Zvýznamňovanie ženských osudov, zanesených z najrôznejších dôvodov zabudnutím, je jednou z pozitívnych čŕt feministického hnutia, napĺňajúceho tak jeho racionálny a pragmatický účel. Vo filme Stephena Frearsa Stratený kráľ, renomovaného britského tvorcu (okrem iného nositeľa Oscara za film Nebezpečné známosti z roku 1988. Zvíťazil vtedy nad rovnomenným Formanovým filmom, oba pochádzali z rovnakej predlohy Choderlosa de Laclosa. Hrdinkou jeho najnovšieho filmu je Philippa Langleyová (Sally Hawkins), amatérska historička, ktorá pod františkánskym kostolom v Leisteri objavila v roku 2012 hrob kráľa Richarda III.

Jej meno sa v zahraničí vynorilo až s filmom, nespomína sa ani v textoch, ktoré sa objavili medzi rokmi 2012 a 2013 v našich médiách. Uvádzajú, že vykopávky viedol hlavný archeológ Univerzity v Leisteri Richard Buckley, presnejšie identifikovať miesto, kde sa hrob nachádza sa podarilo historikovi Johnovi Ashdown-Hillovi. Našiel dokonca aj potomkov kráľa a cez ich DNA sa podarilo určiť, že kostra patrila skutočne Richardovi III. Vo filme sa s ním dokonca Philippa stretne na prednáške, kde iný ctihodný profesor nepripustí akékoľvek pochybnosti ohľadne kráľa s biednou reputáciou tyrana a hrbáča.

Stephen Frears nakrútil jednoduchý a viac- menej televízny film, ktorého spracovanie je sústredené, povedzme osvetovo, na fakty a proces hľadania hrobu. Feministický akcent sa pohybuje v rovnakej rovine, scenáristi ani režisér tému spoločenskej nespravodlivosti a tradične diskriminujúcu rolu ženy v patriarchálnej spoločnosti len konštatujú, ale nerozvádzajú a nesnažia sa ju ani výraznejšie univerzalizovať a metaforizovať. Pripomína skôr dosť distingvované plnenie dnes už takmer povinných tematických vektorov, ku ktorým nepochybne možno priradiť aj výzvu k tolerancii k najrôznejším druhom chorôb.

Philippa (61) je reálna osoba, ktorá pracovala v marketingu a po diagnostikovaní choroby chronického únavového syndrómu, sa oddáva skúmaniu pravej tváre Richarda III. a zároveň sa chce pokloniť pred jeho hrobom. Tento rámec je zhodný s filmovou verziou. Je rozvedená, ale žije s manželom v jednej domácnosti a má dvoch synov. Bežné starosti sprevádza náruživé štúdium, požičiava si knihy, prihlási sa do Spoločnosti Richarda III.

Celkom trefne je vo filme popísaná obmedzujúca tuposť a nemorálna ambicióznosť, sprevádzajúca Philippu. V práci dá pri menovaní do vyššej pozície šéf prednosť mladšej a príťažlivejšej kolegyni, chrliacej naučené a prázdne frázy, v knižnici na ňu civie nejaký kríženec Barbie a punku a pri styku so zástupcom univerzity sa na ňu zosunie lavína zlepená z egocentrizmu, narcizmu, nadradenosti a iste i ďalších osobných patologických rysov muža, ktorý zacítil príležitosť a je ochotný hneď zabudnúť, s akým odporom sa voči Philippiným návrhom stavali. Buckley neváha po objave na parkovisku rýchle prehodiť všetky zásluhy na seba a celá univerzitná PR mašina mu jeho prvenstvo v médiách bez problémov realizuje. I popis tejto zrady má vcelku jednoduchý publicisticko-náučný koncept. Zapadá doň i rozhovor Philippy s kráľom, ten sa jej „zjavuje“ v divadelnej postave z hry v miestnom divadle.

Tento britský spôsob kombinovania faktov a dramatických postupov, so vzdelávacím akcentom, má dlhú históriu. Podľa všetkého ju rozvíjali televízne seriály, kde Briti učili Britov, ako sa napríklad používajú najrôznejšie technické novinky, alebo dodržiavajú potrebné hygienické pravidlá. Suplovali tak dramatizáciou návodov najrôznejšieho druhu, noviny.

V tomto prípade ide o osvetu ohľadne nájdeného Richarda III. Starostlivo ho zbavujú nepríjemného profilu tyrana a namiesto neho nastupuje postava silného a rozhodného panovníka bez hrbu. Na jeho chrbtici sa našli len známky skoliózy. Historici mu prisudzovali, že sa v 15. storočí, po smrti svojho brata Edwarda IV. zbavil jeho synov s právom na korunu. Dal ich údajne vyhlásiť za nemanželských, zavrieť do Toweru a vyhlásil sa za kráľa.

Slávna replika zo Shakespearovej hry „Koňa! Kráľovstvo za koňa!“, mala padnúť v bitke pri Bosworthte. Bol to posledný konflikt v takzvanej „vojne ruží“ medzi dvoma vetvami kráľovského rodu Plantagenetovcov, Lancasterov a Yorkov. Víťaz, Henry Tudor, bol zakladateľom novej dynastie a vládol do roku 1509. Richarda vraj vyzliekli a potupne pochovali pri kostole bez akýchkoľvek pôct.

Shakespearovu hru označujú „richardovci“ za tudorovskú propagandu, ktorú napísal až storočie po Richardovej smrti. Naprávať reputáciu tyranom asi nie je veľmi vďačná práca, ale hľadanie pravdy si trocha povznesenia zaslúži.

Stratený kráľ (The Lost King), Veľká Británia, 2022
Dĺžka: 108 minút
Réžia: Stephen Frears
Scenár: Steve Coogan, Jeff Pope
Kamera: Zac Nicholson
Hudba: Alexandre Desplat
Strih: Pia Di Ciaula
Zvuk: Howard Bargroff
Scénografia: Andy Harris
Kostýmy: Rhona Russell
Producenti: Steve Coogan, Christine Langan, Dan Winch
Hrajú: Sally Hawkins, Steve Coogan, James Fleet, John-Paul Hurley, Harry Lloyd, Robert Jack, Alasdair Hankinson, Jessica Hardwick, Sinead MacInnes, Phoebe Pryce, Benjamin Scanlan, Shonagh Price, Manjot Sumal, Kern Falconer
Distribúcia: HBO Max
Foto: ČSFD cz.