Zlaté rybky preskakujú z okrúhleho akvária, v ktorom vidíme charakteristický vchod do talianskeho filmového štúdia Cinecittà, do druhého akvária, kde tróni na kopci Bratislavský hrad. Takýto vtipný a nápaditý bol vizuál 23. ročníka festivalu talianskeho filmu MittelCinemaFest, ktorý priniesol do bratislavského kina Lumière osem najaktuálnejších titulov talianskej kinematografie – všetky mali vročenie 2025.

„Aj túto jeseň sa tohtoročná talianska filmová produkcia predvedie na Slovensku v najlepšom šate. Naprieč filmami sa budú pred nami vynárať mnohoraké podoby života a vyvolávať v nás radosť, ale aj zamyslenie, nostalgiu, dojatie, smútok a – prečo nie – i ľahký úsmev. Pretože talianske filmy prekypujú emóciami, ktoré sú univerzálne a patria všetkým bez ohľadu na dejiny a štátnu príslušnosť,“ povedal taliansky veľvyslanec na Slovensku Gianclemente De Felice. Program tohto podujatia vychádza spravidla z ponuky štúdia Cinecittà a pracovníci Talianskeho kultúrneho inštitútu v Bratislave ho formujú i na základe znalosti preferencií slovenských divákov a ich vkusu. Aj tohto roku tak vznikla pestrá kolekcia, ktorú sme v Lumièri mohli vidieť od 27. do 30. novembra.

Otvorenie bolo veľkolepé: predpremiéra najnovšieho filmu Paola Sorrentina La grazia, ktorý bol otváracím filmom tohtoročného benátskeho festivalu. Sorrentino do svojho jedenásteho filmu opäť obsadil svojho obľúbeného herca Toniho Servilla, ktorý vytvoril postavu fiktívneho talianskeho prezidenta Mariana De Santisa. Toho čaká posledný polrok v úrade, ale aj niekoľko zásadných rozhodnutí: či podpísať zákon o eutanázii a či udeliť prezidentské milosti páchateľom dvoch vrážd – ide o muža a ženu, pričom pohnútky a okolnosti ich činov boli podstatne rozdielne. De Santis je skúsený právnik, no jeho dilemy majú nielen právny, ale aj etický rozmer. Mohol by sa rozhodnutiam aj vyhnúť a nechať ich na svojho nasledovníka. A popritom sú tu ešte jeho dospelé deti – dcéra zároveň pracuje ako právnička v jeho kancelárii – a osobná trauma z minulosti, ktorú by rád rozlúskol... Sorrentino čiastočne upúšťa od opulentnej obrazovej veľkoleposti, ktorá je preňho typická (ale film je vizuálne stále veľmi pôsobivý), vedie Servilla k minucióznemu vykresleniu jeho postavy (Volpiho pohár pre najlepšieho herca v Benátkach), nechýba ani podvratný humor – to všetko robí z tohto filmu divácky ústretové dielo, o ktorého kvalitách sa budú môcť už zakrátko presvedčiť aj diváci na Slovensku: vo februári budúceho roka ho do distribúcie pod názvom Milosť uvedie Asociácia slovenských filmových klubov. Diváci MittelCinemaFestu ho videli dokonca ešte pred talianskou distribučnou premiérou, ktorá bude 15. januára 2026.

Trikrát (auto)biografia

Dva, respektíve tri uvedené filmy vychádzali zo života autentických postáv. Chronologicky „najstarší“ bol film Eleonora Duse, čerpajúci zo života talianskej herečky, ktorá žila v rokoch 1858 až 1924 a vo svojej dobe bola považovaná za najväčšiu osobnosť moderného herectva spolu so Sarah Bernhardt (ktorá sa vo filme objavuje tiež ako Eleonorina kolegyňa i uštipačná konkurentka). Režisér a spoluautor scenára Pietro Marcello sa sústredil na záverečnú fázu života herečky po prvej svetovej vojne, keď sa dostane do finančných problémov (jej banka skrachuje), má podlomené zdravie (trpí tuberkulózou) i komplikovaný vzťah s dcérou, ktorá žije s pocitom, že je stále až na druhom mieste po Eleonorinej osobnej asistentke, a dosť neúspešne sa snaží vrátiť k divadlu, čím sa opäť zadlží. Jej ľúbostný vzťah s kontroverzným spisovateľom a dramatikom Gabrielem DʼAnnunziom je už minulosťou a Eleonora sa celkom neorientuje v hrozbe nastupujúceho fašizmu... Marcello zvolil modernú formu životopisného filmu, keď sa tvorcovia sústredia iba na istý výsek zo života zobrazovanej osobnosti, ktorý má silný dramatický náboj. Titulnej úlohy sa zhostila herečka Valeria Bruni Tedeschi, ktorá tu podáva strhujúci výkon.

