Benátsky festival zavŕšil v pondelok prvý polčas. Čaká nás zopár dní relatívneho pokoja, hviezdy aj atraktívne akcie prídu na rad pred sobotňajším slávnostným zakončením.

Zaujímavým vyzretým debutom príjemne prekvapil tvorca súťažného filmu Parkland Peter Landesman. Investigatívny novinár a vojnový korešpondent ponúkol svoj pohľad na tri dni v novembri 1963 v Dallase. Atentát na Johna F. Kennedyho je spracovaný s úctou k faktom, ako dramatická rekonštrukcia, bez fikcií či “nových skutočností”.

Film, nazvaný podľa dallaskej nemocnice, v ktorej skonali Kennedy i z jeho vraždy podozrivý Lee Harvey Oswald, sa sústredil na postavy zdravotných sestier, lekárov, agentov FBI, Oswaldovho brata či obchodníka Abrahama Zaprudera, autora cenných autentických záberov atentátu.

Portrét nekrofila ako umelecké dielo

O tom, že aj vynikajúco zahratý a režírovaný film môže publikum znechutiť tak, že počas predstavenia húfne uteká zo sály, nás presvedčila dráma Jamesa Franca Child of God podľa rovnomenného románu kultového autora Cormaca McCarthyho (Táto krajina nie je pre starých, Cesta). Inšpiroval sa skutočným americkým slabomyseľným sériovým vrahom Edom Geinom z 50. rokov minulého storočia, ktorého život a skutky už poslúžili ako námet pre filmy Psycho a Texaský masaker motorovou pílou.

Do postavy slabomyseľného tuláka Lestera Ballarda Franco obsadil Scotta Hazea. V spolupráci s kameramankou Christinou Voros vytvorili do detailu vycizelovaný, presný a presvedčivý portrét duševne postihnutého osamelého tuláka, ktorý sa od pytliactva či drobných krádeží cez voyerstvo a náhodnú nekrofíliu prepracoval až k systematickému vraždeniu a zneucťovaniu mŕtvol. Všetko naplno, bez akéhokoľvek prikrášľovania, skresľovania či skrývania. Haze ako Ballard na plátne vo veľkých detailoch zvracia, soplí, vykonáva telesnú potrebu, masturbuje i súloží s mŕtvolami. Hranice oficiálnej kinematografie boli opäť posunuté o kus ďalej. Len či správnym smerom?

Mimochodom – nedeľa bola na festivale dňom Jamesa Franca, lebo okrem ironicky nazvaného Dieťaťa božieho sme videli i režijný debut ďalšieho výhonku rodiny Coppolovcov. Gia Coppola, vnučka Francisa Forda Coppolu, neter Sofie Coppolovej a sesternica Nicolasa Cagea aj Jasona Schwartzmana, predstavila svoj debut – poviedkový film Palo Alto zo života stredoškolákov a ich rodičov v kalifornskom malomeste. James Franco v ňom nielenže hrá, ale je i autorom knihy, ktorá poslúžila ako námet.

Najočakávanejšími súťažnými snímkami však boli novinky japonského animátora Hayao Miyazakiho a v Londýne žijúceho amerického filmára Terryho Gilliama.

Animovaný životopis konštruktéra lietadiel

Držiteľ čestného Zlatého leva a Oscara Hayao Miyazaki v minulosti na benátskom festivale uviedol premiéry svojich snímok Howl’s Moving Caste a Ponyo on the Cliff by the Sea. Na uvedenie súťažnej novinky Kaze tachinu (The Wind Rises) však neprišiel. Po prezidentovi svojej filmovej spoločnosti Gibli iba poslal vyhlásenie, že k filmu i svojej neúčasti na festivale sa čoskoro vyjadrí na pripravovanej tlačovej konferencii. Snímka doma v Japonsku nenašla veľa pochopenia, objavili sa dokonca obvinenia, že je protijaponská.

Miyazaki po prvý raz nenakrútil rozprávku, ale film pre dospelých – a podľa skutočného predobrazu. Opäť, ako u Miyazakiho často, sú v popredí lietajúce stroje, lenže tentoraz je hrdinom skutočný konštruktér Jiro Horikoshi, tvorca lietadiel Mitsubishi A6M1 – legendárnych japonských stíhačiek Zero, ktoré spolu s inými strojmi prepadli Pearl Harbor a na sklonku 2. svetovej vojny slúžili aj ako pilotované bomby pre samovražedných letcov kamikadze.

Vyše dvojhodinový film o konštruktérovej mladosti, dospievaní, začiatkoch kariéry a životnej láske sa vyhýba hodnoteniu japonského účinkovania vo vojne, ale netají zaostalosť za technicky vyspelým svetom na sklonku 20. a začiatku 30. rokov minulého storočia. Jirovým vzorom, ktorý vo filme vystupuje ako postava z jeho snov, bol taliansky letecký vynálezca a konštruktér knieža Giovanni Battista Caproni (na stroji ktorého sa tak tragicky domov vrátil M. R. Štefánik). Praktické skúsenosti však japonský inžinier nezískal v Taliansku, ale v hitlerovskom Nemecku. A hoci vo filme viac ráz z úst rôznych postáv zaznie, že ak sa Japonsko pustí do vojny, je odsúdené na porážku, ústredným motívom je: ”Nie sme obchodníci so zbraňami, chceme iba navrhovať krásne lietadlá!” Ako keby sa účelné vojenské stíhačky rodili z lásky k lietaniu a nie pre zabíjanie.

