Film o Karlovi Duchoňovi, jednom z najvýznamnejších spevákov a talentov svojej doby, nevznikol náhodou. Už šesť rokov sa hrá v Martine, za neustále vypredaného hľadiska, divadelná hra Jiřího Havelku a Róberta Mankoveckého Zem pamätá. Žiaľ, nevidela som divadelné predstavenie, ale film je vraj skoro vernou kópiou „prechádzky“ po Duchoňovom dramatickom osude. Takže celkom náhoda to nebola a na časté otázky, najmä v Česku, prečo práve Duchoň a nie niekto iný, je viac odpovedí, ale jedna je istá – jeho komplikovaný život bol priam predestinovaný na divadelné i filmové stvárnenie. Napríklad Žbirka neprišiel do úvahy asi preto lebo to bol veľký hudobník, čo nikto nespochybňuje, a zároveň tak slušný a usporiadaný človek, že ťažko by sa o ňom nakrútil dramatickými momentami nahustený príbeh. Meky je náš a večný a vieme o ňom všetko. Tí čo sa ešte pamätajú na Bratislavskú lýru netreba Karola Duchoňa predstavovať, iné je to už u našich susedov, kde sa o ňom veľa nevie, a tak všetečné otázky boli aj opodstatnené.

Scenára filmu Duchoň sa opäť ujali autori divadelnej predlohy Jiří Havelka a Róbert Mankovecký a réžie Peter Bebjak. Dovolím si povedať, že to bol skutočne risk, lebo to mohlo dopadnúť všelijako, už aj preto, že režisér vstúpi doposiaľ na neznámu pôdu. Našťastie, pokus sa vydaril a obecenstvo na svetovej premiéra na festivale Karlových Varoch odmenilo film obrovským potleskom. No jedným dychom treba dodať, že k úspechu, okrem profesionálne dobre zvládnutého remesla, veľkou mierou prispel aj hlavný predstaviteľ Duchoňa Vladislav Plevčík. Maskéri si na ňom skutočne dokonale popracovali a súkromne by ste v ňom ťažko hľadali Duchoňa. Rada by som im venovala konkrétne viac slov za perfektnú prácu chýba mi však v údajoch k filmu kategória – masky.

Film sa začína skromne, ukazuje Karčiho, ako mu všetci hovorili, ako malého chlapca, ktorý nadovšetko miloval hudbu. Gitara bola jeho láska, ktorú na ňom od zlostí za nesplnenú úlohu rozbil surový otec (Gregor Hološka). Našťastie, mal ešte o to viac milujúcu matku (Agáta Spišáková), ktorá ho v jeho snoch podporovala. Okamžite išla kúpiť novú gitaru. Surový a opitý otec mu stále len nadával, nemal pre neho pekného slova. Je priam zázrak, že sa z takýchto pomerov dostal až tak ďaleko. Keď začal mať úspech stretol svoju životnú lásku Elenku (Anna Jakab Rakovská), s ktorou sa čoskoro oženil a narodila s im dcéra. Pred Elenkou bola jeho dobrou priateľkou i láskou od detstva Eva Máziková (Alena Pajtíková), mali vraj už pred svadbou, ale rozišli sa v dobrom. No tak, ako pomaly začala stúpať kariéra nezvládnuteľného a svojrázneho Karčiho, tak si ho začali všímať aj súdruhovia, najmä jeden (Adrian Jastraban). No Duchoň nič nechcel len spievať a to dokonale využili. Pri tejto jeho povahovej vlastnosti je dobré si položiť otázku bol Karol Duchoch obeťou doby a systému? Na to niet jednoznačnej odpovede. Je však nepopierateľné, že na jeho tragickom konci mala veľký podiel aj doba. Možno keby žil v inom čase možno by to s ním nedopadlo až tak zle, ale to je už len špekulácia. Faktom je, že sa upil k smrti, zomrel na cirhózu pečene v 35- ročný. Fakt, že niekto odíde tak mladý na to je samo o sebe už zle len pomyslieť.

