávajú k jazeru Nero, aby ho spopolnili, netušiac, že to bude aj ich posledná cesta. Osobitý, poetický no pútavý film o fascinujúcom zanikajúcom svete, no najmä o tom, že ľudské duše, nech sú odhocikiaľ, sa na seba ponášajú.

V sobotu sa do hlavnej benátskej súťaže zapojil aj domáci filmár Carlo Mazzacurati s trpkou komédiou La Passione. Názov má veľa významov, ale azda najvýstižnejší je Pašije. Lebo práve tie má v toskánskom mestečku inscenovať známy režisér Gianni (Silvio Orlando) ako odškodné za to, že voda z jeho neudržiavaného víkendového bytu zničila vzácne historické fresky. Umelec sa už roky zmieta v tvorivej kríze a nie je schopný prísť s námetom na nový film. Čelí posmeškom, pohŕdaniu aj ignorácii. Práca s čudnými malomestskými spolupracovníkmi, amatérskymi hercami, nadšencami i hochštaplermi však preňho, prekvapivo, znamená obohacujúcu a očistnú skúsenosť.

Niekdajšie zázračné dieťa francúzskej kinematografie Francois Ozon sa po ôsmich rokoch a viacerých divákmi ani kritikou neprijatých snímkach, vrátil k osvedčenej poetike 8 žien. S Catherine Deneuve, Gérardom Depardieuom, Judith Godréche a ďalšími hercami nakrútil Potiche, príbeh manželky fabrikanta, ktorá využije príležitosť a zo vzornej domácej paničky sa stane sebavedomou emancipovanou ženou a političkou. Odohráva sa v sedemdesiatych rokoch, s prispením výraznej výtvarnej štylizácie, hudby, tanca (diskotékové kreácie Depardieua s Deneuve sú neodolateľné), pestrých farieb a neodmysliteľného motívu homosexuality. Divadelná hra Pierra Barilleta a Jean-Pierra Grédyho oslovila Ozona už pred desaťročím. Veľa času mu podľa jeho vlastných slov zabralo hľadanie formy, ktorá by prepojila príbeh, odohrávajúci sa pred 40 rokmi so súčasnosťou. Súdiac podľa reakcií festivalového publika - podarilo sa.

Do roku 1845, na pláne Oregonu, križované vozmi prvých pútnikov, nás zaviedla snímkou Meek’s Cutoff americká filmárka Kelly Reichardt. Tri rodiny si najali zálesáka Meeka, aby ich viedol cez pohorie Cascade Mountains, no zdá sa, že napriek tomu zablúdili v bezútešnej vyprahnutej púštnej krajine. Pomôže im osamelý indiánsky tulák? Môžu mu dôverovať, alebo je to, ako tvrdí Meek, nebezpečný krvilačný netvor? A komu veriť viac - divochovi, či žoviálnemu zálesákovi? Ťažký všedný život pútnikov je vykreslený v extrémne pomalom tempe (zodpovedajúcom postupu volských záprahov), realisticky, presvedčivo, bez romantiky a idealizácie, s dôrazom na údel a nenápadné hrdinstvo žien. Snímka, koncipovaná v dlhých statických záberoch, síce presvedčivo evokuje drinu, ktorá sprevádzala “dobyvateľov Západu”, jej etický problém je však pomerne odťažitý, psychologická dráma subtílna a v konečnom dôsledku sa film sám stáva ani nie tak nezaujímavým, ako únavným.