Dalo by sa povedať, že som bola pri zrode  ešte Art filmu, ak nie celkom pri narodení, tak  rozhodne s mnohými kolegami toto dieťa čičíkala, podporovala do jeho 14 narodením. Potom ani neviem prečo (nie je to dôležité) som mala štvorročnú absenciu. Tohto roku som na Art Film Feste nechýbala. To mi ponúklo možnosť pouvažovať, čo sa za tie štyri roky zmenilo k lepšiemu, čo ma prekvapilo a čo sklamalo.

Splnilo sa mi jedno želanie. Vediac o nedostatku kinosál som stále túžila po stane, ktorý by čiastočne situáciu v Trenčianskych Tepliciach vyriešil. Na moje prekvapenie ho pred tromi rokmi postavili. Je dokonalý, má výbornú akustiku a dajú sa s pôžitkom sledovať všetky súťažné i mimosúťažné filmy. Je to otrepaná fáza, ale hodí sa mi: Ten stan nemá chybu! Festival sa zdokonaľuje, výber filmov je starostlivo zostavený, je sa na čo pozerať. Síce sa priateľská a srdečná (priam rodinná) atmosféra prvých ročníkov vytratila, ale nahradila ju väčšia profesionalita. Art Film Fest navštevuje čoraz viac zaujímavých hostí, najmä režisérov, a tak získava na vážnosti. Čo je stále rovnako atraktívne a dodáva festivalu lesk je Hercova misia a udeľovanie Zlatých kamier. Dokonca ani na väčšie festivaly nepríde toľko zaujímavých hercov, ako do Trenčianskych Teplíc, aby si na Moste slávy pripevnili svoju tabuľku s menom. Kým sa tak dialo v hoteloch Miramare a Korfu bolo to veľmi dôstojné. Aj teraz je to zážitok a atrakcia pre vďačné obecenstvo, ale „mostiatko“ na kopčeku, na ktorý si herci pripevňujú tabuľky, mi vyrazilo dych. Zlý sen. Ešte jeden - dva roky a už nebude kam. Je mi to o to viac ľúto, lebo viem, čo je to za úžasná námahu získať hercov z celého sveta na takúto akciu.  Hercova misia je to, čo odlišuje tento festival od ostatných a najmä  aj vďaka nej si Art Film Fest vybudoval  dobré meno. Že budú musieť niečo vymyslieť s Mostom slávy je viac ako isté, ale bolo by ideálne keby jubilejný 20. ročník už tento problém mal za sebou.

Z filmov hlavnej súťaže (celovečerné hrané filmy) uviedli aj snímku, ktorá reprezentovala Rakúsko v tohtoročnej canneskej  súťaži, a to film Markusa Schleinzera Michael. Film som videla dva razy a, žiaľ, nemôžem revidovať svoj prvý nie najpozitívnejší dojem. Príbeh o pedofilovi, ktorý nedobrovoľne väzní desaťročného chlapca, je samo o sebe niečo odporné a odsúdenia hodné, mne však neprekáža samotný príbeh, ale jeho realizácia. Snímka je skôr televíznym filmom, ako plnokrvným filmovým dielom. Schleinzer sa priznáva k vplyvu a obdivu k Michaelovi Hanekemu, no to sa však bude ešte musieť veľa učiť, aby sa aspoň trochu priblížil k jeho režijnemu majstrovstvu.  Príbeh ruského filmu Lovec Bakura Bakuradzeho sa vlečie slimačím tempom. Život farmára je monotónny, kŕmi svoje prasiatka, opravuje traktor, behá po poliach, vedie účtovnú agendu, stará sa o syna. Predovšetkým je vášnivým poľovníkom, neskôr „poľuje“ aj na ženy. Na jeho farmu prídu pracovať dve robotníčky z väznice a náš milý poľovník, ktorého zrejme stereotyp tiež ubíja, zatúži po zmene. Intímne zblíženie so ženou, ktorá si odpykáva svoj trest a čo nevidieť odíde, pomaly mení jeho názor na život. Nádej na zmenu životného štýlu je pre oboch takmer nulová, ale aj tak prežívajú svoje krátkodobé a malé ukradnuté chvíle šťastia, ak sa to dá tak nazvať. Ak Bakuradze dlhými a nudnými zábermi chcel zdôrazniť nudu a beznádej, tak sa mu to podarilo až do takej miery, že z filmu diváci odchádzali. Vôbec v mnohých ruských filmoch, i s veľmi zaujímavým námetom, sa musí divák najprv spriateliť s pomalým tempom a keď sa dá uniesť  a opantať často sa dopracuje k zaujímavým záverom. Nie však v tomto prípade.

