Meteorológovia predpovedali v Benátkach dážď. V skutočnosti po zopár divokých búrkach páli letné slnko a láka na pláže. Filmoví kritici predpovedali na benátskom festivale po silne obsadenom Cannes len málo zaujímavý program. V skutočnosti kiná 70. medzinárodného filmového festivalu v Benátkach ponúkli v prvých dňoch rôznorodé témy i pestrú kvalitu. Medzi nadpriemer patrila citlivá dráma americkej scenáristky a režisérky Kelly Reichardt Night Moves o trojici ekoteroristov, ktorí vyhodia do povetria priehradný múr a potom neunesú zodpovednosť za tragické následky svojho činu. Hlavnú ženskú rolu presvedčivo zrelo zahrala niekdajšia detská filmová hviezda Dakota Fanning.

Naopak piskot a posmešné bučanie si vyslúžila mimo súťaž uvádzaná snímka The Canyons kedysi skvelého scenáristu (Taxikár, Zúriaci býk, Posledné pokušenie Krista) ale len priemerného režiséra Paula Schradera v produkcii Lindsay Lohan a s ňou v hlavnej role. V štýle najhoršieho režiséra všetkých čias Eda Wooda v sebe harmonicky spája hlúpy príbeh, strašné dialógy, amatérskymi chybami pokazené zábery, zlý strih a príšerné herecké výkony, ktorým dominuje načisto falošná a toporná Lindsay Lohan. Podobne ako Dakota Fanning aj Lindsay tiež prišla do Benátok podporiť svoj film osobne, ale (na rozdiel od bezprostrednej Dakoty) zoči-voči novinárom sa neodvážila predstúpiť.

V prehliadke Orizzonti sa ovácií dočkala novinka známeho švédskeho autora Lukasa Moodyssona (Láska je láska) nazvaná Vi är bäst! (foto). Podľa grafického románu prináša portrét trojice trinásťročných dievčat zo Stockholmu 80. rokov minulého storočia, ktoré odmietajú zobrať na vedomie, že punk je dávno mŕtvy a z trucu – aj ako spôsob vymedzenia sa voči konformnému okoliu doma i v škole – si založia punkovú kapelu. “Dospelé filmy o deťoch majú vo Švédsku bohatú tradíciu,” povedal nám Moodysson. “Stačí si spomenúť na Bergmanov Fanny a Alexander. Myslím si, že je to dobrá, potrebná tradícia a som veľmi rád, že na ňu môžem mojimi filmami nadväzovať.”

Nicolas Cage vo westerne zo súčasnosti

V posledných rokoch nemal Nicolas Cage herecké šťastie pri výbere postáv. Už sa zdalo, že mu navždy prischnú roly melancholických citlivých mužov so smutnými očami alebo smiešnych akčných panáčikov. Našťastie prišiel americký režisér David Gordon Green a ponúkol mu rolu v dráme s názvom Joe.

Green na jar na festivale v Berlíne bodoval s humorne ladeným filmom Prince Avalanche, za ktorý si odniesol Strieborného medveďa. Teraz bojuje o sošku iného zvieraťa s nemenej kvalitným dielom, hoci radikálne odlišného žánru. Aj Joe sa odohráva v prostredí pomocných lesných robotníkov na juhu USA. Cage hrá ich zarasteného, potetovaného predáka Joe Ransoma zo zapadákova, kde pospolu žije biela i čierna spodina: kriminálnici, alkoholici, narkomani, prostitútky. Svojrázny pijan Joe je miestnou prirodzenou autoritou. Pretože má záznam v registri trestov (bol odsúdený za vraždu), vyhýba sa konfliktom, až kým k nemu do práce nenastúpi pätnásťročný Gary (Tye Sheridan), syn narkomanky a notorika. Medzi bystrým chlapcom a jeho šéfom sa vytvorí synovsko-otcovský vzťah… a schyľuje sa k nevyhnutnej tragédii.

“Úlohu v tomto filme som prijal po roku zvažovania a študovania scenára,” priznal v Benátkach Cage. “Rozhodlo meno režiséra, jeho povesť človeka, ktorý sa nebojí horúcich tém a konfliktných zón.”

Po snímkach Leaving Las Vegas a Bad Lieutenant je to ďalšia Cageova postava muža, závislého od alkoholu. “Pred nakrúcaním Leaving Las Vegas som si to skúšal. Aké je to byť totálne opitý, otrávený alkoholom. Teraz som však pred filmovaním nepotreboval žiadnu špeciálnu prípravu, ten charakter je dobre napísaný, čistý, nerobilo žiadne problémy zahrať ho… či vlastne stať sa ním. To, že veľkú časť postáv stvárnili neherci, miestni obyvatelia, nebolo prekážkou. Práve naopak – pomohli nám porozumieť a precítiť skutočný život vo svojom regióne.”