Poeticky ladený kreslený životopis sa vyznačuje ešte silnejšie štylizovaným minimalistickým obrazom, ako je u Miyazakiho zvykom. Všetky ruchy, vrčanie motorov, explózie, dunenie zemetrasenia i fučanie vetra sú dielom ľudských hlasiviek. Titul filmu pochádza z básne Paula Valéryho Le cimetière marin.

Brazil pre 21. storočie

Sám výtvarník a režisér Terry Gilliam, jediný americký člen preslávenej britskej komediálnej skupiny Monty Python, označil svoj nový film Zero Theorem ako Brazil dvadsiateho prvého storočia: “V snímke Brazil som chcel zobraziť budúcnosť na základe vtedajšej prítomnosti. Zero Theorem je o budúcnosti, ktorá by mohla vyrásť z dneška. Z prítomnosti, v ktorej sme stratili právo na súkromie a počítačový softvér bol povýšený nad slobodnú ľudskú vôľu, skúsenosti aj intuíciu. Počítače sa usilujú riadiť náš život, predpovedať nám budúcnosť. Matematické modely riadia dokonca aj banky a burzy. Sami teraz na vlastne koži cítime, ako to dopadlo!”

Christoph Waltz hrá výstredného, existenciálnou hrôzou posadnutého počítačového génia Qohena Letha. V Londýne neďalekej budúcnosti žije v zrušenom kostole a z poverenia šéfa (Matt Damon) pracuje na matematickom dôkaze “nulovej teorémy”, tvrdenia, že pri Veľkom tresku sa ničota rozdelila na dve rovnako veľké časti s rôznou polaritou, ktoré sa jedného dňa opäť navzájom vynulujú.

Pri stresujúcej práci ho na každom kroku sledujú kamery, neodbytné reklamy, príkazové aj zákazové ceduľky a  vyrušujú vyzváňajúce telefóny, do obrazu v monitore sa svojvoľne pripája digitálna psychologička Dr. Shrink-ROM (Tilda Swinton) s nezmyselnými radami. Jediní, s kým Qohen dokáže komunikovať sú mladý programátor Bob (Lucas Hedges) a záhadná “profesionálna spoločníčka” Bainsley (Mélanie Thierry).

“Nemôžem vám povedať, čo znamená záver filmu,” vyhlásil ako vždy vtipný Gilliam na stretnutí s novinármi, “lebo mojím cieľom bolo vyvolať v divákovi otázky, na ktoré bude sám hľadať a nachádzať odpovede. Takže pre každého môže koniec filmu znamenať niečo iné. No keď si uvedomíte Qohenovu spokojnosť z osamelosti, z toho, že môže ovládať svet v ktorom sa ocitol – a keď chce, tak hoci aj stiahnuť slnko z oblohy, je vlastne jedno, či sa nachádza v reálnom alebo fiktívnom digitálnom svete, lebo k spokojnosti vedie mnoho ciest. Hups…”

Film vznikal s minimálnym rozpočtom prevažne v rumunskej Bukurešti: “Už desiatky rokov som nenakrúcal s takou malou sumou. Musel som pracovať rýchlo, intuitívne, často improvizovať. Na druhej strane to znamenalo tvorivú slobodu bez ťarchy zväzujúcej zodpovednosti za investované milióny. A Rumunsko nás prijalo úžasne. Skvelí, priateľskí a obetaví ľudia, ktorí nám vždy boli ochotní pomôcť, vytvárali ovzdušie pracovnej pohody a bezpečia. Rumunsko je dnes to najvhodnejšie miesto pre nakrúcanie nízkorozpočtových filmov na svete!”

Univerzitný profesor literatúry a tvorivého písania Pat Rushin vytvoril poviedku Zero Theorem už v roku 1999 a na radu známych ju pretvoril na filmový scenár. Zaujal Bena Afflecka s Mattom Damonom, ktorí naň upozornili producenta Deana Zanucka. “Len čo som si ho prečítal, bolo mi jasné, že podľa neho chcem nakrútiť film a že jediný, kto ho môže režírovať je Terry Gilliam,” vyhlásil v Benátkach syn legendárneho producenta Richarda D. Zanucka, Gilliamovho dlhoročného priateľa.

Podmienky, za ktorých film vznikal, Gilliam priblížil takto: “Po konečnom zostrihu vysvitlo, že potrebujeme do troch scén donahrávať repliky Bainsley. Lenže Mélanie Thierry bola na juhu Francúzska, ja v Londýne a peniaze na letenky ani na nahrávacie štúdiá sme nemali. Poslal som jej teda scény z môjho telefónu na jej telefón – ona do nich priamo v telefóne nahovorila svoje vety a poslala mi ich nazad. Všetko hotové za pár minút – a tie repliky naozaj vo filme počujete!”

Dobrou správou pre všetkých Gilliamových fanúšikov je, že sa vracia k skrachovanému projektu filmového Dona Quijota: “Potrebujem sa ho už zbaviť, dostať ho konečne preč z môjho života. Som ním posadnutý, mám plnú hlavu nápadov a myšlienok. Kým ch neuskutočním, budú ma len mučiť a ťažiť.”