Film Vonku, ktorý režíroval Mario Martone, je inšpirovaný životom talianskej spisovateľky (a herečky) Goliardy Sapienza (1924 – 1996). Jej vrcholným dielom je román Umenie radosti, pre ktorý nemohla nájsť vydavateľa (vyšiel až po jej smrti). Aj preto sa zadlžila natoľko, že sa rozhodla riešiť to krádežou šperkov v dome svojej priateľky, za čo sa dostala do väzenia – išlo o rímsku väznicu Rebibbia. Skúsenosti z pobytu v tomto zariadení opísala v autobiografickej knihe, ktorá sa stala podkladom Martoneho filmu. Protagonistku sledujeme v čase po prepustení z väzenia – je to v lete roku 1980 –, keď má problémy so zamestnaním (nechcú ju prijať ani ako upratovačku či chyžnú) a vôbec s tým, aby opäť našla zmysluplný spôsob svojej existencie. Paradoxne jej v tom pomôžu dve ženy, s ktorými sa spoznala práve vo väzení. „Ich priateľstvo a vzájomná podpora sa stávajú živým obrazom slobody, sesterstva a túžby po novom začiatku“ (z tlačovej správy). Popri záverečnej titulkovej sekvencii vidíme autentickú ukážku z televíznej relácie so spisovateľkou, čo nám umožňuje oceniť, ako verne vystihla jej postavu Valeria Golino, ktorá bola vždy skvelá a ktorá časom ešte herecky dozrieva ako kvalitné víno.

Talianska spisovateľka Michela Murgia (1972 – 2023) bola pozoruhodná osobnosť, a to nielen ako novinárka, spisovateľka a dramatička, ale aj ako – v pozoruhodnej kombinácii – antifašistka, katolíčka, feministka i bojovníčka za práva LGBT ľudí a za eutanáziu. Zomrela ako 51-ročná na rakovinu obličiek, ale predtým stihla ešte napísať poviedkový román Tri misky s podtitulom Rituály pre krízový rok, ktorý vyšiel krátko po jej smrti. Práve ním sa inšpirovala režisérka Isabel Coixet. Protagonistka jej filmu Tri misky sa z banálneho dôvodu rozíde s priateľom a krátko nato jej diagnostikujú rakovinu v poslednom štádiu (je to síce fiktívna postava, ale istá paralela so životom spisovateľky je zjavná). Ako povedala Isabel Coixet, Marta (hrá ju Alba Rohrwacher) „sa vyrovnáva s dvoma paralelnými udalosťami: čelí bolestnému rozchodu a nezvratnosti osudu. Neprosíka ani nehľadá kompromisy; ukláňa sa, ako sa skláňame pred zapadajúcim slnkom s vedomím, že vyjde, aj keď to neuvidíme.“ Napokon Marta, bývalá športovkyňa a aktuálne profesorka telesnej výchovy na strednej škole, zareaguje aj na nešikovné dvorenie svojho kolegu a ich prvý bozk prejde plynule do metaforického zobrazenia smrti, asi najkrajšieho – ak možno použiť toto slovo –, aké som kedy vo filme videl. Aj v tomto prípade máme dobrú správu: do našej distribúcie prinesie tento pozoruhodný film spoločnosť Filmtopia.

Mladí v centre pozornosti

Dva filmy uvedené na MittelCinemaFeste sa venovali hrdinom v detskom, respektíve tínedžerskom veku. Debutujúca režisérka Margherita Spampinato skúma vo filme Srdiečko moje vzťah medzi malým chlapcom Nicom zo severu Talianska a jeho starou príbuznou žijúcou na Sicílii, u ktorej musí tráviť prázdniny, lebo jeho opatrovateľka Rosa sa vydáva a už sa oňho nemôže starať. Stará Gela a Nico majú odlišné predstavy o jedle, o používaní mobilu, o disciplíne... o všetkom, navyše sa zdá, že v starom dome straší, a deti z domu spočiatku cudzincovi nedôverujú. A chlapcovi stále chýba Rosa, na ktorú je emocionálne naviazaný. Postupne si však všetci k sebe nachádzajú cestu, ba stará žena sa Nicovi dokonca zdôverí s istými okolnosťami zo svojho života za mladi, ktoré sú odpoveďou na Nicovu otázku, prečo sa nevydala a nemala deti... Súhra 82-ročnej herečky Aurory Quattrocchi a 12-ročného Marca Fioreho je dokonalá a výkon malého Marca neuveriteľná prirodzený a spontánny.