Imigranti je momentálne problém nielen celej Európy, ale aj sveta. S nadhľadom i s humorom, najmä však akcentujúc ľudský rozmer problému, sa s touto témou popasoval rumunský režisér Marian Crisan v rumunsko- maďarsko - francúzskom koprodukčnom filme Zajtra. Crisan vie, že v každej tragike je aj trochu komiky a naopak a nezabudol  z tohto aspektu vyrozprávať aj príbeh tureckého imigranta. Hlavný hrdina Nelu žije na pomedzí rumunsko-maďarskej hranice  a pri rybárčení natrafí na popleteného Turka, ktorý ani nevie kde vlastne je. Nerozumejú si ani slovo, len Turek neustále opakuje Alemanja. Nelu tuší, že sa chce dostať do Nemecka a jeho dobré srdce mu nedovolí, aby sa ho neujal. Turkove repliky sa neprekladajú, aby sa ešte viac zdôraznila absurdnosť situácie oboch hrdinov. Nelu nového kamaráta prepašuje do Maďarka, ten sa zasa vráti, pomáha mu so strechou, manželka ho neustále hreší, ľudia ho upozorňujú, že porušuje zákony, ale Nelu neuznáva hranice a nedá si povedať. Tvorca týmto smutno trpkým príbehom zdôraznil najmä ľudskú spolupatričnosť, porozumenie pre problémy toho druhého a tiež nutnosť zachovať si ľudský rozmer v každej situácii. Sme predsa ľudia a nie stroje slepo poslúchajúce rozkazy, paragrafy a nezmyselné zákony. Film získal v Locarne až tri ceny, a to Osobitnú cenu poroty, Cenu ekumenickej poroty a cenu FICC a v Solúne Cenu za najlepšiu réžiu. Zaslúžene.

Mnohí režiséri  i kameramani radi snímajú krásnu prírodu, ktorá okrem toho, že diváka uchváti, nehrá v príbehu nijakú rolu. Inak je tomu v tureckom filme Zefir talentovanej režisérky Belmy Bas. Jedenásťročná Zefir, sa snaží riešiť svoj pocit osamelosti v kontakte s prírodou. Nabáda ju k tomu aj starý otec, ktorý je s ňou úzko spojený. Dievča totiž trávi leto v malebnej pahorkatine východného Turecka u starých rodičov. Ani láskavosť starkých jej však nenahradia matku, ktorá je neustále preč a Zefir vyrastá bez otca, čo jej takisto nepridáva na duševnej pohode. A navyše život v prírode je na jednej strane úchvatný, na druhej zasa krutý a dievča veľmi citlivo vníma obidva protiklady a riadi sa nimi. Neustále čaká na matku, ktorá síce príde, ale len rozlúčiť sa, lebo odchádza na ďalšiu dobrovoľnú misiu. Toto sklamanie v Zefir vyvolá deštruktívnu reakciu a jej konanie sa začne riadiť zákonmi prírody. Matku sotí zo skaly a tak, ako videla starého otca zahrabávať mŕtve zvieratá, podobne prikryje aj matku. Nesmierne krutý príbeh, ale v mnohom poučný, že sa nehodno zahrávať s citmi druhých a už vonkoncom nie s dieťaťom tužiacom po láske a porozumení. Osobitnú zmienku si zaslúži aj práca kameramana Mehmeta Zengina, ktorý má nemalú zásluhu na tom, že príroda je organickou súčasťou deja, hýbe ním a určuje ho. Film mal svetovú premiéru v Toronte a uviedli ho už na mnohých festivaloch. Ktorý z filmov, ktoré  sa mi zdali zaujímavé, ocení v sobotu medzinárodná porota na čele s režisérom Jurajom Jakubiskom, si musíme ešte chvíľu počkať.