Obľuba ruskej klasiky za  hranicami jej domovskej krajiny  je pozoruhodná, porovnateľná azda len s filmovými verziami anglickej prózy od Jane Austenovej až kamsi k Tolkienovi. Najnovší „vrh“ je zaujímavý aj v tom, ako intenzívne odráža všetko negatívne i pozitívne, čo križuje dnešný filmový trh. Po zhliadnutí filmu ma zaujímalo, ako ho prijala ruská filmová kritika, dôverne ovládajúca všetky filmové prepisy románu Leva Nikolajeviča Tolstého, domáce i zahraničné.

Hra na Kareninu
Boris Lokšin- mesačník Isskustvo kino

Wrightova ekranizácia sa principiálne odlišuje od všetkých predchádzajúcich verzií. Režisér neilustruje a ani neinterpretuje román. Inscenuje ho. Wrightova Anna Karenina je divadelnou inscenáciou, realizovanou vo vnútri filmu.
Obsah románu Tolstého je zabalený do formy predstavenia a film je energetickým impulzom, ktorý celý tento mechanizmus dáva do pohybu. Rámec filmového plátna sa zhoduje s kontúrami scény, divadlo a film sa nachádzajú v neustálej súčinnosti. Najdôležitejším nie je ani jedno, ani druhé, ani tretie, ale samotná súčinnosť. Výsledkom nie je plnocenný umelecký výraz, ale úžasná atrakcia. Niečo podobné, hoci trochu hlbšie a bez  krajností, realizoval český režisér Petr Zelenka vo svojom nedávnom, bohužiaľ,  neveľmi známom filme Karamazovci.  

Ak zabudneme na Tolstého román, vznikol viac menej smiešny vaudeville, a to je tak všetko. Najzaujímavejšie na tomto filme je spôsob, akým sa Wrightovi a Stoppardovi podarilo spojiť divadlo a film, aby „ukázali“, rozohrali to, čo je v románe nehrateľné. Jedinou postavou, ktorá sa dostala z uzavretého priestoru na plátno do skutočného filmu, je Konstantin  Levin (Domhnal Gleeson s očarujúcim a bezbranne hlúpym úsmevom). Ale aj ten je ako čert, vyskakujúci z tabatierky priamo na  plátno. Tam sa rozprestiera  ideálne „kinorusko“  s nekonečnými poliami, drevenými statkami, so sedliakmi a ich ženami. Vyzerajú akoby vypadli z filmu Tovje mliekár (Ide o postavu z poviedok židovského spisovateľa Šoloma Alejchema, narodeného na Ukrajine – pozn.prekl.) Máte pocit, že ho treba hneď strčiť späť do škatuľky.

Ešte pár slov o Keire Knightley. Jej postava je dôkazom toho, ako sa dá „ukázať“ Anna Karenina. Nejde o to, ako ju hrá (Keira Knightley vie dobre robiť len dve veci: krásne vystrkovať dolnú čeľusť a zúrivo klipkať očami.). V jej podaní je trochu dekoratívnym, trochu diabolským stvorením, ktoré akoby vyšlo z Klimtových obrazov. Ideálne sa vpisuje do divadelného priestoru, hudobnej skrinky Joe Wrighta.

Prekvapivo sa v celom tomto príbehu objavuje Jude Law, hrajúci nečakane Karenina. Jeden z hlavných hollywoodských krásavcov je, ako sa ukazuje aj citlivým dramatickým hercom, dokonale sa vyrovnávajúcim s odtienkami a intonáciami svojej role. Nedarilo sa však ako vždy Vronskému. Nerozumiem, prečo všetci slávni režiséri považujú za nevyhnutné  predviesť lobotomiu na jednej  z najvyrovnanejších a okúzľujúcich postáv Tolstého. U Wrighta hrá Vronského Aaron Taylor-Johnson v hlúpej slamenej parochni, s nalepenými lermontovovskými fúzikmi. V čase nakrúcania nemal ani dvadsať rokov. Na press-konferencii  po filme Wright povedal, že Vronský je podľa neho taký boy-soldier.

