Prvý raz v histórii sa slovenský celovečerný hraný debut dostal na program benátskeho medzinárodného filmového festivalu. Po slávnostnej premiére sme sa na terase hotela Excelsior rozprávali s režisérkou slovensko-česko-írskej drámy

Mira Fornayová sa narodila sa na Slovensku (1977), réžiu vyštudovala na pražskej FAMU, ktorú absolvovala snímkou Malá nesdělení. V štúdiu pokračovala na National Film and Television School vo Veľkej Británii. Nakrútila tam diplomovú nízkorozpočtovú snímku Alžbeta (2004). Rok nato Miru vybrali na workshop známeho iránskeho filmového majstra Abbása Kiarostamiho. V súčasnosti žije medzi Prahou a Berlínom, kde pripravuje nový dlhometrážny film.

Líšky zvykneme chápať ako zvieratá prefíkané, rafinované, nebezpečné, divoké, prípadne ešte besné. Vo vašom filme majú však iný význam.

Iste je tam i mnohé z toho, čo ste povedali, ale pre mňa sú líšky predovšetkým symbolom prežitia v akomkoľvek prostredí. Líška je predátor, ktorý sa úplne prispôsobil životu v meste, takže v Londýne alebo Dubline dokáže prežiť a prosperovať i v ťažkých podmienkach - a dokonca sa aj premnožiť. Takže je to najmä o prežití. A darí sa im aj vďaka tomu, že žijú v komunitách, že nie sú odkázané len samy na seba.

Váš príbeh sa odohráva v prostredí dievčat, ktoré v zahraničí pracujú ako au-pair. Prečo? Máte s tým nejaké osobné skúsenosti?

Au-pair som nerobila, ale keď som v Londýne študovala, chodilo od nás do Británie robiť au-pairky najviac dievčat. Uvedomila som si, že je to fenomén, ktorý vníma len málokto - a v umení už vôbec nie, lebo sociálne témy sa na Slovensku financujú ťažko. Dnes je ten boom už za nami, ale v Dubline stále pracuje veľa ľudí zo Slovenska.

Fenomén au-pair pokračuje, hoci nie tak intenzívne. Ako ho hodnotíte, pozitívne alebo negatívne?

Hoci boom au-pair už do istej miery odznel, celé to pokračuje a bude pokračovať aj ďalej, hoci iným spôsobom. Možno k nám začnú chodiť dievčatá z Východu, opatrovať slovenské deti. Asi to bude znieť veľmi konzervatívne, ale ja by som nemohla robiť au-pair. Iste, sú dievčatá, ktoré majú dar starať sa o deti, pracovať s nimi. Väčšinou sú to však sami ešte deti, ktoré sa odrazu majú starať o iné deti. A zveriť svoje deti nejakým cudzím deťom, ísť spokojne do práce - to je veľmi riskantné. Hrdinka Líštičiek má za sebou minulosť, o ktorej nemá nikto ani potuchy. Tým, aká je, môže byť pre tie deti dokonca nebezpečná. A platí to aj naopak - mladé dievčatá, nezrelé, bez skúseností, s iným kultúrnym zázemím, prichádzajú do rodín, ktoré ich často nerešpektujú. Bez ohľadu na to, či sú to Briti, Íri, Španieli alebo ktokoľvek, nájdu sa rodiny, ktoré jednoducho nie sú ľudské. Nie je to vec kultúry, ale uznávaných hodnôt.

Odchádzajú neskúsené, zakríknuté, naivné deti - a vracajú sa svetaznalé, sebavedomé a odvážne ženy.

Dospejú asi vďaka drsnejšej skúsenosti, ako by zažili doma, ale tá odvaha sa im vyplatí a zúročí. Akokoľvek je celá práca au-pair podľa mňa absurdná a riskantná, je pre tie dievčatá dôležitá. Takže k au-pair: nápad je skvelý, ale systém, ako sa to celé realizuje, je diskutabilný.

