Dráma, či komédia? Debutový film Sorry, baby mladej americkej režisérky (a v tomto prípade aj herečky) Evy Victor osciluje medzi týmito žánrami. A osciluje bravúrne. Agnes v jej podaní je krehká, zranená a zraniteľná, ale na druhej strane aj racionálna a podivuhodne rozhodná. A medzi tým robí veci, ktoré sú možno trocha čudné, ale o to viac je jej postava úprimná a uveriteľná.

Agnes (Eva Victor) má skvelú priateľku Lydiu (Naomi Ackie), s ktorou študovali a zostali tými najlepšími priateľkami. Tento priateľský rámec je dôležitou líniou filmu. Lydia je niekto, komu Agnes môže bezpodmienečne dôverovať a platí to aj naopak. Jej návšteva u Agnes, ktorá býva v malom domčeku, ako keby stratenom v lesoch, avšak blízko univerzitného centra, otvára výbuch emócií. Lydia je tehotná, ale nemá partera, potomka si zabezpečila z banky spermií. Tu o pute medzi Agnes a Lydiou najlepšie vypovedá Agnesina úvaha o darcovi spermií: „Možno by som aj ja mala mať jeho dieťa. Potom by sme mohli byť rodina“. Keď odchádza domov do New Yorku, kde žije, dáva najavo svoju obavu o Agnes. Tu sa začínajú návraty do minulosti, nie však ako samoúčelná schválnosť, ktorú si režisérka a scenáristka v jednej osobe vymyslela, aby nejak predsa len podporila atraktivitu príbehu, ale ako súčasť zmätku, ktorá sa odohráva v hlave ústrednej postavy.

Schádzajú sa s priateľmi, bývalými študentmi Natashou (Kelly McCormack), Loganom (Jordan Mendoza) a Devinom (Cody Reiss), ktorí sa po skončení štúdia anglistiky rozutekali a žijú svoje životy inde. Agnes práve dokončuje svoju doktorandskú prácu a Natasha závistlivo konštatuje, že ich profesor Preston Decker (Louis Cancelmi) jej prácu mimoriadne chváli. Zatiaľ čo Natashinu prácu ako keby ani nečítal.

Agnesin život na samote má aj zaujímavé okamihy, ktoré vo filme niekedy trocha nápadne odďaľujú to, čo, k čomu napokon dôjde. V susedstve býva mladý muž Gavin (Lucas Hedges), Agnes ho prišla požiadať o pomoc s drobnou opravou. Gavin sa vyhovorí, že musí byť doma, lebo príde jeho matka. Ale hneď túto lož zavrhne a prizná, že sa vlastne iba bál. Až neskôr vidíme Gavina, ktorého Agnes celkom samozrejme požiada, aby sa s ňou pomiloval. Napokon je to veľmi dobrý spôsob, ako si vlastne bez vzťahu čistiť mozog, ale aj telo, raz už poškvrnené.

Profesor Preston Decker sa ozaj obdivne vyjadruje o Agnesinej práci, ich rozhovor je plný obdivu aj navzájom, keďže Agnes má rada jeho prvý román. Profesor je s pýchou ukazuje svoju vzácnosť – jedno z prvých vydaní vrcholného diela Virginie Wolfovej románu K majáku. Nič nenasvedčuje tomu, ako sa bude ich príbeh ďalej vyvíjať. Decker pozve Agnes do svojho domu, keď sa predtým sa od neho ešte dozvie, že je rozvedený a má so svojou bývalou manželkou malé dieťa. Divák vidí dom, v ktorom sa svieti, nič sa nemení, iba obloha nad domom postupne tmavne. Po dlhých minútach z domu vybieha Agnes, nasadá do auta a ide domov. Zveruje sa Lydii, že ju Decker znásilnil. Neplače, nekričí, len ako keby sa usilovala pochopiť, čo sa vlastne stalo a prečo. Podrobne opisuje, ako k tomu došlo. Lydia s ňou ide ku gynekológovi – a tu je tá veľmi racionálna časť Agnesinej povahy – chce vedieť, či neotehotnela, alebo či ju Decker pohlavne nenakazil. Ale Agnes u neho nehovorí, všetko za ňu sprostredkuje Lydia. Gynekológ ju ubezpečí, že nič z toho sa nestalo. Je profesionálne odmeraný, bez štipky porozumenia.

