Dramaturgickým vystupňovaním záverečných dní Art Film Festu boli neočakávane podujatia späté s bilanciou uplynulých výsledkov slovenského filmu a jeho výhľadmi do budúcnosti. Zaiste s neúprosnou konfrontáciou s najväčšími európskymi režisérskymi osobnosťami a ich titulmi, ktoré získali ocenenia v súťaži na nedávnom Cannes. Účastníci festivalu si dilemy museli riešiť neraz časovými kolíziami, takže som takto prišiel o možnosť uvidieť nielen Kaurismäkiho Le Havre, Almódovarovu Kožu, v ktorej žijem, ale aj, čo oveľa viac ľutujem, víťaza z Cannes, Strom života Terrenca Mallicka.

Takže z najväčších mien ostala Melanchólia Larsa von Triera, uvedená v natrieskanej sále v Trenčíne v repríze: veľká a otriasajúca apokalyptická vízia nielen možného konca našej civilizácie, či života vôbec, ale našej planéty a pravdepodobne celej slnečnej sústavy. Režisér ju vizuálne veľkolepo konfrontuje s municióznym pozorovaním svojráznych typov blahobytnej high society ako pretrvávajúceho absolútneho meštiackeho ideálu. Zdanlivo dosiahli všetko, ich svadba sa môže odohrávať v ideálnom a vysnívanom prostredí skvele udržiavaného historizujúceho zámku až v idylických prírodných scenériách výhľadu na more a ostrovy, „prirodzene“ obklopenom osemnásť jamkovým dokonale udržiavaným golfovým ihriskom. Tam pripraví o poctivosť, po odmietnutí svojho aristokratického, takmer ideálneho manžela,  mladého nevinného mladíka, svojrázna, rozmarná, ale aj melanchóliou i depresiami trpiaca nevesta, ústredná postava filmu. Von Trierove vyrovnávanie sa so stavom tejto i našej spoločnosti pokračuje v diagnostických jemne ironizujúcich čechovovských tradíciách, ale aj Viscontiho a Kubricka, lenže rozlúčka s ňou je ešte nemilosrdnejšia a nezhovievavejšia, nie je však cynická ani nihilistická, iba varovná – pri nevylúčenej zrážke s niektorou veľkou planétou v budúcnosti nezostane po nás ani stopa v akejkoľvek pamäti vesmíru.

Našťastie, pri ďalších filmoch sme zostávali prirodzene na pevnej a nemennej Zemi s oveľa prízemnejšími a zamotanými i temnými ľudskými problémami, pri ktorých sa na rôznych miestach hľadajú, niekedy nachádzajú a zväčša aj nenachádzajú riešenia. Za zdanlivo banálnou realitou v jej všednosti, precízne snímaným priestorom života ako v ruských, tak i čínskych filmoch, ale už aj u klasika Bélu Tarra – Turínsky kôň, je neraz až šokujúce, že už nepotrebujú romantizujúce, opakujúce scény a ozvláštňujúce prostriedky. Už neexistuje prirodzená kontinuita hodnôt ako v Zimných prázdninách Li Honggiho, alebo takmer dokonalý zločin je banalizovaný a zahmlievaný pod pokrievkou starostlivosti i lásky k neznámemu spôsobu nadobudnutia rýchleho bohatstva partnera a je akými pendantom novodobej verzie Dostojevského zločinu a trestu, ale už bez výčitiek a sebaobviňovania v Zviagincevovom filme Elena. Najjednoduchšie a priamočiare, delikátne i decentné, prerozprávanie temného príbehu pedofila, obnažuje dvojtvárnosť v spoločnosti a jej neraz i zdanlivo úspešných jedincov, oveľa účinnejšie, hoci, našťastie, neefektne napríklad v rakúskom Michaelovi debutujúceho Markusa Schleinzera. Takmer paradokumentárne nasnímané konflikty, s vyrovnávaním hodnôt, predsudkov u muslimskej rodiny, kde tiež nejde o nič menšie ako o pravdu a lož, život, odsúdenie, mieru zavinenia a trestu, otázky spolužitia dvojice nájdeme vo filme Odlúčenie Nadera a Simin, režiséra Asghara Farhadiho. Či obdobne analyzovaný stav možno až európskej society v rakúskom Die Vaterlosen, ktorého preklad festival trochu prekvapujúco kodifikuje posunutým významom v titule Siroty. Teda všetko filmy, ktoré k mimoriadnym ambicióznym i estetickým i umeleckým výsledkom dochádzali odlišnou cestou. Dokazujúc však, že k paradoxnému vývoju dochádza aj v komerčných filmoch, dokonca aj na veľkom čínskom trhu, keď „lacno“ nakrútenú komédiu Po čom túžia ženy režiséra Chen Daminga, prevzali, upravili a prepísali do svojho prostredia z hollywoodskeho modelu Nancy Meyerovej. Našťastie, ako ukážka to na festivale stačilo.

K očakávaným filmom  dodám ešte jedno z mojich najväčších sklamaní, ktoré sa radí k tematizácií základného konfliktu medzi Západom a Východom, či muslimským a kresťanským svetom, kde popri akčných a mierne „nás“ heroizujúcich a víťaziacich titulov,  prichádzajú aj tituly pokúšajúce sa o alternatívny pohľad. A tu, zdá sa, že zďaleka, neprekročil svoje renomé  Ken Loach v prekvapujúco neprekladanom titule Route Irish (Írska cesta?), napriek upretiu pohľadu na tému manipuláciu s verejnou mienkou okolo smrti vojakov a vojny na Blízkom východe vôbec. Videl som však iba časť z poprehádzaných kotúčov filmu a už som nemal odvahu si ho v celku ešte raz zopakovať. Oveľa hlbším sklamaním pre mňa však bolo Nevyhnutné zabíjanie režiséra Jerzyho Skolimowského. Závažnú tému, expozíciu, aj zacielenie filmu som mohol akceptovať, ale už nie kľúčovú realizáciu úteku obvineného moslimského bojovníka v poľských horách, ktorý bol vybudovaný na viacerých nepravdepodobných a nešikovne zinscenovaných scénach i nepresvedčivej samotnej záverečnej metafore.