Študovali ste na National Film and TV school v Londýne, váš film sa odohráva v Dubline. Má to aj iný dôvod ako írskeho koproducenta?

Samozrejme, nemám prečo tajiť, že ponuka financovať film írskym fondom zohrala svoju rolu, ale ja som pristúpila na presunutie projektu z Londýna do Dublinu najmä preto, že som si urobila výskum a vedela som, že film sa môže odohrávať aj v Írsku. Strávila som tam niekoľko mesiacov, spoznala som ľudí, ktorí tam žijú - a zistila som, že Dublin celý príbeh ešte posilní. Pretože Írsko samé je krajina bývalých emigrantov, odkiaľ ľudia odchádzali celé stáročia. Takže pribudla rovina toho, ako ľudia v krajine emigrantov vnímajú tých, čo sú v podobnej situácii dnes... a ako sa my, Slováci, budeme možno raz správať k ľuďom, ktorí budú hľadať šťastie u nás. O Íroch sa hovorí, že sú družní a priateľskí. Aj sú. Ale malomestská trieda je taká istá ako kdekoľvek na svete - ľudia, ktorí neustále čosi predstierajú pred sebou aj pred druhými, stále sa snažia na niečo hrať.

Mala som šťastie, že moje kamarátky z detstva robili v Írsku. Au-pair, ale neskôr aj po baroch, v obchodoch a tak. Veľmi rýchle ma dokázali uviesť do situácie, no tá sa v podstate veľmi nelíšila od toho, čo som poznala z Londýna. Ale Dublin má ešte aj tú výhodu, že je oveľa menší, takže mnohé veci tu viac vystúpia do popredia.

Váš diplomový film na NFTS má názov Alžbeta. Rovnako sa volá hlavná postava Líštičiek. Súvisí to nejako?

Alžbeta s Líštičkami samozrejme súvisí, hovorím dokonca, že je to pilot. Možno to nie je súvis tematický, ale odskúšali sme si tam technické veci, prácu s kamerou, vedením hercov. Uvedomila som si tam, že hoci dievča, ktoré hrá Alžbetu, bolo vynikajúce, do celovečerného filmu potrebujem niečo iné. Získala som aj dôveru ľudí a podporu, bez ktorej by sa dlhometrážny film nakrútiť nedal.

Herecké obsadenie Líštičiek je zaujímavé. Veď zo známych hercov v ňom nájdeme len Janu Oľhovú, inak samé málo známe tváre. Ako ste vyberali obsadenie?

Aj Jana Oľhová sa vlastne stala populárnou až potom, ako sme skončili nakrúcanie. Mala som jasnú predstavu o hlavnej hrdinke. Lenže tá sa mi posunula, keď som uvidela Réku Derszi. Bol to učebnicový príklad zázraku, keď herec príde na skúšky, spraví improvizáciu - a urobí ju úplne ináč, ako si režisér predstavuje a stále je to presné. A pritom Réka je v skutočnosti pravý opak charakteru, ktorý hrá. Bolo to pre ňu výzva stvárniť charakter, s ktorým vlastne nemá nič spoločné, ale podarilo sa jej to tak, že práve intenzita jej hrania vás dokáže vtiahnuť do deja.

Podarilo sa jej vytvoriť postavu, ktorá vôbec nie je sympatická, ale dokáže upútať, zaujať, vyvolať zvedavosť a napokon vlastne aj sympatie.

Zámerne som celý príbeh koncipovala naruby. Myslím si, že ľuďom chýba trpezlivosť a tolerantnosť. Nechcú sa pozerať na postavy, ktoré im nie sú príjemné a sympatické. Aj bez dostatku informácií si rýchle vytvoria názor, ľahko odsudzujú. Betka z Líštičiek je takmer antihrdinka aj preto, aby sa diváci pozastavili, zamysleli skôr, ako niekoho odsúdia. Je ľahké mať rád niekoho, kto je milý a sympatický. Je veľmi jednoduché priať niekomu, koho máte radi. Ale často je dôležitejšie priať niekomu, koho radi nemáte, lebo možno práve on to najviac potrebuje.

