Ukrajinská vojna, zdá sa, nadlho sústredila pozornosť celého sveta na tragické udalosti u našich susedov. Okrem deprimujúcich každodenních správ sme však svedkami aj oveľa optimistickejších signálov, medzi ktoré patrí aj záujem o ukrajinské umenie a teda i film. Práve ten dokáže hlboko a dôkladne predstaviť ukrajinský svet, jeho nielen vonkajšie, ale aj vnútorné súradnice. Tie sme dlho prehliadali z najrôznejších dôvodov, okrem iného, prečo o tom mlčať, boli pre nás Ukrajinci stále ti chudobní gastarbeiteri, uchádzajúci sa o prácu a ochotní žiť v kritických podmienkach kdekoľvek. Vojna a neuveriteľné hrdinstvo „kozáckého národa“ je tak príležitosťou sústrediť sa i na príbehy, vyrozprávané v ukrajinských filmoch. Na tomto mieste by som rada pripomenula, že sa im už tretí rok venuje sekcia Susedia OnLine na košickom Art Film Feste, spolu s filmami z Poľska, Maďarska a Rakúska.

O úspechoch ukrajinského filmu nevieme v podstate nič, takže ich treba trochu pripomenúť. V prvom rade sa môžme zmieniť o dvoch Zlatých palmách z Cannes za dva krátke filmy, Pútinici (2005) Ihora Strembického a Krajinou (2011) režisérky Mariny Vrody. Svojho času fascinoval Cannes aj režisér Miroslav Slabošpytský filmom Kmeň (2014), ovešaný cenami a o filmoch Sergeja Loznicu, najznámejšieho ukrajinského režiséra, už iste počul aj menej zorientovaný filmový divák. Jeho Donbas (2018) nedávno odvysielala i Česká televízia. Do tretice je ešte užitočné zmieniť i meno Valentina Vasjanoviča a najmä jeho dva skvelé filmy Atlantída (2019) a Odraz (2021).

Zaujímavou kapitolou je aj ukrajinské ženské kino a jeho reprezentantky, klasické postavy ako Larisa Šepiťkovová alebo Kira Muratovová, určite sú to mladé talenty, Natalia Vorožbyt, Toňa Nojabrova, Marina Er Gorbač, ale aj v Berlíne žijúca Eva Nejman, dokumentaristky Maša Kondakova alebo Alina Gorlova. Do tohto kontextu patrí samozrejme aj Kateryna Gornostaj, absolventka súkromnej Školy dokumentárneho filmu a divadla Mariny Razbežkiny a Michaila Ugarova v Moskve. Jej vzdelanie v obore dokumentárního filmu je v Stop-zemlia citeľné, pohybuje sa kdesi na pomedzi hranej a dokumentárnej naratívnej faktúry.

Názov filmu inšpirovala rovnomenná detská hra s rovnakými pravidlami ako naša „slepá baba“. Vybranému členovi sa zakryjú oči a jeho úlohou je niekoho chytiť. V priebehu hry môže vysloviť zmienenú formulku, vtedy všetci v pohybe zamrznú a sú tak ľahšie polapiteľní. Túto metaforu zvolila režisérka pre svoju hĺbkovú sondu do života dospievajúcich stredoškolákov z jednej kyjevskej školy. Sú vo veku, keď sa pred nim postupne vynára okolitý svet s novými výzvami, siahnuť na nepoznané. Sú odrazu uprostred priestoru s množstvom možností a výziev. Objavujú aj sami seba, obracajú svoj vnútorný zrak do vlastných pocitov a emócií, ktorým sa snažia rozumieť. V centre pozornosti je šestnásťročná Maša. Jej krehká psyché robí matke starosti, lebo občas hraničí so sebadeštrukciou. Je obklopená spolužiakmi, starostlivým Seňou a mierne extrovertnou Janou. V pavučine vzájomných vzťahov rieši i svoje city k Sašovi.

Režisérka rámcuje rozprávanie rozhovormi so svojimi hrdinami s istým časovým odstupom. Usádzajú sa pred biele plátno a spätne hodnotia vlastné pocity a myšlienky. Tento vibrujúci ľudský topos konštruuje dokumentárnym štýlom. Sleduje skupinku tínedžerov pri športe, v triede, na hodinách vyučovania, na diskotékách i v komorných domácich situáciách. Rodí sa tak nevšedne sugestívny obraz mikrosveta dospievania, naplneného mučivými neistotami i hľadaním rovnováhy a istoty.

Fenomén krehkosti a zmyslu pre drobné detaily, vnášajúce do portrétu jednej generácie dózu emocionáneho obsahu, je v kontexte ženského ukrajinského filmu len jednou z mnohých polôh, pričom je výrazná najmä v kontraste s ďalšími rovinami. Celkom iste je to nejaký druh triezveho až praktického stoicizmu, prítomného v pohľade na realitu krajiny vo vojne, čo je stav aktuálny určite od roku 2014. Režisérky sa nabubrelého pátosu nedopúšťajú takmer nikde (na rozdiel od televíznych správ ako v RTVS, tak v ČT), idú po zmysle a obsahu situácií, mapovaní psychologických portrétov hrdiniek a hrdinov, tak ako to vo svojom dokumente Moja vojna (2020) dokázala zachytiť režisérka Maria Er Gorbač. Film sa bude pravdepodobne premietať v rámci sekcie Susedia OnLine na Art Film Feste.

Je takmer isté, že po skončení vojny sa kredit ukrajinského filmu raketovo zvýši, dostane sa do pozornosti najväčších svetových festivalov a jeho tvorcovia vyrozprávajú príbeh útočnej vojny, ktorá sa nikdy nemala konať, pretože nemala žiaden zmysluplný cieľ.

Stop-Zemlia (Стоп-Земля), Ukrajina, 2021
Dĺžka: 122 minút
Réžia: Kateryna Gornostaj
Scenár: Kateryna Gornostaj
Kamera: Oleksandr Roščyn
Hudba: Marjana Kločko
Strih: Kateryna Gornostaj, Nikon Romančenko
Produkcia: Olga Beschmelnicyna, Vitalij Šerementev
Hrajú: Marija Fedorčenko, Jana Isajenko, Oleksandr Ivanov, Arsenij Markov, Olesja Ostrovska
Distribúcia: Filmtopia
Premiéra v SR: 21. apríla 2022
Foto: ČSFD cz.