Agnes udalosť nahlási na fakulte. Dozvedá sa, že profesor Decker podal nasledujúceho dňa výpoveď a už nie je členom pedagogického zboru. Dve ženy, členky disciplinárnej komisie, ktorým sa Agnes zveruje argumentujú, že už nemôžu nič robiť, profesor Decker už nie je zamestnancom školy. A odporúčajú jej, aby išla na políciu. Mrazivo znie ich suché konštatovanie: „Sme ženy“. Nie, to neznamená, že sú na Agnesinej strane. To je iba bariéra, ktorú si postavili medzi seba a ten hnusný čin, ktorý sa ich predsa netýka. Profesor Decker už nepôsobí na ich škole. Koniec! To je jeden z momentov, kedy aj divák nutne ten hnus pocíti.

Mačiatko, ktoré nájde berie k sebe. V obchode mu kupuje potravu, mača si schová pod bundu, ale to stále mňauká. Keď sa predavačka pýta, či do potravín nedajbože priniesla mačku, Agnes to zaprie, hoci mača sa stále ozýva. Toto je jeden z momentov, kedy sa vnútorný bolesť tejto ženy gumuje jej humorom, je to únik, vtipný, aj keď humor je to skôr čierny. Agnesine úvahy idú ďalej, s Lydiou uvažuje o podpálení Decekrovu kanceláriu, od Gavina si požičiava zápalnú látku. Napokon túto myšlienku zavrhne. Jej správanie vôbec nie je jednoznačné. Na jednej strane bezpečne vieme, že ju násilný akt hlboko zasiahol, na strane druhej sa správa možno až drzo, priamo a bez ostychu. Tak je to v prípade mačiatka, ale aj keď komentuje tvar penisu suseda, ktorý sa ku nej prišiel osprchovať, keďže mu netečie voda. Keď si Agnes uvedomí, že v jej domčeku nie sú žalúzie ani závesy, polepí okno stránkami zo svojej dizertačnej práce. Chce ju mať stále na očiach? Alebo chce zážitok takto vytesniť? Eva Victor nevysvetľuje, jej Agnes robí niektoré veci bezmyšlienkovite, ale vieme bezpečne, že všetko, čo robí, či už sú to polepené okná, umlátenie krysy, ktorú ulovila jej mačka a priniesla jej ju do postele, alebo aj sex s Gavinom sú obranné mechanizmy.

Ďalší útržok z Agnesinho života sa týka jej potenciálneho členstva v porote na súde. Úlohu odmietne, obáva sa, že by nebola nestranná práve pre svoju skúsenosť s incidentom. Prečo to nenahlásila na polícii? Ale Agnes to zavrhuje – Decker má dieťa, išiel by zrejme do väzenia a jeho dieťa by tým trpelo. A napokon – stane sa z neho vo väzení lepší človek? Asi nie.

V Angesinom živote dôjde k významnej zmene. Mala vďaka svojej skvelej dizertačnej práci polovičný úväzok na škole, teraz je jej ponúknuté miesto s plným úväzkom. Dostáva Deckerovu uvoľnenú kanceláriu. Závistlivý duch – Natasha ju sleduje cez okno, neskôr prizná, že jej úspech závidí a pokojne konštatuje, že s profesorom mala počas štúdia sex. Vyprázdnená Deckerova kancelária aj pripomenutie sexu spôsobia u Agnes panický atak. Šoféruje, zúfalo sa pokúša nadýchnuť, až napokon musí odbočiť na prázdne priestranstvo. Starší muž Pete (John Carroll Lynch) ju chce najskôr z priestranstva vykázať, ale keď vidí Agnesin problém, pokojne ju usadí na drevený klát, upokojí ju a ponúkne je bagetu. Mohlo by sa zdať, že táto scéna je zbytočná. Ale hovorí veľa o pocitoch Agnes aj o tom, že často sa dostaví pomoc od niekoho celkom neznámeho, kde by ste to vôbec neočakávali.

Pri prednáške Agnes rozoberá so študentmi román Vladimira Nabokova Lolita. Aj dávny rozhovor s profesorom Deckerom o románu Virginie Wolfovej je premyslený moment. Odvádza pozornosť, dovoľuje nám sa zaoberať Agnes inak ako obeťou, necháva nás vniknúť do jej vnútra, plného znalostí z literatúry, schopnosti ju analyzovať, pochopiť.  Mix návratov do minulosti a scén zo súčasnosti vrcholí, keď sa na jej lesnej samote ukáže jej Lydia spolu s manželkou Fran (E. R. Fightmaster) – na začiatku sa Lydia priznala, že je lesbička. Jej úprimné a láskavé priateľstvo s Agnes nemá však žiadny sexuálny podtón. Lydia chce Fran ukázať blízky maják, ktorý bol často svedkom úprimných rozhovorov Anges s Lydiou.

