Parthenope
Kto je to tá tajomná Parthenope? Je to nádherná žena, alebo iba ilúzia? Je to večný obdiv k nedosiahnuteľnej kráse? Alebo je to iba snová predstava, za ktorou sa skrýva všetko to, čo je ľudské, špina a smrad? Kto vie odpoveď na tieto otázky? Paolo Sorrentino sa pýta a čaká na odpovede. Čo vlastne znamená výraz Parthenope? Tak napríklad je to druh kraba z rodu Parthenopidae. Ak pridáme číslo 11, nájdeme pod týmto názvom asteroid. Parthenopei je tiež prezývka talianskeho futbalového klubu SSC Napoli.
Tu sa už dostávame k podstate - gréckej legende o nádhernej žene. Tá hovorí, že vo vodách Neapolského zálivu siréna Parthenope stretla kentaura Vesuvia a ihneď sa do seba zaľúbili, bôžik lásky Amor mal vtedy dobré oko. To však vadilo Diovi, keďže sa mu Parthenope, samozrejme, tiež páčila. Premenil preto kentaura na sopku a tá pričasto vyvrhuje ohnivú lávu na znak tejto nespravodlivosti. Zúfalá Parthenope skočila z útesu a keď ju more vyplavilo, jej krásu na seba prevzal Neapol. Pripomeňme si tiež, že táto nádherná siréna bola dcérou boha Acheolusa a múzy Terpsichore. Tá je múzou tanca a zborového spevu. Legenda má, samozrejme, aj rímsku podobu, ale veľmi sa nelíši od gréckej. Samotný príbeh inšpiroval aj viacerých hudobných skladateľov, okrem iných aj G. F. Händela či Antonia Vivaldiho.
Teraz nám Paolo Sorrentino prináša svoju verziu príbehu o kráse. Sorrentino mal doteraz mužských protagonistov, tentoraz je v centre jeho príbehu žena. Píše sa rok 1950, k brehu čarovnej štvrti Posillipo, z ktorej je tak nádherný pohlaď na Neapolský záliv, sa blíži obrovská pramica, na ktorej tróni fascinujúci koč. Kapitán, bohatý majiteľ lodí (Alfonso Santagata) priváža tento ozrutný povoz ako symbol versaillskej nádhery, ale aj ako lôžko, v ktorom jedinom môže spať absolútna krása. A vzápätí vo vode, nie v pôrodnici, ako my, bežní smrteľníci, ale skôr z morskej peny ako Venuša, prichádza na svet dievča neuveriteľnej krásy, Parthenope (Celeste Dalla Porta). „Je to dievča, vedel som to“, kričí z terasy paláca kapitán. „Ako sa bude volať?“ pýta sa jej otec. „Parthenope:“ odpovedá takmer bez zaváhania kapitán. A oproti sa v morskej hladine zrkadlí mesto Neapol.
Sorrentino sa tak ako vždy hrá so symbolmi a inotajmi. A tak, ako v svojich predchádzajúcich filmoch, nedáva odpovede, necháva na nás, aby sme ich hľadali. Parthenope však nie je iba krásna, hoci to je to, čím je očarené jej okolie. Je aj múdra a pýta sa, kladie otázky aj profesorovi Marottovi na univerzite (Silvio Orlando). „Neviem, čo je antropológia?“, pýta sa, hoci ju študuje. Áno, máme k dispozícii definície – učenie o človeku, o podstate jeho existencie a postavenia vo svete. Ale je zrejmé, že toto dievča nepotrebuje definície. Chce skúmať podstatu. A chce ju skúmať vlastným rozumom, chce ju interpretovať cez seba a svoj život.
To, ako pôsobí jej krása na ľudí naokolo iba sem- tam preblysne v poznámkach. Spisovateľ John Cheever (Gary Oldman) ktorého Parthenope obdivuje a ktorého náhodou stretáva na Capri jej hovorí: „Si taká krásna, že dostaneš od každého úplne všetko. Ani o to nemusíš požiadať“. Parthenope prechádza životom s ľahkosťou, svoju fyzickú krásu nijako nezneužíva, je mladá a život je vtedy nádherný, užíva si lásku aj obdiv vo všetkých jeho podobách. Ako by si ani neuvedomovala to, že aj jej brat Raimondo (Daniele Rienzo) je do nej zaľúbený. Horúca noc na Capri, traja mladí ľudia, bozky s Raimondom, ale najmä so synom rodinnej gazdiny Sandrinom (Dario Aita), s ktorým sa napokon miluje. Pre Raimonda je to zrada, ktorú nevládze prekonať. Napokon spácha samovraždu.
Parthenopu jej krása na chvíľu predsa len dobehne, keď aspoň vyskúša herectvo. Noblesní Neapolčania očakávajú slávnu rodáčku Gretu Cool (Luisa Ranieri) avšak jej pozdrav rodnému mestu sa zmení na frašku a odhalí nielen to, čo s tejto ikony urobil vek. Greta Cool ich pouráža, ale pri pohľade na odvrátenú stranu ich noblesy vidíme vyhasnuté tváre obecenstva, ktoré sa márne zaodievajú do zamatu a šperkov. Greta Cool poradí Parthenope, aby skúsila herectvo a tá sa napokon aj vydá za tou „najlepšou učiteľkou“, ktorá by ju mohla tomuto umeniu naučiť. Avšak stretnutie s Florou Malvou (Isabella Ferrari) je iba zbytočnou výpravou do sveta, ktorý Parthenope nič nehovorí. A je to opäť stretnutie s tým, čo s krásou urobí čas. A so zbytočnou snahou proces starnutia zastaviť. Parthenope pláva životom, skúma ho. Čo urobí s dušou tejto krásnej ženy stretnutie s hriechom, chudobou a odvrátenou stranou „nádherného mesta“ pri ceste chudobnou štvrťou plnou prostitútok? Prenikne ku nej táto úbohosť? Zasiahne ju milovanie dvoch mladých ľudí, prinútených k milovaniu starcami a starenami v nádeji, že sa z intímneho aktu tak nechutne vystaveného zrodí záchranca? Jej tehotenstvo a následný nelegálny potrat je iba ďalším krokom v skúmaní toho, čo vlastne obsahuje pojem antropológia.