A tak popri Havlovom debute ako filmovom režisérovi, už oceňovanom i rozporne prijímanom dramatikovi v Odcházení, kde s ľahkou iróniou a sebairóniou i jemnou absurditou pozorovateľsky sa uspokojil niekedy viac s teatrálnymi ako filmovými prostriedkami, ale ani tu nebol celkom neobjavný a smutno-zábavný. Presne  rozohral trpko-komediálne situácie svojho užšieho i širšieho poklonkujúceho i oponujúceho dvora a nielen neľahko odchádzajúcich najvyšších politikov z veľkej scény do zabudnutia.

Takže, potom bol čas i na nemalé slovenské ambície a prezentácie, ktorých bolo príjemne prekvapujúco veľa. Osobne som bol najviac zvedavý na prvú verejnú prezentáciu prípravy veľkofilmu Juraja Jakubiska  Slovanská epopea. Má byť dvojdielny, s podtitulom Tisíc rokov samoty, čo napovedá trochu aj polemický výklad k dejinnosti jeho Tisícročnej včely, samota však akoby sa viac sústreďovala na prvý diel, Pohanstvo, v druhom bude dôraz na Kresťanstvo, jeho veľkomoravskú kapitolu vzostupov a pádov panovníkov - Svätopluka režisér priamo a úplne, samozrejme, pomenováva kráľom. Režisér  je fascinovaný prvým veľkým historickým vstupom Slovanov na európsku pôdu v deviatom storočí na našom území. Scenár je už hotový, prezradili aj meno jedného z poradcov, nitrianskeho archeológa Ruttkaya, čo znalcov môže uspokojiť. Takže vo veľkom jubilejnom roku 2013 sa možno dočkáme, s príchodom súčasného pápeža, aj dvoch príbuzných veľkofilmov so slovenskou produkciou - scenárista Šulaj, producent Oparty a bulharský režisér Trajkov majú klásť dominantný dôraz na rozhodujúcu dejinnú úlohu dvojice Konštantína – Cyrila a Metoda. Nuž, dúfame, že aspoň jeden projekt vyjde a bude mať aj širšiu medzinárodnú odozvu.

Martin Šulík predstavil aspoň ukážku už z hotového filmu Cigán, kde chce realisticky, ale pritom aj polemicky s doterajšími vizuálnymi zobrazeniami ukázať komplikované príbehy a životy slovenských, špeciálne spišských Rómov (odpremiéruje ho však až na väčšom festivale). S ďalšími väčšími i menšími celovečernými hranými projektmi i debutmi akoby sa vrece roztrhlo. Sebavedome i sebaisto ich prezentovali viacerí režiséri a začínajúci producenti. Prekvapujúci i pochopiteľný dôraz kládli mladí najmä na súčasnosť, ktorej kvalitné zobrazenie v slovenskej kinematografii výrazne absentuje. Róbert Šveda v polčase nakrúcania rovnomenného, temného autentického príbehu vrahyne Čubirková, stihol vraj bez podpory hravo a ľahko nakrútiť príbeh Anjelov, ako tiež pozemských súčasníkov i zomierajúceho divadelníka. Jaro Rihák v dvojrole režiséra a scenáristu chce prísť so skutočným príbehom bratislavského parníka, na ktorom sa zachráni vo vojnových drámach po roku 1940 vyše päťsto pasažierov. Dušan Trančík sa chystá na interpretáciu jedného z kľúčových románov slovenskej literatúry, Slobodovho  Rozumu.

Výpočet zatiaľ nepredlžujeme, podstatné, že popri v súťaži uvedenom  Dome, režisérky a scenáristky Zuzany Liovej, festival uviedol v plnom a aplaudujúcom kine Marhuľový ostrov režiséra Petra Bebjaka a scenáristu Petra Lipovského. Slovenskú kolekciu dopĺňali premiéry dvoch dokumentov k dejinám našej kinematografie. Róbert Kirchhoff zo zamýšľaného seriálu Slovenské kino zobrazil popredných slovenských kameramanov v titule Duch v stroji, jasnou a presvedčivou poetikou, kde základom bola nielen citácia najobjavnejších nakrútených scén zo známych filmov v pôvodných prostrediach, ale aj ich nové dobové videnie a snímanie. Naopak, Lenka Moravčíková-Chvancová, hoci zozbierala veľmi široké a neraz aj objavné spektrum motívom, citácií a výkladov objavných i banalizujúcich k téme Jánošík – vykrádaný hrdina, podliehala presile faktov a súvislostí, ktoré už nedokázala výraznejšie autorsky zoradiť a preriediť.
Ostala ešte premiéra dlho očakávaného krátkometrážneho filmu Martina Snopeka a Ivany Laučíkovej Posledný autobus. Možno, ak by získali autori o čosi veľkorysejšie prostriedky, dokázali by titul dotiahnuť do vrcholnej európskej úrovne, na čo mal všetky predpoklady námet, scenár, príbeh i zvolený náročný spôsob animačno-hraného prerozprávania, ibaže  v niektorých detailoch jasne a zreteľne nedorozprávané charaktery a rozplývajúci sa konflikt sveta zvierat a ľudí-poľovníkov, čiastočne stiera zrozumiteľnosť i posolstvo metafory slobody a úteku k nej.