Zo súťaže tohtoročného benátskeho festivalu zavítal na MittelCinemaFest aj film Školský rok režisérky Laury Samani, nakrútený podľa rovnomenného románu Gianniho Stuparicha. Na začiatku školského roka 2007/2008 prichádza do maturitného ročníka temperamentná Švédka Fred, ktorá to nemá ľahké: je nová v novom prostredí, radšej používa angličtinu než taliančinu a navyše jej otec nastúpil v neďalekom podniku do funkcie, v ktorej bude rozhodovať o tom, kto má dostať výpoveď, čo sa priamo týka niektorých Frediných spolužiakov. Slobodomyseľná dievčina sa zblíži s trojicou chalanov a začne chodiť s jedným z nich. Dvojica svoj vzťah pred zvyšnými dvoma tají – a bol by v tom čert, aby sa do Fred nezamilovali aj zvyšní dvaja. Vzťahy tých štyroch sa skomplikujú a zdramatizujú – ale oni cestou ku skúške dospelosti naozaj dospievajú a postupne sa dokážu postaviť problémom čelom a nebazírovať na nepodstatných veciach. Snímka zaujme sviežimi výkonmi mladých hlavných predstaviteľov i použitou hudbou.

Dokument i western

Dokumentárnu tvorbu reprezentoval film Gianfranca Rosiho Pod oblakmi. Diváci si azda ešte pamätajú jeho snímku Sacro GRA z roku 2014, pestrú mozaiku života na predmestí Ríma pri rovnomennej kruhovej diaľnici, ktorá bola uvedená v našej distribúcii. Aj vo svojom najnovšom filme je Rosi najmä pozorovateľom diania, tentoraz sa zameral na teritórium medzi Neapolským zálivom a Vezuvom. V čiernobielom mode sledujeme striedavo rôznych ľudí pri rôznych činnostiach: japonských archeológov odhaľujúcich pozostatky dávnej tragédie Pompejí a Herculanea, kurátorov v podzemí múzea, ktorí triedia a popisujú historické artefakty, aby im vdýchli nový zmysel, hasičov na tiesňovej linke, ktorí musia zvládať náročné situácie i nemiestne detské žarty, starého učiteľa dobrovoľníka, ktorý sa venuje deťom v starosvetskej knižnici, policajtov v akciách zameraných proti vykrádačom hrobov... Minulosť akoby tu koexistovala s prítomnosťou, miestni sa miešajú s turistami a Vezuv stále hrozí výbuchom, minimálne tu ustavične cítiť zápach síry z Flegrejských polí...

Príjemným, žánrovo odľahčeným zakončením MittelCinemaFestu bol film Panna alebo orol? režisérskej dvojice Alessio Rigo de Righi a Matteo Zoppis. Je to akýsi spaghetti western na druhú – nielenže vznikol v taliansko-americkej koprodukcii, ale aj sa v Taliansku odohráva. Sme na začiatku 20. storočia, keď je už skutočný divoký západ minulosťou, ale americká kočovná skupina Wild West Show Buffala Billa ho stále dokáže predávať ako komerčné kovbojské predstavenie – aj kdesi na okraji Ríma. Po vzájomnom doťahovaní sa medzi principálom súboru a bohatým miestnym statkárom sa udalosti zbehnú tak, že statkárova mladá manželka Rosa sa zamiluje do kovboja menom Santino, „spontánne“ zastrelí svojho manžela, ktorého nemiluje a ktorý sa k nej hrubo správa, a so Santinom utečie. Lenže otec zavraždeného vypíše štedrú odmenu na hlavu vraha (nech je ním ktokoľvek) a Buffalo Bill by tými peniazmi nepohrdol... Začína sa zábavné westernové prenasledovanie, stopovanie, prestrelky, mladí milenci sú ustavične na úteku... a ako to už pri tomto žánri býva, niekedy sa stane víťazom ten, komu po celý čas držíme palce, aj keď nie je práve bezúhonný.