Spaľovač mŕtvol, Petrolejové lampy, Sladké hry minulého leta, Morgiana, Panna a netvor, Upír z Feratu, Holky z porcelánu, Sladké starosti, seriál Černí baróni – to je iba niekoľko z vyše 30-tich filmov, ktoré nakrútil rodák z Kežmarku, nekorunovaný kráľ českého hororu, režisér Juraj Herz /1934/. Medzi jeho najznámejšie filmy patrí hororová komédia o konformnosti Spaľovač mŕtvol, televízny film  Sladké hry minulého leta, za ktorý získal Zlatú nymfu a Grand Prix na MTF Monte Carlo / finančnú odmenu 10 000 švajčiarskych frankov si nechalo vedenie vtedajšej Slovenskej televízie/.

Dráma Petrolejové lampy, ktorá bola uvedená na MFF v Cannes, rozprávka Panna a netvor alebo prvý český horor Upír z Feratu. Takmer pri všetkých filmoch do roku 1989 mal problémy s cenzúrou, niektoré boli roky v trezore. Napriek tomu získal množstvo cien doma aj na medzinárodných festivaloch. Je prvým držiteľom národnej filmovej ceny Slnko v sieti, za celoživotné dielo dostal v roku 2009 Českého leva, o rok neskôr na MFF v Karlových Varoch Krištáľový glóbus za  umelecký prínos svetovej kinematografii. V roku 2013 ho Medzinárodný filmový festival Art Film Fest v Trenčianskych Tepliciach ocenil Zlatou kamerou. V Bratislave 7. apríla predstavil 81-ročný režisér, ktorý má rád morbídne témy,  svoju autobiografickú knihu s názvom Autopsie /pitva režiséra/. S Jurajom Herzom sa pri tej príležitosti porozprávala Hana Beranová.  

Kniha má vyše 500 strán, je v nej okolo 400 fotografií zo súkromného archívu aj z nakrúcania filmov. Nie každý, o to viac možno umelec, je schopný kritickej sebareflexie a už vôbec nie duševnej pitvy. Ale vy máte rád morbídne témy...

U mňa normálna autobiografia nestačí, musí to byť aspoň čiastočne pitva, hoci upozorňujem, že o všetkom som nemohol hovoriť...

Nie je to iba čisto autobiografická kniha, ale aj vaša reflexia viac ako polstoročia československej kinematografie.
Usiloval som sa pozrieť na našu kinematografiu z môjho pohľadu. Určite veľa ľudí, kolegov s tým nebude súhlasiť, ale je to môj názor a dal som tam len to,  čo som zažil.
Údajne ste sa už ako 12 ročný predstavovali „herec a režisér Juraj Herz“?
Áno, chcel som byť režisérom najmä preto, aby som hral vo svojich filmoch. Chcel si vytvoriť takú postavu ako mal Jacques Tati pána Hulota, nechcem povedať ako mal Chaplin tuláka Charlieho, to by som stiahol už veľmi vysoko, ale jednoducho postavu, ktorá by sa v mojich  filmoch opakovala. To sa mi nepodarilo, nebol som schopný takú postavu napísať. Skúsil som to síce, keď mi navrhli, aby som nakrútil Kulhavého ďábla. Povedal som si, veď kulhavý ďábel to som ja. Ale bolo to o diablovi neresti a tri týždne pred nakrúcaním mi zo scenára škrtli celú neresť. Takže to už nemalo zmysel...      

Zahrali ste si niekoľko menších postáv vo filmoch – napríklad Kdyby tisíc klarinetú, Limonádový, Joe, Obchod na korze, Pacho, hybský zbojník,aj vo svojich filmoch. Napokon, vyštudovali ste bábkoherectvo a réžiu na pražskej DAMU. Na druhej strane vás to  možno v začiatkoch aj trochu handicapovalo...
Áno, ale myslím si, že tam vyrástlo veľa tvorcov, ktorí sa stali filmármi. Napríklad môj spolužiak bol  Honza Švankmajer, s ktorým mám rovnaký deň, mesiac aj rok narodenia.   

Nakrútili ste mnohé filmy, v ktorých vás zaujímali  skôr temné stránky života,  negatívne črty človeka.
Mňa poznačila vojna, temné stránky, ktoré sú v mojich filmoch, sú vo mne schované od detstva. Nemôžem sa ich zbaviť.   

Mali ste 10 rokov, keď ste sa v posledných mesiacoch 2. svetovej vojny dostali do koncentračného tábora. Pritom, paradoxne už mnoho rokov chcete nakrútiť čiernu komédiu z koncentračného tábora?  
Áno, pretože bez čierneho humoru  by som koncentrák neprežil.

V roku 1985 ste nakrútili film Zastihla ma noc, o komunistickej novinárke Jožke Jabůrkovej, ktorá zomrela v koncentračnom tábore. Vo filme je  scéna, v ktorej väzenkyne idú do spŕch, kde ich nacisti zabíjali plynom...  
To je  môj osobný zážitok, 10-ročného chlapca. Len zázrakom som prežil, šťastnou náhodou v ten deň nešiel plyn. Ten zážitok som dal do spomínaného filmu, ale za osem rokov, keď som videl Spielbergov Schindlerov zoznam som bol šokovaný: rovnakú scénu mal vo svojom filme, záber po zábere. Povedal som si, predsa to nie je možné, aby zažil to čo ja. Veď on to odo mňa odkopíroval. Zavolal som kamarátovi, režisérovi Ivanovi Passerovi a on mi povedal: okamžite ho zažaluj! Ale ja som nemal dosť peňazí na právnikov. Pýtal som sa aj v Poľsku, kde som  film nakrúcal, tam mi povedali: pán Spielberg tu bol a pozrel si váš film dva krát.