Ako všetko, čo je postavené na vonkajškových efektoch, film sa v poslednej tretine akosi zadýcha a všetko je predvídateľné. Snaha vyrozprávať Annin vnútorný monológ pred samovraždou len čisto vizuálna, nefunguje. Zvláštna zhoda konca filmu s finálem Solovjevovho (ide o režiséra Sergeja Solovjova a jeho film z roku 2011 –pozn. prekl.) prepisu  pod názvom Karenin a deti vzbudzuje údiv. Ale zato, keď sa film slávnostne končí a hudba plavne prechádza od Psieho valčíka (klavírna skladba, ktorej autorstvo býva pripisované Frederikovi Chopinovi, je obľúbenou skladbou začiatočníkov – pozn. prekl.) k tónom piesne „Kura pečené, kura varené“ (pieseň  Cypljonok žarennyj,cypljonok varennyj z 20. rokov, ktorá sa v rôznych variantách stala súčasťou mestského folklóru – pozn.prekl.) radosti niet konca.
    
Dráma na koturnách
Sergej Rachlin – týždenník Ogoňok

Kým vo filme Pýcha a predsudok (2005) bolo novátorstvo Joe Wrighta v súčasnej interpretácii citov a chovania hrdinov, v Anne Karenine sú všetky postavy, s výnimkou podivne oblečeného Karenina (Jude Law) vykreslené v zámerne umelých tónoch a city Anny Kareniny dosahujú vrchol. Akoby sa celý film odohrával na kotrunách.

V úvode filmu je interpretácia režiséra úchvacujúca. Dokonca i skromné formy Keiry Knightley, ktoré sa vymykajú našej predstave o Anne (nezabudnuteľná rola Anny v poddaní Tatiany Samojlovovej), pridávajú Karenine 2012 šarm. Postupne sa nedostatok vzduchu vo filme stáva neznesiteľným. Chápeme, že tento postup zvolil Wright zámerne, chce, aby divák pocítil atmosféru bezvýchodnosti, v ktorej musí Anna žiť. Ale všetko má svoje medze, dokonca i úcta k experimentu.
Ak je Karenin Juda Law napriek všetkému prijateľný, tak Vronský je absolútne prázdny, jeho tvár nevyjadruje žiadne myšlienky a oči nemajú žiadne príznaky vnútorného života. Možno i preto film nepôsobí emocionálne, nehľadiac na dostatočne vášnivú, dokonca neurotickú hru Keiry Knightley. Kdeže je neporovnateľný Vasilij Lanovoj?

Po gala-premiére filmu na festivale v Toronte film rozniesli puristi, zvlášť tí, čo hovoria rusky.Veľa sa hovorilo o gýči s prvkami baletu, dokonca bábkového divadla. Ak  pozorne film sledujeme, môžme zachytiť citáty v štýle à la Rusko, pripomínajúce film Doktor Živago s Omarom Šarifom, ktorý môže byť parížsky kaderník a nie ruský inteligent.
Málokto sa dnes odváži kritizovať filmové novátorstvo. Aj ruská klasika má už málo ochrancov – patrí všetkým! Nový preklad Anny Kareniny sa v Amerike stal bestsellerom, čo je s ohľadom na klasiku naozaj neobyčajné.

Na záver
Digitalizovaný update  ruskej klasiky sprevádzaný módnymi kreáciami Keiry Knightley á la Karenina ( http://russian7.ru/2012/10/7-obrazov-anny-kareninoj/ ), novým prekladom románu do angličtiny a všetkým, čo je súčasťou stratégie predaja  tohto globalizovaného produktu, je okrem iného i príkladom absolútnej dominancie vizuality. Má byť  univerzálnym kľúčom ku všetkému, dokonca i k tomu, čo sa jeho extrovertnému diktátu vzpiera. Celosvetovú reklamu v novom formáte si tento román iste zaslúži, nech sú už názory na jeho okúzľujúcu povrchnosť akékoľvek. Módne trendy odchádzajú, román zostáva.