Lafitt exceloval aj perfektným uvedením všetkých účinkujúcich. Ako prvého predstavil nedávno zosnulého Davida Lyncha, s dokonalou ukážkou jeho najdôležitejších filmov. Usporiadatelia upustili o predstavená všetkých porôt, uviedli len tú najdôležitejšiu k celovečerným hraný filmom. Pochopiteľne, že najväčšej pozornosti sa dostalo predsedníčke medzinárodnej poroty Juliette Binoche, takisto s ukážkou jej najdôležitejších filmových roli.

Po jemne kritickom prejave Juliette, k vojne v Pásme Gaza a niektorých rozhodnutí amerického prezidenta Donalda Trampa, sa ujal slova Leonardo DiCaprio (ľahší možno o 15 kíl, ak nie viac), ktorý bol na tieto témy ešte adresnejší a kritickejší. Všetci rečníci, jeden jemnejšie, druhý trochu adresnejšie, nenechali ani suchú nitku na aktéroch bojujúcich strán a podali si aj Donalda Trampa. Konkrétny a spravodlivo rozčúlený bola však najviac laureát Robert De Niro. Pointou jeho prejavu boli nasledovné slová:„Nie je to len problém Ameriky, ale je to problém globálny.“ 

No nepredbiehajme, dotkol sa všetkého čo ho znepokojuje a okrem iného povedal: „Cannes je známe ako demokratický festival, ktorý je otvorený pre celý svet. V mojej krajine teraz bojujeme za záchranu demokracie. Umenie vždy  hľadá slobodu, a preto sme na celom svete hrozbou pre autokratov a fašistov. Americký prezident uvažuje o zavadení 100 percentného cla na filmy zahraničnej produkcie. Ale kreativita nemá cenu, toto je neprijateľné!“ Ovácie nemali konca kraja. Protestné hlasy nezazneli ani náhodou.

Hosťom otváracieho večera bol aj Quentin Tarantno (takisto podstatne štíhlejší) s manželkou. Keď sa obaja ocitli v zajatí fotoreportérov, ktorí ich fotili z každej strany, Quentin bol možno rád, že sa ich zbavil a požiadali o otvorenie festivalu. Úlohu prijal a ujal sa tejto  čestnej funkcie s humorom. Jeho vystúpenie bolo krátke, o to však bol nezvyčajnejšie, vymykalo sa všetkým normám, ale bolo to vtipné a zábavné. Také tarantínovske.

Mimosúťažný otváraci film a dva filmy súťaže

Neviem či to bolo najšťastnejšie riešenie, aby festival slávnostne otvoril debut francúzskej režisérky Amelie Bonnin Raz odídem (Partir un jour). Francúzom sa po  úspechu filmu Umenie jesť a milovať v hlavnej úlohe s Juliette Binoche a Benoȋtom Magimelom zachcelo pokračovať v kulinárskej téme. Jeho kvality, žiaľ, netromfol.  Hlavná hrdinka filmu, známa kuchárka, opustí svoju rodné mesto, odíde do Paríža, aby si tam otvorila s priateľom reštauráciu. Je známa a úspešná, ale jedného dňa sa musí vrátiť domov lebo otec mal už niekoľko infarktov a nechce sa vzdať - vareniu. Najväčšou zaujímavosťou je, že hlavnú úlohu si zahrala  známa speváčka Juliette Armanet, ktorá na otvorení Olympiády v Paríži zaspievala pieseň Johna Lannona Imagine. A možno aj preto si hrdinovia  gurmánskeho príbehu sem- tam aj zaspievajú, potom varia a riešia svoje nezhody. Nič svetoborné, ale dalo sa na to pozerať.  Pravdiu povediac je to film pre francúzske publikum.

 Prvý súťažný film Sound of falling (Zvuk padania) nemeckej režisérky Masche Schilinski, v Nemecku sa uvádza pod názvom Pozerať sa do slnka (In die Sonne Schauen).  Snímka z rôznych aspektov filozofuje najmä o smrti a nemecký názov snímky je hádam výstižnejši preto, lebo život nie je neustále len tragický. Snímka trvá 2  hodiny 29 minút a má asi päť koncov. Keď sme si mysleli, že to už končí, znovu sa všetko opakovalo a navyše príbeh je dosť neprehľadný. Možno tomuto zvláštnemu dielu krivdím, ale pochybujem.

Dvaja prokurátori (Two prosecutors) renomovaného režiséra Sergeja Loznicu sa odohráva v obdoví stalinských čistiek. Mladý talentovaný a čestný prokurátor, slobodný, rodičia  mu zomreli,  sa čoskoro po skončení štúdia dostane k správe, ako sa neľudsky na pokyny NKVD, priam kruto správajú k väzňom, ktorí v podstate nič neurobili.  Rozhodne sa to tak nenechať a chce sa stretnúť konkrétne s jedným väzňom, ktorého spoznal už počas štúdii. Tortúra, ako sa k nemu dostal je už samo o sebe strašná a koho tom našiel je ešte desivejšie. No naivný mladý muž sa rozhodne zakročiť a po tejto návšteve sa prepracuje k hlavnému prokurátorovi v Moskve v nádeji, že on to napraví. Pochopiteľne, že sa katastrofálne mýlil. Po profesionálnej stránke je to zrelé dielo, ale zle sa na to pozeralo. Toto by sme už nikdy nechceli zažiť.

Foro: Festival de Cannes

.