Vaše žánrové  panoptikum je obdivuhodné sci-fi,  muzikál, dráma, detektívka, komédia, ste nekorunovaným českým kráľom hororových filmov.
Mám to rád. Po Spaľovačovi mŕtvol som mal pripravené štyri filmy tohto žánru, ale všetky mi zakázali. Bol to napríklad scenár podľa  Jarryho Nadsamca, čo bol parodický obraz vedeckého pokusu o zisťovaní hraníc  sexuálnych možností človeka. Zvláštne bolo, že v Československu scenár odmietli s tým, že je priveľmi pornografický, ale keď som ho skúšal nakrútiť po rokoch v Nemecku, tvrdili zase, že je priveľmi umelecký. Potom som sa už usiloval urobiť každý film inak, hlavne aby som sa nenudil... Najradšej mám, samozrejme, Spaľovača mŕtvol. Nakrúcal som ho v 68. roku a mal som pri tom absolútnu slobodu, mohol som nakrútiť čo som chcel. To sa mi podarilo ešte raz, keď som robil s francúzskou producentkou snímku Pasáž. Je to môj druhý najobľúbenejší film. Myslím si, že zostal neprávom v zabudnutí.

Boli pre vás v normalizačných 70.-80. rokoch kompromisom komédie, napríklad Holky z porcelánu.
V podstate áno, pretože po Morgiane som mal zákaz nakrúcať. Trval, našťastie, iba dva roky, ale potom mi na 14 rokov zakázali robiť aj v televízii a povedali, že síce môžem nakrútiť film, ale musí byť z robotníckeho prostredia. Samozrejme, vôbec nechceli aby sa to volalo Holky z porcelánu, pretože holky boli podľa nich prostitútky. Pôvodný názov bol však úplne blbý - Inventúra u světlušek. Naštval som sa a môj ďalší film sa volal Holka na zabití...  Ale tie Holky z porcelánu som si užil. Film bol dobre prijatý, najmä mladými divákmi, v neposlednom rade som tam  našiel budúcu prvú dámu, Dášu Veškrnovú, ktorá mi potom hrala v ďalších šiestich filmoch.  

Nevyhli ste sa ani televíznej tvorbe. Určite si mnohí diváci pamätajú váš seriál podľa knihy Miroslava Švandrlíka Černí baróni.  
To som robil veľmi rád. V tom čase (2004) televízia uvádzala celovečerný film režiséra Zdeňka Sirového z roku 1992. Druhú hlavnú postavu Kefalína tak hral taký hrdinský typ vojaka. Hovoril som so Švandrlíkom, tvrdil, že Kefalín bol vlastne on sám. Na vojenskej službe bol v PTP a údajne chodil veliteľom pre kofolu, preto mu hovorili Kofolín. Ja som to zmenil na Kefalína. Veľa divákov tú postavu neprijalo, pretože chceli hrdinu a on bol antihrdina. Bol to vlastne Švejk. Ale inak si za tými Čiernymi barónmi stojím. Tiež  som bol na vojne  u čiernych barónov, ale nebol som tam z politických dôvodov. Ulieval som sa tam.

Zatiaľ váš posledný celovečerný hraný film Habermanov mlyn, o jednej z najkontroverznejších kapitol českých dejín, povojnovom odsune Nemcov zo Sudet , mal premiéru pred  piatimi rokmi. V roku 2014 ste potom nakrútili desaťminútovú snímku do poviedkového filmu 10-tich slovenských režisérov  Slovensko 2.0. Chystáte nejaký film?   
Ten krátky film som  nakrútil v rodnom meste, v Kežmarku, hral som sám seba, sám som si to napísal, zrežíroval a je to satira o mne. Mal som pripravený scenár s producentom, ktorý so mnou robil Habermanov mlyn, lenže on zomrel. A pretože som bol 12 rokov v Nemecku, tých mladých českých a slovenských producentov nepoznám. Chcel by som ten film nakrútiť, ale medzi tým robím divadlo. V marci som mal premiéru v Divadle na Jezerce,  režíroval som súčasnú francúzsku hru, akože inak – čiernu komédiu -  Dediči.  

Váš  život nebol  jednoduchý, prežili ste koncentračný tábor,  mnohé rapsodické udalosti  histórie Československa, ale nakrútili ste viac ako 30 filmov, získali ste mnohé medzinárodné aj domáce ocenenia – môžete povedať, že ste šťastný?
Každé obdobie, aj to, ktoré je nešťastné, sa po určitej dobe ukáže, že malo význam. Hnalo ma to dopredu. Nemôžem nadávať na veci, z ktorých som bol v istom čase veľmi nešťastný. Z  toho čo som urobil sa teším,  som rád.