Na otázku, či si myslí, že vysokú zločinnosť v USA podporuje voľný predaj a držanie strelných zbraní, však úprimne odpovedal: “Neviem to posúdiť, musíte sa na to spýtať niekoho iného.”

Philomena, slzy a smiech

Stephen Frears, tvorca filmov Moja krásna práčovňa, Nebezpečné vzťahy alebo Kráľovná si podmanil Lido drámou Philomena. Podľa skutočných udalostí rozpráva príbeh prostej írskej ženy, ktorá sa v 50. rokoch minulého storočia stala slobodnou matkou, za čo ju uväznili na nútených prácach v kláštornom nápravnom zariadení pre “padlé ženy” a jej syna dali k dispozícii americkým adoptívnym rodičom. Philomena Lee celý život pátrala po stratenom dieťati. Až keď sa do jej prípadu angažoval novinár a neúspešný politik Martin Sixsmith, podarilo sa vypátrať pohnuté osudy Philomeninho syna a odkryť neľudskú pokryteckú tvár írskej katolíckej cirkvi. Príbeh je odľahčený veľkou dávkou humoru a umocňujú ho herecké výkony predstaviteľov hlavných postáv – Judi Dench so Stevom Cooganom, ktorý pri vzniku diela pôsobil aj ako spoluscenárista. Silná pôsobivá snímka je i zamyslením sa na tému hriechu, odpustenia, pokánia a viery. Publikum ju odmenilo ováciami. Bez ocenenia ju isto nenechá ani porota - a americkí akademici, udeľujúci Oscarov, majú horúceho kandidáta hneď na niekoľko sošiek zlatého naháča s mečom.

Na tlačovej konferencii sa režisér Frears, skromný ako vždy, priznal, že príbeh ho oslovil hneď ako si prečítal knižku skutočného Sixsmitha “nemenej ako predstava, že budem opäť nakrúcať s Judi Dench. Vedel som, že bez ohľadu na reakcie, ktoré môže vyvolať, je to príbeh, ktorý treba rozprávať. Bolo mi jasné, že tragickú stránku treba vyvážiť humorom. Philomena Lee mi to uľahčilo, keď vysvitlo, že aj vo svojich 80. rokoch je to vitálna, silná a veľmi vtipná žena. Je obdarená silnou vierou a zvláštnym čistým druhom naivného humoru.”

So živým predobrazom svojej postavy sa pred nakrúcaním viac ráz stretla i Judi Dench: “Sú herci, ktorí dávajú prednosť tomu, keď si môžu postavu upraviť na seba. Pri hraní potom zostávajú sami sebou. Je to síce cesta k presvedčivosti, ale ja ju nemám rada a v tomto prípade to ani nebolo možné. Už z úcty voči Philomene, tomu aká je a čo prežila. Snažila som sa ju čo najlepšie spoznať a preniesť z nej čo najviac aj do filmu. Samozrejme, že sa mi to celkom nepodarilo, lebo nemôžete presne zahrať niekoho, kto je lepším, múdrejším, skúsenejším, väčším človekom ako vy sami. Jej jednoduchú dôstojnosť zahrať nemožno.”

Budúcnosť sa začala včera

Pri príležitosti 70. ročníka benátskeho festivalu vznikol aj jedinečný projekt Venezia 70 - Future Reloaded v podobe pásma 60 až 90 sekúnd dlhých filmov sedemdesiatich známych filmárov zviazaných s benátskym festivalom. Zadanie znelo: budúcnosť filmu. Niekto ju vidí optimisticky, iný beznádejne, pre niekoho je skrytá v detských hrách, pre iného v očiach géniov, ba nájde sa i groteska, v ktorej ctibažní filmári donekonečna resuscitujú dávno mŕtvy Film. Vidíme nové verzie jedného z prvých filmových skečov o pokropenom kropičovi a hneď viackrát zaznie ikonická pesnička Che sera, sera. Medzi autormi nechýbajú Bernardo Bertolucci, Catherine Breillat, Atom Egoyan, Monte Hellman, Abbás Kiarostami, Ermanno Olmi, Michele Placido, Ulrich Seidl a Krzysztof Zanussi. Dojímavú autobiografickú miniatúru o hladnom umelcovi a jeho obetavej starej matke nakrútil Kim Ki-duk.

Pod rovnakým názvom Venezia 70 - Future Reloaded festival pred predstaveniami premieta zostrihy spravodajských šotov zo svojej bohatej histórie. Ožívajú na nich Orson Welles, Federico Fellini, John Ford, Charlie Chaplin. Niektoré, ako kúpajúci sa Winston Churchill, vyvolávajú potlesk a smiech, iné, ako arogantný Joseph Goebbels, zasa pokriky “Nech žije odboj!” Všetci - umelci i politici, hviezdy i novinári, demokrati i fašisti však k benátskemu festivalu neoddeliteľne patria a je veľmi sympatické, že festival sa svoju osemdesiatjednaročnú históriu neusiluje nijako prikrášľovať ani zatajovať.