Dramatik, scenárista, textár, herec, jeden z otcov Járu Cimrmana, Zdeněk Svěrák, bol po Jánosovi Bánovi druhý, ktorý si prevzal cenu Hercova misia a pripevnil svoju tabuľku s menom na Most slávy v Trenčianskych Tepliciach na 19. Art Film Feste. Písal scenáre a tiež hral v dnes už kultových filmoch ako Marečku, podejte mi pero, Vrchní prchni, Vesničko má středisková. Filmy, ktoré režíroval jeho syn Jan, mu však priniesli najväčšie ocenenie. Boli to Obecná škola, Kolja (Oscar), Vratné lahve, Tmavomodrý svět, Kuky se vrací. Tohto roku si prevzal Českého leva za mimoriadny prínos českej kinematografii. Tlačová beseda so Zdeňkom Svěrákom bola jednou z najuvoľnenejších a nakoniec sa k nemu pridali a podiskutovali si ním aj János Bán a Marián Labuda.

Ocenenia ho povzbudzujú.“ To robí dobre každému, všetci potrebujeme pochvalu. Vyznamenania sú vzpruhou pre moju ďalšiu prácu.“ Nový držiteľ Hercovej misie má však viac profesií – píše scenáre, texty k pesničkám, poviedky a hrá. Ktorú z profesií robí najradšej. „Vždy som chcel písať, to bola moja méta. Chcel som písať poviedky. Stalo sa to náhodou, že som začal písať rozprávky pre rozhlas,  potom hry s Láďom Smoljakom pre divadlo. A potom zrazu prišla ponuka z Barrandova, či by sme nechceli niečo napísať pre film. A keď sme svoju prácu dokončili, režisér Lipský prišiel na to, že tí, čo to napísali, by mohli vo filme aj hrať. Náš prvý film bol Jáchyme, hoď ho do stroje. Ja som hral podnikového psychológa a Láďa Smoljak prijímacie technika v autoservise. V druhom filme Marečku, podejte mi péro nám už Lipský povedal, aby sme si sami napísali nejaké malé roličky. Tak sme si napísali roličky žiakov, ktorí sedeli v škole v prvom rade a boli Švajc a Tuček . Teda boli sme scenáristi, ktorí zároveň aj hrali.  Postupne sa naša herecká účasť zväčšovala a smerovalo to k úlohám, ktoré by sme mohli nazvať hlavnými."

Čo však robí najneradšej ? "Scenáre. To je najväčšia drina. Nepríjemný pocit spočíva v tom, že stále nie ste si istý, či to robíte dobre. Keď sme spolu písali s Láďom, tak sme obaja mali väčšiu istotu. Keď jeden niečo vymyslel a druhý sa zasmial, tak bola rozhodne väčšia pravdepodobnosť, že sa aj divák v kine sa zasmeje. Keď však robíte sám nemáte takú istotu. Osobne scenáre pokladám za najťažšiu prácu. A robím ju nerád. Na opačnom konci stojí hranie v divadle. To robím najradšej, pretože tam tá neistota nie je. Máme na repertoári pätnásť komédii a moje hranie v divadle sa podobá nejakému potvrdzovaniu, nejakému pečiatkovaniu: ´Pane dobre ste urobili. Takto je to správne.´ Pečiatky symbolizujú smiech. Keď vtip poviete špatne tak sa smiech (pečiatka) neozve a na budúce si dáte dobrý pozor a pátrate kde ste minule urobili chybu. Je to práca zaujímavá a dostávate za ňu okamžite odmenu. A to človeka povzbudí. A medzi písaním scenárov, čo je najhoršie, a hraním v divadle, čo je najlepšie, sa venujem písaniu pesničiek, väčšinou pre deti . Mám to preto rád, lebo je to hotové za týždeň , niekedy aj za dva dni. A keď napíšem text a skladateľ k tomu zloží peknú hudbu, tak text rozkvitne. Akoby by bol semienko a pesnička zrazu vyrástla v kvet. A potom sú tu ešte poviedky, ktorým sa venujem teraz. To je tiež ťažká práca, ale zasa nie tak zodpovedná ako scenár a hlavne nikto vám do toho nehovorí. Nikto vám to nevracia, tak ako scenáre, niekedy aj deväť razy. Keď napíšem poviedku, nakladateľovi sa páči, poviedka vyjde."