Strávili ste pri práci na Líštičkách veľa času, robili ste si prieskum... čo vám táto práca dala, čo ste sa pri nej dozvedeli sama o sebe?

Je to môj prvý film a snažila som sa ho robiť čo najpoctivejšie. A zistila som, že najpoctivejšie je, ak budem ľudí počúvať a rešpektovať. Naučila som sa, že musím k tým ľuďom patriť, ak o nich chcem robiť film, nemôžem sa od nich dištancovať, veď nerobím film o zoologickej záhrade. Sama mám za sebou podobnú skúsenosť ako dievčatá z môjho filmu: odišla som zo Slovenska do cudzieho prostredia, bola som odkázaná sama na seba, musela som sa presadiť, naučiť sa stáť na vlastných nohách.

Prvý film je cesta peklom, hlavne čo sa týka komunikácie s producentmi, hľadania miery, do akej sa mám producentom podriadiť a kedy mám tvrdohlavo trvať na svojom. Odlišovať malichernosti od podstatných vecí.

Líštičky v rôznych materiáloch označujú ako film slovensko-česko-írsky, írsko-česko-slovenský, česko-slovensko-írsky... má význam priraďovať takto filmy k nejakým národným kinematografiám?

Nakrúcala som s českým štábom, slovenskými herečkami maďarskej národnosti, írskym štábom, aj väčšinu peňazí sme získali vďaka írskemu fondu. Líštičky sú asi hlavne o tom medzipriestore medzi krajinami. Najpresnejšie by asi bolo označovať náš film ako európsky.

Pochádzate zo Slovenska, študovali ste v Prahe a v Británii, momentálne pôsobíte v Berlíne...

...a chcem tam čiastočne aj zostať, lebo sa mi tam páči.

Ako vnímate slovenskú kinematografiu a jej perspektívy?

Na Slovensku sa stále cítim doma, lenže tam nemám prácu. Skôr som tam ako filmárka izolovaná. Ako keby si každý robil niečo sám pre seba - a pritom film je o diskusii a reflexii spoločnosti. Netreba nasilu uzatvárať do nejakého národného kontextu. Slovensko by v kinematografii mohlo mať kredit práve vďaka pestrosti ľudí, ktorí sa v centre Európy stretajú a prepletajú. Blízko vedľa seba. Nechápem, prečo sa to často zdá tak veľmi ďaleko. Súčasné úspechy slovenských tvorcov dokumentárnych filmov našťastie stierajú tie hranice medzi “slovenským” a “európskym”.

Kadiaľ viedla vaša vlastná cesta k filmu. Hrala pri nej veľkú rolu rodina?

To, že otec je kameraman a dokumentarista určite malo svoju váhu, veď vďaka tomu som sa už v detstve prirodzene dostávala do kontaktu s filmovým svetom.

Líštičky sú prvý slovenský filmový debut, ktorý sa dostal na program benátskeho filmového festivalu.

Bola to správa, v ktorú sme dúfali, ale aj tak nás trochu zaskočila. V pozitívnom zmysle. Som veľmi rada, že náš film zaradili práve do Týždňa medzinárodnej kritiky. Nejde tu totiž o ceny, ale o film. Po tom, ako sme dnes na premiére mali plné kino a diváci reagovali, som veľmi rada.

Aká budúcnosť čaká Líštičky po Benátkach?

Už teraz máme potvrdených viacero festivalov, o ktorých však nesmiem zatiaľ hovoriť. Od sedemnásteho septembra ideme do českých kín, radi by sme mali slovenskú premiéru na Medzinárodnom filmovom festivale Bratislava v decembri. V Írsku do konca roka.

Čo vaša vlastná budúcnosť?

Mám hotový scenár, ktorý som písala v Berline. Rada by nakrúcala budúci rok, ale kým na film nebudeme mať peniaze, radšej o ňom ani nehovorím.