Levan Akin je pôvodom Gruzínec presídlený do Švédska, kde jeho filmy rezonujú, vpisujú sa do obľúbeného rámca „politiky uznania“, kladúceho dôraz na práva širokého spektra menšín. Film Kým sa tancuje (2019) o homosexuálnej dvojici tanečníkov v tbiliskom súbore národných piesní a tancov dostal Guldbagge, švédsku filmovú cenu, ako najlepší film roku. Zdá sa, že Gruzínci a Gruzínky, ktorí sa rozbehli do sveta sú poväčšine úspešní a nie je to len príklad nedávno zosnulého Otara Joselianiho, ale aj syna a otca Gélu a Temura Babluani, spojených s Francúzskom. Georgi Ovashvili (Kukuričný ostrov) nakrútil svoj nový film Beautiful Helen vo francúzskej koprodukcii a scenár písal s holandským scenáristom. Režisérka Elena Naveriani, žijúca vo Švajčiarsku, nakrútila film Začiatok, ktorý sme videli i v našich kinách (recenzia na našom webe). Je ďalším príkladom stále silnejších diasporických komunít, vytvárajúcich v zahraničí legitímne „národné“ kino.

V úvode Levan Akin upozorňuje divákov, že jazyky ako gruzínčina alebo turečtina sú takzvane genderovo neutrálne, nepoznajú mužský a ženský rod. Týmto konštatovaním naznačuje aj to, že rôzne kultúry majú k rozdielom medzi pohlaviami odlišné postoje. V značnej miere sa vzťahuje napríklad k ázijským fenoménom ako je napríklad „hidžra“ v Indii. Oficiálne je uznaná za tretie pohlavie s dlhou tradíciou, a to nepátrame v starom Grécku a Ríme.

Film Mosty zachytáva postavenie trangenderových ľudí v kontexte ich životného prostredia. V úvode prichádza do akejsi osady na brehu mora Lia, postaršia žena, bývalá učiteľka. Hľadá svoju neter Teklu. Jej sestra ju pred smrťou prosila, aby ju našla a doviedla domov. Rodina z biednej chatrče ju informuje, že vedľa žila skupinka prostitútok, pripustia aj že to boli transgender ženy. Ale už tam nie sú, policajti ich rozohnali. Ači, ukážkový lenivec a povaľač, ale vie viac, bojí sa to pred otcom priznať. Keď Lia odíde, tak ju doženie a tvrdí, že má jej adresu. Tekla odišla do Istanbulu, kde mala nejakých známych. Prosí Liu, aby ho vzala so sebou. Tak sa aj stane. Prídu do mesta a začnú ju hľadať. To, čo nasleduje je dôsledné, až dokumentaristické mapovanie prostredia, kde žijú v biednych pomeroch vydedenci najrôznejšieho druhu. Je to Istanbul vzdialený príťažlivému turistickému obrazu. Adresa ich dovedie do úzkych, ošarpaných uličiek, kde postávajú prostitútky a prúdia davy obchodníkov i všetkých, čo čakajú na príležitosť aspoň trochu si prilepšiť. Teklu nikto nepozná a Lia mu podozrenie, že ju Ači podviedol.

Perspektíva rozprávania je sústredená na postavu Lie (Mzia Arabuli). Učiteľská prísnosť a emocionálna úspornosť je v kontraste k Ačiho charakteru rozrečneného podvodníčka s pozitívnym vzťahom k alkoholu i drogám. Dosť ju irituje a vôbec netúži počúvať detaily z Teklinho života, lebo je zrejmé, že sa živila prostitúciou. Žije skromne, aby mala na cestu pre oboch, musí predať zlaté náušnice. Dedili sa po generácie. V závane minulosti sa črtá nielen iný druh vzťahov a i postavenia žien. Kedysi sa nieslo v znamení dôstojnosti a hrdosti. Lia ho plne zosobňuje a jej bolesť pri sledovaní stôp cesty, na ktorú sa vydala Tekla, je čitateľná. Starý étos vzťahov ešte prežíva. Keď prídu do jej domu, večer pred odchodom do Istanbulu, pošle Ačiho, aby natrhal u susedov paradajky a uhorky. Ráno jej prídu ponúknuť ďalšie.

V meste sa začne odvíjať i ďalšia línia rozprávania, sledujeme istú Evrim, odvážnym oblečením naznačuje viac než len módny štýl. Je trangender ženou a v nemocnici si zložito vybavuje nové, ženské doklady. Z lode, kde sa vezú i Lia s Ačim, zamieri s kamarátom, ktorému pomáha v agende organizácie Pink Line, do verejného domu. Predstaví ju ako advokátku, ale ona dokáže i pichnúť injekciu. Je dcérou zdravotnej sestry. Pomáha i s deťmi, odobratými trangendrovým párom. Cez Evrim sa Lia a Ači dostanú bližšie k miestu, kde kedysi Tekla žila. Stretnutie s neterou sa koná len v predstavách a Lia ju chce hľadať ďalej. Ači ostáva v Istanbule. Našiel si prácu v hosteli.

V kinách je v súčasnosti film s podobnou tematikou, Žena z... poľskej režisérky Malgorzaty Szumowskej. Oba dôsledne poukazujú na problémy trangenderovej menšiny, nielen s prijatím väčšinovou spoločnosťou, v rodinách, ale aj v oblasti ich občianskych práv. Levan Akin akcentuje v postave Lii proces porozumenia ako emocionálneho, tak morálneho. Ači sa jej na záver pýta, čo by Tekle povedala v prípade, že by k stretnutiu naozaj došlo. Hovorí o tom, ako veľmi ju so sestrou milovali a zároveň o ľútosti, lebo ich viac zaujímala mienka okolia ako to, čo dcéra a neter prežívala.

Sledovať tieto príbehy môžeme s hlbokou empatiou a porozumením, súhlasiť s ich právom na plnohodnotný život, zbavený výsmechu a pohŕdania. Stále tu však ostane otázka, akým spôsobom je možné nastaviť systém, zaisťujúci transgenderovým osobám rovnoprávnosť bez obmedzení a akéhokoľvek druhu administratívnych zmien tak, aby nevyvolávali spoločenské napätie. Vieme totiž aj to, kto a ako ho zneužíva na najrôznejších úrovniach spoločenského života. Politikou môžeme začať.

Mosty (Passage/Crossing), Švédsko, Dánsko, Francúzsko, Turecko, Gruzínsko, 2024,
Dĺžka: 105 minút
Réžia: Levan Akin
Scenár: Levan Akin
Kamera: Lisabi Fridell
Strih: Levan Akin, Emma Lagrelius
Scénografia: Meral Efe Yurtseven, Yunus Emre Yurtseven
Masky: Esma Keskin
Kostýmy: Linn Eklund
Produkcia: Mathilde Dedye
Hrajú: Mzia Arabuli, Lucas Kankava, Deniz Dumanli, Levan Bochorishvili, Nino Karchava, Nino Tedoradze, Tako Kurdovanidze
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 6. februára 2025
Foto: ASFK, ČSFD cz.