Islandskí tvorcovia sú vo svojich geografických a kultúrnych reáliách pevne zakotvení a dokážu ich tematizovať kreatívne a invenčne. Nie je tomu inak aj v ďalšom islandskom filme mladého režiséra Hlynura Pálmasona Zabudnutá zem. K príbehu luteránskeho pastora Lucasa (Eliott Crosett Hove), ktorý sa vydá z islandského pobrežia na pešiu cestu do vzdialenej dediny, aby tam postavil kostol a ujal sa svojich kňažských povinností, inšpirovali režiséra dobové fotografie Islanďanov. V drevenej krabici objavili na Islande sedem fotiek, prvých z juhovýchodného pobrežia zeme. Lucas sa rozhodne odmietnuť jednoduchšie cestovanie loďou, chce poznávať krajinu a ľudí. Je zároveň fotografom - amatérom a má v pláne zachytiť priebeh svojho putovania.

Sprevádza ho skupina mužov z dediny, vedená Ragnarom (Ingvar Sigurdsson), charizmatickým starcom, ktorý Lucasovo odhodlanie prijíma s miernym pohŕdaním. Nevie jazdiť na koni, nevie rozložiť stan. Cesta je riskantná. Po prechode na pieskové pláne niet dostatok krmiva pre kone, musia ho teda niesť so sebou. Pri prekračovaní rozvodnej rieky sa jeden z mužov utopí. Magickú krásu islandskej prírody, ktorá dominuje prvej polovici filmu, vidíme predovšetkým očami cudzinca. Lucas je Dán a miestnemu jazyku nerozumie, potrebuje tlmočníka (Hilmar Guðjónsson). Poctivo sa snaží naučiť potrebné slová. Upozorňuje ho na množstvo výrazov pre označenie počasia.

„Film je o kontrastoch“, vysvetľuje režisér. „Veľmi ma zaujímalo, ako bude vyzerať, keď dám dohromady odlišné jazyky a odlišné krajiny. Tá je v Dánsku úplne plochá, so stromami a Island má hory atď.“ Takto je koncipované i rozprávanie, prvej časti dominujú rozľahlé, pusté priestory severskej krajiny. Do jej mĺkveho a vyprázdneného reliéfu dramaticky zasahuje rozvodnená rieka i výbuch sopky. Ľudské úsilie prežiť, námahu a únavu, mapuje príbeh dôsledne, vidíme ho v tvárach Lucasovho spievodu i v jeho chovaní. Všetko je cudzie. Vidí a vníma prírodu v obrazoch okolia, zelené rokliny s vodopádmi, dážďovku na kameňoch, mokrý mach. Muži pitvajú barana na večeru, on sa vydá hľadať s tlmočníkom svoje obrazy. Pri ohníku počúvajú Ragnara a príbeh o nekľudnom koňovi a úhoroch v bahne, vydávajúcich zvuky roztúžených žien. V pomalom slede sa striedajú výjavy prienikov ľudského a prírodného. Vzťah skupiny Islanďanov k okoliu je iný ako Lucasov. On ju vidí z odstupu, okom pozorovateľa, vníma a zachytáva na svoje sklenené doštičky. Muži chápu jej krutú silu a vedia, ako prežiť, vzdorovať, ovládajú jej jazyk a pravidlá. Názorný je Ragnarov príbeh, dokladá akúsi vzájomnú jednotu, uloženú kdesi v podvedomí, pretavenú do jazyka ľudskej reči, signalizujúcu potrebu dodržiavania hranice medzi svetom človeka a zvierat.

Po príchode do dediny sa Lucas zoznamuje s jej obyvateľmi, Carlom (Jacob Lohmann) a jeho dvoma dcérami Annou (Victoria Carmen Sonne) a mladšou Idou (dcéra režiséra Ída Mekkin Hlynsdóttir). Začínajú stavať kostol a Lucas odmietne zosobášiť dvojicu, treba čakať na dokončenie božieho stánku. Ujme sa ho Anna, chce žiť inde a je presvedčená, že láska k pastorovi poskytuje možnosť na životnú zmenu. Lucasova nemotornosť a nedostatočné emocionálne odhodlanie síce proces zbližovania spomalí, ale otec Carl rýchle pochopí, že jeho prítomnosť môže mať preň neželané následky. Annu dôrazne varuje. Pálmasonov scenár obchádza tradičné schémy dramatickej výstavby a využíva ich vo väčšej miere v druhej polovici filmu, po príchode skupiny do dediny, kde nastáva konflikt v trojici otec-dcéra-pastor. V tej klasickejšej verzii by cesta krajinou tvorila fázu expozície a centrálnou by bol spor dediny, rodiny a cudzinca.

Odlišná stratégia rozprávania otvára priestor spomínaným kontrastom, pojednaným hlbšie než výlučne na úrovni ľudskej komunity. Pálmason včleňuje do hry prírodu v jej živých súradniciach. Necháva plynúť dynamiku prírodných dejov, od vodopádov, rieky alebo vulkánov a zároveň začleňuje do deja jej geografický reliéf, všetko, čo ľudí nielen nadchýna svojou krásou, ale zároveň tvorí prekážku, opozíciu voči krvopotnému snaženiu putujúcej skupinky. Keď Ragnar odmieta prebrodiť rieku, Lucas ho k tomu donúti uplatnením istého mocenského postavenia a všetko končí tragicky. Odmieta vyčkať, chce konať. Proti sebe tu stoja dvaja protivníci s odlišnou životnou skúsenosťou, človek, ktorý prírode rozumie a ten, ktorý nerozumie. Odmieta sa podriadiť.

Islandské filmy sú v zobrazení vzťahov k prírode inšpiratívne, lebo dokážu premietať do príbehov odlišne štrukturované postoje, spočívajúce vo filozofii jednoty. Tematizujú často konflikty s jej narušením z najrôznejších dôvodov, či už je to civilizačný pokrok v západnom chápaní využitia prírodných zdrojov, alebo snahy vydeliť izolovať ľudské komunity v rámci snahy o pohodlie a bezpečnosť. Tento druh disproporcií a disonancií má široký dosah a čoraz intenzívnejšie dominuje celosvetovým záujmom, či už sú pomenované ako klimatická zmena, alebo najrôznejšie druhy enviromentálnych kríz. I v tomto kontexte je optika, s ktorou pracuje režisér Palmason poučná a napriek využitiu osobitej metódy rozprávania, vyžadujúcej trochu viac diváckeho úsilia, i nesmierne pôsobivá.

Zabudnutá zem (Vanskabte Land/Godland), Dánsko, Island, Francúzsko, Švédsko, 2022
Dĺžka: 138 minút
Réžia: Hlynur Pálmason
Scenár: Hlynur Pálmason
Kamera: Maria von Hausswolff
Hudba: Alex Zhang Hungtai
Strih: Julius Krebs Damsbo
Zvuk: Kristian Eidnes Andersen, Björn Viktorsson
Scénografia: Frosti Fridriksson
Masky: Katrine Tersgov
Kostýmy: Nina Grønlund
Produkcia: Eva Jakobsen, Mikkel Jersin, Katrin Pors, Anton Máni Svansson
Hrajú: Hilmar Guðjónsson, Ída Mekkín Hlynsdóttir, Elliott Crosset Hove, Jacob Hauberg Lohmann, Waage Sandø, Victoria Carmen Sonne
Distribúcia: Vertigo Distribution
Premiéra v SR: 1. decembra 2022
Foto: ČSFD cz.