Napokon aj román Virginie Wolfovej sa volá K majáku. Ten vzdialene a nefilmovo odkazuje jednak na Agnesinu znalosť literatúry, ale aj na kľúčový Wolfovej román, ktorý zväčša tvoria myšlienky, postrehy a iba málo akcie či dialógov. Jeho vnútorné dialógy a prúd myšlienok odkazujú na Agnesin stav duše. Lydia požiada Agnes, aby sa im o dieťatko chvíľu postarala. „Len ho prosím ťa neupusť“, hovorí jej Fran. Agnes drží malé okaté dieťatko a rozpráva mu. Hovorí, že prišlo do sveta, v ktorom sa mu môžu stať zlé veci, ale musí vedieť, že taký už svet je a vždy by sa jej mala zdôveriť. Ten zážitok tebou otrasie, tá „zlá vec“, ako to Agnes pomenúva ti vyrazí dych, otrasie tebou, až sa začneš zamýšľať nad tým, čo k tej zlej veci viedlo. Ale po určitom čas tá zlá vec prestane pôsobiť v tvojich spomienkach. Vypadne z nich, alebo aspoň v nich nebude tak často. Agnes rozpráva a divák vie, že to nie sú múdre vety psychológa, ale krehká životná skúsenosť niekoho, ktorý vie ako dôležité je mať pri sebe niekoho, kto vám pomôže prežiť.

Na konci filmu sa musíme zaoberať myšlienkou, ktorú sme si položili na začiatku. Je to dráma či čierna komédia? Keď máte tak strašnú skúsenosť, ako je sexuálne napadnutie a zrazu vás takmer nik neobjíma, tí, ktorí by mali byť na vašej strane sú komisionálne odmeraní a s kamennou tvárou vás (ne)chápu. Agnes musí postupne prísť na to, ako sa s tým vyrovnať. Film je rozdelený do štyroch kapitol, a tak sa v ňom možno lepšie orientovať. Niektoré scény by sme možno mohli trochu odsúdiť, Natasha je možno príliš karikatúrou, scéna v ordinácii gynekológa až príliš odrádza svojou tvrdosťou, to isté je možno povedať o dvoch dámach z disciplinárnej komisie. Avšak to, ako sa Eva Victor zhostila príbehu, ktorý mohol ľahko skĺznuť do tragédie či melodrámy je skvelé. Napísala, nakrútila a zahrala krehkú cestu do zranenej duše, brilantne namixovala malé radosti, bolesti a potrebu blízkej duše. Výtvarná podoba filmu to všetko zvýrazňuje. Malé mestečko ako keby vzdialené od ľudí je snímané vždy v zimnom období, čo aj potvrdzujú outfity protagonistiek. Agnes aj Lydia sú takmer vždy navlečené v hrubých svetroch a nadrozmerných bundách. Ešte aj ako pyžamá používajú veľké tričká. Kostýmová výtvarníčka Emily Constantino aj kameramanka Mia Cioffi Henry naplnili vizuál filmu do poslednej bodky. Ako keby protagonistky ich kostýmy chránili pre tými zlými vecami. Ak by sme chceli aspoň trocha nazrieť do vnútra ženy, ktorej sa tá zlá vec stala, tento film je na to skvelý.

Sorry, Baby, USA, 2025
Dĺžka: 103 minút
Réžia: Eva Victor
Scenár: Eva Victor
Kamera: Mia Cioffi Henry
Hudba: Robert Ouyang Rusli
Casting: Jessica Kelly
Strih: Alex O'Flinn
Zvuk: Onnalee Blank
Scénografia: Caity Birmingham
Masky: Rashida Bolden
Kostýmy: Emily Costantino
Produkcia: Frank Ariza, Mark Ceryak, Barry Jenkins, Adele Romanski
Hrajú: Eva Victor, Naomi Ackie, Louis Cancelmi, Kelly McCormack, Lucas Hedges, John Carroll Lynch, Hettienne Park, Celeste Oliva, Jordan Mendoza, Liz Bishop, Conor Sweeney
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 14. augusta 2025
Foto: ČSFD cz.