Výnimočným titulom z edičného oddelenia Slovenského filmového ústavu je obsiahla práca historičky Petry Hanákovej Máme svoj film! Slovenská filmová kultúra a propaganda 1939-1945. Autorka v úvode definuje charakter prístupu k historickému obdobiu Slovenského štátu, ktorého vznik i zánik a ich súvislosti sú dostatočne známe. Menej známe sa pri dôkladnom štúdiu archívnych materiálov javia niektoré situácie, mená i filmy a tieto diery v archívoch sú často dôsledkami cenzúry, autocenzúry, prehodnocovania a formovania obrazu daného obdobia, ktoré prešlo kritériami dvoch totalitných režimov. Vyhodnocovať ho možno opatrnou, ale ako upozorňuje autorka, jedinou výskumnou metódou „situačnými sondami.“ Prístup, ktorý označuje ako perspektivizmus a situačnosť vzhľadom na mozaikovitosť a heterogenitu prezentovaných textov, je vo výsledku veľmi živým a zaujímavým obrazom filmovej kultúry Slovenského štátu aj kvôli mnohým odbočkám, detailom a dobovým zvláštnostiam. Vyhol sa tak paušalizácii a vytvára priestor pre historickú imagináciu, predstavu o tom, kto a čo všetko, aké názory a ideologické potreby sa na formovaní kinematografie totalitného štátu podieľali. Variabilita perspektív ako personálnej, tak politickej a tiež distribučnej, je originálna a v istom zmysle tvorivá.

V 15. kapitolách nás Petra sprevádza po historickej realite vojnového štátu a nahliada do nej cez prizmu niekoľkých tém, od vzniku spoločnosti Nástup, do ktorej je situovaná prvá profesionalizujúca sa kapitola slovenského filmu, venuje sa cenzúre, v kapitole nazvanej príznačne: Udávať, dozerať a trestať. Slovenské kino v policajných a iných archívoch. Zaujímavá je i distribučná náplň vtedajších slovenských kín, kde hrali prím nemecké filmy. Postupne sa obsah presúva k Povstaniu i nedokončenému filmu Hanka sa vydáva z roku 1944. Začal ho nakrúcať Martin Hollý st. podľa námetu jeho sestry Eleny Holéczyovej. Veľmi zaujímavo sú k textu pripojené i autentické spomienky Holéczyovej. Prečítame si tam okrem iného aj to, že Hollému počas pobytu na povstaleckom území okolo Brezna vyvlastnili byt a našiel tam už ubytovaného Ivana J. Kovačeviča (1909-1979). Je to ďalšia významná a dôležitá postava činnosti Nástupu, jeho prvý režisér. Aj keď si túto spoločnosť stotožňujeme s kolaboráciou s fašistickým režimom, autorka sa vyjadruje jasne: „ Spoločnosť Nástup, nech bola jej kultúrno-politická základňa akákoľvek, bola v skutočnosti jedinou možnosťou profesionalizácie slovenských filmárov.“ (str. 20) Keďže sa Slovensko nachádzalo v nemeckej sfére vplyvu, dohliadal na na ňu Úrad propagandy pod vedením Alexandra Macha.

Táto inštitúcia vznikla koncom roku 1939 ako akciová spoločnosť s účastinným kapitálom, ktorého 51% vlastnil štát, zvyšok Tatrabanka (20%), Ľudová banka (20%) a Nemecká strana (9%) na čele s Franzom Karmasinom, vodcom slovenských Nemcov, mala monopol na všetko, čo sa vtedy na Slovensku týkalo filmu s jedinou výnimkou, tým bol Školfilm, spoločnosť na výrobu a distribúciu osvetového školského filmu.