Nedalo nám a dožadovali sme sa odpovede na otázku, kto je jeho najväčším kritikom, presnejšie, kto číta jeho veci ako prvý.“Moja manželka, ktorá je tu práve so mnou, je mojou prvou čitateľkou, a to nemilosrdnou i keď láskavou, ale nemilosrdnou. Najväčšia nemilosrdnosť je, keď nad mojimi textami zaspí. Vtedy sa spisovateľ urazí. To sa stalo len raz a teraz si už dáva pozor. Okrem manželky, ktorá je prvým korektorom toho čo napíšem a urobím, sú to kamaráti z divadla. Naša partia je skutočne dlhoročná, práve predvčerom sme skončili 43. sezónu Divadla Jára Cimrmana. Tak si viete predstaviť, ako dobre sa poznáme a čo všetko sme za tých stoviek zájazdov zažili. To je pre mňa kolektív, o ktorý sa opieram a nedá mi zahynúť aj keby sa mi nedarilo.“

Keď syn Zdeňka Svěráka, Jan, dostal Oscara za film Kolja, v ktorom hral hlavnú úlohu dostali obaja veľa ponúk aj v zahraničí, konkrétne v Hollywoode. Čo si o tom myslí? „Soška Oscara sa týkala hlavne režiséra v tomto prípade môjho syna Jana, (opravil sa a previnilo sa pozrel smerom k manželke) nášho syna Jana. Skutočne dostal veľa v Hollywoode veľa ponúk. Omietol napríklad také scenáre ako Pravidlá muštárne. On vždy chcel vždy robiť látku, v ktorej sa cíti byť doma. Položil si teda otázku, či je on ten pravý, kto by mal režírovať film o černochoch, ktorí pracujú na plantážach. A zistil, že asi on to nie je. K spolupráci nikdy nedošlo, zostal doma a ja som rád. Nie preto, že tu má rodinu a môžem vidieť svojich vnukov, ale myslím si, že má právo robiť veci, s ktorými sme spojení srdcom, a to je domov, v ktorom sme vyrastali a ľudia, ktorých máme okolo seba. Boli sme však v Amerike a zistili sme, že kým u nás bola totalita, tam zasa boli iné problémy. Mal som napríklad napísať príbeh z hôr. Chcel som si, kým začnem písať, vidieť tie miesta a pozrieť si tie hory, v ktorých sa má príbeh odohrávať. Povedali mi najprv to napíš a potom ti zaplatíme cestu do hôr. Samozrejme, že sa mi scenár nepodaril a moje písanie v Los Angeles sa skončilo neúspechom.“

Zdeněk Svěrák istý čas písal aj pod pseudonymom Emil Synek. Prečo ? „Vysvetlenie je veľmi jednoduché. Mal som príbuzného, ktorý skladal hudbu k dychovke. Robil som pre neho texty, mal som vtedy tridsať a chcelo sa odo mňa, aby som písal také texty, ako sa písali pred druhou svetovou vojnou. Štylizoval som sa trochu a trochu som sa za ne aj hanbil. Zvolil som si preto pseudonym Emil, lebo manželkin otec bol Emil, a moja maminka sa volala za slobodna Synková. To som však netušil, že Emil Synek existoval a že to bol dramaturg Národného divadla. Potom som už podpisoval pesničky pod svojim menom. Po okupácii v roku 1968 som odišiel z rozhlasu, kde potom urobili stop všetkému čo bolo pod mojim menom, pretože som odišiel ostentatívne, s tým, že tam nechcem byť. A tak som pseudonym Emil Synek znovu použíl aj na texty, za ktoré som sa už nehanbil. Napríklad pod Holubí dům som sa podpísal pod menom Synek. A keď so znovu mohol pracovať, tak som sa vrátil k svojmu menu."

Aké je vaše životné krédo, čo si myslíte o živote ? „ No to chcete, aby som povedal nejakú životnú múdrosť. Celý život sa zaoberám humorom. A myslím si, že je to spoločný menovateľ všetkého čo robím. Humor nemusí byť vždy len na rehotanie. Niekedy je to úsmev, niekedy dokonca smutný úsmev, ale ja humor pokladám za jedinú obranu proti smrti. Ono proti nej žiadnej obrany niet, oná nás nakoniec vždy dostane. A ten životný scenár má vždy blbý koniec. Umožňuje nám však aspoň, kým sme trochu pri sile, vzdorovať tým, že si z nej robíme humor. Humor je jediná obrana vopred stratených pozícií."

Preto tak obľubujete komédie ? „Vždy som hral len komédie aj Kolja, aj Vratné lahne sú komédie. Vždy to však balansuje medzi smiešnym a smutným, čo je oblasť, v ktorej sa najradšej pohybujem. A myslím si, že nie som sám pretože, keď v zahraničí novinári charakterizujú český film, tak práve to im pripadá najzvláštnejšie. Že nie je vždy jasné, či sa máme smiať alebo plakať."

Zaznamenala: Emília Kincelová