Duchoň život bol plný vzostupov a pádov, nebol ani tak celkom apolitický človek, ktorý chcel len spievať, precestoval celý svet, ale na turné na francúzskej Riviére v Cannes sa rozčúlil na papalášov a pekne ich v miestnej tlači ohovoril. Samozrejme, malo to svoje následky a keď chcel znovu cestovať musel súdruhom urobiť službičku. Robil ich neraz a nie malé, lebo jazyk za zuby dať nedokázal. Vždy niečo vyviedol. Udalosti rokov 1968 až 69 ho viac vliekli so sebou, ako by bol ich aktérom. Karči prosto miloval spev a alkohol. Nepomohla ani malá dcéra, ani vyhrážky lekárov. Akoby pracoval na svojom konci. Bol to skôr jednoduchý chlapec so zlatom v hrdle a hádam nezvládol ani svoju slávu. Duchoň bol slávny, samozrejme, vo svojej kategórii ako Tom Jones, ku ktorému ho aj prirovnávali alebo aj Karel Gott (Vojtěch Kotek). Povrávalo sa, že boli veľkí rivali, či to bola pravda alebo len reči sa už nedozvieme, ale ako sa však hovorí na každom šprochu je pravdy trochu. Karči bol nesporme na Slovensku ojedinelý, neopakovateľný. I keď sa v tom čase sa dostávala do popredia iná modernejšia muzika, mládež zaujímali skupiny, najmä Elán s Jožom Rážom. Ale pesničky Mám ťa rád, Čárdáš dvoch sŕdc, V slovenských dolinách sa pospevovali a pospevujú dodnes. Totiž stále hovoríme o geniálnom interpretovi a nie skladateľovi. Ak by ním nebol neboli by sa ho ujali renomovaní autori a textári.

V čom je teda najnovší počin Petra Bebjaka tak vydarený? Prevedie nás Duchoňovým komplikovaným životom s veľkým citom spojenia hudby s dramatickými okamihmi. Jeden na druhom akoby záviseli a spolu vytvorili kompaktný celok, aby tvorca na záver mohol rozohrať veľkolepé finále, v ktorom sa všetko akoby spojí. K brilantnému záveru smeruje celé Bebjakove vedenie príbehu, aby dosiahol jednotu všetkých komponentov, ktoré na osud a život speváka mali vplyv. Ako som už spomenula veľkým plusom je herecký výkon Vladislava Plevčíka, masky sa vydarili, ale to nie je podstatné pre jeho herecký a spevácky výkon. Plevčík až na jednu pesničku odspieval všetky Duchoňove hity, s bravúrou a entuziazmom, popritom dokázal rozohrať do najjemnejších nuáns spevákov boj s jeho démonmi, ktorých raz porazil, raz nad ním zvíťazili. Ale hlavne veríme hercovi, že všetko čo robil, robil s plným nasadením a láskou, tak ako jeho hrdina. Dokonalá súhra. Dávno sme nevideli u mladého herca tak vycibrenú a dokonale zvládnutú rolu.

Snímka však vďačí pozitívnemu vyzneniu aj scenáru Jiřího Havelka a Róberta Mankoveckého, bez toho by film nedokázal rozohrať emócie a tragiku talentovaného človeka. Bravúrna kamera Martina Žiarana s istotou snímala nájazdy na tvár, malé dôležité detaily a miestami bombastický celok. Koncentrovane sa sústredila sa na strach, neistotu speváka, ktorá aj vďaka kamere vyznela uveriteľne a emocionálne silno. A to ešte nehovorím o záverečnej scéne, ktorá je tak po choreografickej, ako aj kameramanskej stránke parádne číslo aké ešte v slovenskom filme nebolo. Celkove celý orchester – réžia, herci, kamera, zvuk, hudba a strih sú zohraté a v súlade a tvoria kompaktný celok. Je máločo čo by sa tomuto dielu mohlo vytknúť.

A tak na otázku prečo práve Duchoň treba rýchlo zabudnúť - odpoveď je lebo. Lebo to bol vynikajúci spevák, lebo to bol zaujímavý človek, lebo to nemal v živote ľahké, lebo žil v dobe, ktorá aj silnejších jedincov zničila. A nemali by sme na Karčiho zabudnúť, lebo mal od detstva ťažký osud a nežil v čase, ktorý mu prial. Tým, že sa jeho smutný príbeh dostal na filmové plátno možno hovoriť o jeho znovuzrodení a tiež, že sa mu dostalo konečne takého uznania, aké by si bol zaslúžil počas krátkeho a plodného života.

Duchoň, Slovensko, 2025
Dĺžka: 99 minút
Réžia: Peter Bebjak
Scenár: Jiří Havelka, Róbert Mankovecký
Kamera: Martin Žiaran
Hudba: Juraj Dobrakov
Strih: Marek Kráľovský
Zvuk: Martin Jílek, Juraj Baláž
Scénografie: Juraj Kuchárek
Produkcia: Rasťo Šesták, Peter Bebjak
Hrajú: Vladislav Plevčík, Anna Jakab Rakovská, Gregor Hološka, Agáta Spišáková, Vojtěch Kotek, Adrian Jastraban, Tomáš Maštalír, Alena Pajtinková, Daniel Fischer, Daniel Žulčák, Juraj Hrčka, Juraj Bača, Zuzana Páleníková, Dagmar Edwards
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 31. júla 2025
Foto: Continental film