Pre mňa boli najzaujímavejšími dve časti knihy, osvetľujúce súvislosti, ktoré sme nepočuli ani na prednáškach z dejín československého filmu na VŠMU. Ide o dve postavy Nástupu, už spomínaného Ivana J. Kovačeviča, ale aj Pavla Čambalu, generálneho riaditeľa spoločnosti. Petra o ňom hovorí ako o najzáhadnejšej postave filmovej historiografie Slovenského štátu a platí to aj o Kovačevičovi. V análoch sa zachovali politicky preverené postavy, tie nepreverené a problematickí sa „stratili“. Pôvodne bol úradníkom Tatrabanky a zaslúžil sa o premyslený koncept fungovania začiatkov slovenskej kinematografie, spočiatku určenými nemeckými „globálnymi“ záujmami v jasne ideologicko-propagandistických formátoch. „ Hoci sa kinematografia Slovenského štátu ... donedávna vnímala len ako servisná vitrína ľudáckeho režimu, pri pohľade do zákulisia nachádzame oveľa pestrejšie „kontrafaktuálne“ scenáre (ne/existencie) slovenského filmu.„ (36) Čambala, človek s prvorepublikovou praxou, bol v danom období najdôležitejšou brzdou exploatačných nemeckých plánov na ovládnutie slovenského kinopriestoru a strategicky podrýval naše geopolitické limity, vyvolávajúc značné podráždenie na nemeckej strane. Veľa sa dozvieme aj o činnosti Ivana J. Kovačeviča. Pri čítaní týchto zaujímavých až vzrušujúcich životných a zároveň historických scenárov, je tak nepochopiteľné, že sa nikdy nedostali do pozornosti našich filmárov. Nedostali sa ďalej ako k omieľaniu vyvetraných šablón, ktoré vlastne už nikoho nezaujímajú. A pod nosom leží takýto materiál.

Ďalšou, až humornou kapitolou bol boj slovenskej katolíckej cirkvi voči nemorálnym nemeckým filmom, tematizujúcim neveru, samovraždu, eutanáziu, alebo „krásnu“ nacistickú telesnosť, obsadenú veľkým počtom odhalených tiel, bez ohľadu na akékoľvek súvislosti. Keď bola v marci 1939 pri ministerstve vnútra zriadená nová cenzúrna komisia, sedeli v nej i reprezentanti Katolíckej tlačovej organizácie a svojou agilitou spôsobovali vrásky na čele nielen všetkým zodpovedným, ale i samotným Nemcom. Tí boli v tomto ohľade dosť bezradní. Nemecký veľvyslanec Ludin písal Machovi s výhradou voči priamemu ministrovmu zákazu nemeckého filmu Očami ženy. Rozvoj slovenskej kultúry v nacistických rámcoch sa skrátka nedaril, často zadŕhal a spôsoboval animozity na najrôznejšie spôsoby. Vtipný je i dobový komentár komunistu Vladimíra Clementisa z Londýna : „Dohoda s Belzebubom o dodávaní svätenej vody bola by prirodzenejšia, než dohoda s nacistickým Nemeckom o výmene kultúrnych hodnôt.“

Kniha Petry Hanákovej je výnimočnou edičnou udalosťou, skvelé dielo, skvelej autorky, potrebný a užitočný manuál k dobe, tvár ktorej sa často mení, moderuje a upravuje podľa politických i ideologických potrieb. Po vydaní tejto dôkladnej knihy to také jednoduché už nebude.

Ďalšou novinkou je kniha Petra Michaloviča a Petra Dubeckého Filmové svety Miloslava Luthera. Vyšla v edícii Camera obscura. Luther je bezosporu režisérom, ktorý si samostatnú monografiu zaslúži aj kvôli tomu, že sa kontinuálne vyjadroval k dôležitým historickým obdobiam slovenských dejín, či už šlo o Chodník cez Dunaj (1989), Útek do Budína (2002), Krok do tmy (2014), ale rovnako i televíznym seriálom Koniec veľkých prázdnin (1996) o útekoch z komunistického Československa, emigrantoch a ich osudoch pri hľadaní slobody. Jeho hlas rezonoval aj v zatiaľ poslednom filme Spiaci účet, súvisiaci s ľudácko-fašistickou slovenskou minulosťou. Z rozhovoru s Michalovičom ma zaujala Lutherova odpoveď na otázku, akú tému zo života minulého obdobia by si vybral dnes. Odpovedá: „Rozporuplné osudy odporcov bývalého režimu, nielen z disentu, v paradoxnej dobe medzi novembrovou revolúciou a rozpadom Československa“. Tak možno sa ešte dočkáme.