Vedecká kariéra je napokon predsa len jej osudom. Profesor Marotto vníma jej krásu, ale zároveň si uvedomuje jej brilantný intelekt. Možno jej tým vlastne zachráni život. Ten, ktorý ľudská krása nemá večný. Keď Marotto odchádza z univerzity do dôchodku, pozve ju ku sebe domov. Žije sám, lebo sa stará o syna. Parthenopine stretnutie s jeho synom je možno moment, kde sa Sorrentino pustil do estetického porovnania, ktoré nie celkom funguje a môže sa zdať samoúčelné. Jeho syn je obrovský monument z bledej kože, z ktorej vystupujú žilky, tenučkým smiechom pozerá malú televíznu obrazovku, na ktorej sa odohrávajú všetky deje sveta. Je nehybný, lebo pri svojej váhe sa ani hýbať nemôže. A ten skvelý profesor antropológie má v jeho izbe skromné lôžko, aby bol synovi nablízku. Parthenope syna obchádza s láskavým údivom, s úsmevom na jeho pozdrav odpovedá. A možno si vtedy v kútiku duše uvedomí, že aj toto je súčasť ľudstva, aj toto antropológia skúma.
K najkontroverznejším epizódam filmu patrí návšteva Parthenope u neapolského biskupa v skvelom podaní Peppeho Lanzettu. Keď jej profesor Marotto neschváli tému diplomovej práce o vplyve antropológie na samovraždu (téma viac ako osobná, keďže Parthenopin brat Raimondo samovraždu spáchal) a navrhne jej tému, ktorá sa zaoberá kultúrnymi aspektami zázraku, vydá sa Parthenope napriek profesorovmu varovaniu za biskupom do neapolského dómu, aby bola svedkom každoročného zázraku – premeny stuhnutej krvi umučeného svätca Sv. Januária na krv tekutú. Táto legenda je v Neapole príležitosťou k veľkej procesii. Biskup je kontroverzná postava, samoľúbo si na začiatku stretnutia farbí vlasy, zvláda pri procesiu fakt, že k skvapalneniu krvi nedošlo, užíva si pozornosť bohatých žien, priznáva sa k svojej túžbe stať sa pápežom, aby napokon uspokojil Parthenope pri sexuálnom akte. A divák sa pýta – je aj toto súčasťou pátrania po tom, čo je antropológia?
Možno sme príliš zmanipulovaní filmami, ktoré v sebe nesú nejaké závažné posolstvo. Aké posolstvo v sebe nesie Sorrentinova Parthenope? Je iba na nás, aby sme ho odhalili, ako sa nám to vôbec podarí. Je to smrť brata a mrazivé slová Parthenopinej matky: „Ty si za to vinná“? Zasiahne nádheru mladej ženy vôbec rozpad? Luxusný palác, v ktorom v mladosti, žila sa pomaly mení na ruinu, omietka pomaly opadáva zo stien.
Parthenope rezignovala na svoju krásu. Bolo by to príliš jednoduché a zároveň príliš krátkodobé vsadiť na fyzický pôvab. Pokožka zostarne, objavia sa prvé vrásky, oči pohasnú a to, čo všetci obdivovali a čomu sa korili sa zmení na smiešny pozostatok bývalej slávy. Zostarnutá Parthenope napokon naplnila očakávania profesora Marotta a zostala na univerzite ako profesorka antropológie. Jej osobné skúmanie významu tohto slova je vlastne dejom filmu. A divák sa môže pýtať – je ten tajomný Neapol tak očarujúco krásny, alebo je to iba Sorrentinov sen? Nie všetci budú tomuto filmu rozumieť, ale to asi ani Paolo Sorrentino nemal v úmysle. Ako vyjadriť lásku a obdiv k tomu mestu? Možno nakrútiť film o kráse. Film veľmi osobný, ktorý môžeme čítať ako tajné nahliadnutie do denníka, ktorý by nám bol za normálnych okolností utajený.
Parthenope, Taliansko, Francúzsko 2024
Dĺžka: 136 minút
Réžia: Paolo Sorrentino
Scenár: Paolo Sorrentino
Kamera: Daria D'Antonio
Hudba: Lele Marchitelli
Casting: Annamaria Sambucco
Strih: Cristiano Travaglioli
Scénografia: Carmine Guarino
Masky: Alice Gandolfi, Paola Gattabrusi, Sara Morlando
Kostýmy: Carlo Poggioli
Produkcia: Lorenzo Mieli, Ardavan Safaee, Paolo Sorrentino, Anthony Vaccarello
Hrajú: Celeste Dalla Porta, Gary Oldman, Stefania Sandrelli, Luisa Ranieri, Dario Aita, Silvio Orlando, Isabella Ferrari, Peppe Lanzetta, Nello Mascia, Brando Improta, Biagio Izzo, Silvia Degrandi, Giampiero De Concilio, Alfonso Santagata, Lorenzo Gleijeses, Alessandro Cucca, Daniele Rienzo
Distribúcia: ASFK
Premiéra v SR: 16. januára 2025
Foto: ASFK