Po úvodnej akcií v opere, ktorá pre nemenovaného protagonistu (John David Washington) a jeho tím nedopadne najlepšie, sa dozvedá, že všetko bol len test. To, že pri mučení nepriateľovi nič nevyzradil a odhodlane zvolil krok sebaobetovania, rozhodlo o jeho schopnostiach spolupracovať na vyššej úrovni v agentúre.

Tretia svetová vojna je vinou ukrajinského oligarchu Andreia Satora (Kenneth Branagh) na spadnutie. Nehrozí však nukleárnym holokaustom, ako si vždy všetci mysleli. Je v tom niečo oveľa horšie. Tajomné nábojnice, s ktorými sa protagonista v predchádzajúcej akcií stretol po prvý raz, sa nezarývali pri vystrelení do stien, ale vychádzali z nich von akoby v spätnom toku času.

Po tom, čo mu technička vysvetlí princípy tzv. inverznej entropie, aby ho pripravila na jeho nadchádzajúcu misiu, si musí dať veľmi dobrý pozor, komu môže vôbec veriť a komu nie. Pomocnú ruku môže nájsť ako v nevyspytateľnom Neilovi (Robert Pattinson), tak v týranej a odlúčením od dieťaťa vydieranej manželke svojho megalomansky sebadeštruktívneho protivníka Kat (Elizabeth Debicki). Môže však veriť tiež sám sebe a vlastnej schopnosti správne posúdiť, čo sa okolo neho vlastne deje?

Tenet čiastočne napĺňa sny fanúšikov, už neraz vyslovujúcich túžbu vidieť ikonického Jamesa Bonda pod režijným vedením Christophera Nolana. Predstavuje vražedného a podľa aktuálne módnych požiadaviek afroamerického elegána, ktorý síce v porovnaní s agentom Jej Veličenstva nie je až tak neohrozený, ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať, vysiela ho však na podobne spektakulárnu misiu zachrániť svet svojim vlastným charakteristickým spôsobom. Investigatívne, či bojové schopnosti protagonistu sa pri tom v máločom podobajú schopnostiam iných jeho filmových predchodcov. Takže už od úvodnej scény má u diváka jednoznačné body za originalitu.

Podobnosti v stavbe príbehu, ktorá je v prípade bondoviek pevne určená, divácky vyžadovaná a vždy kriticky vnímaná, ak sa príliš vzdiali od pôvodného vzorca, sú prítomné aj vo filme Tenet. Nie sú však len vkusnou popkultúrnou narážkou a autorskou poctou zábavne naivným špionážnym dobrodružstvám. Kým režisér a scenárista v jednej osobe dodá divákovi akýsi kľúč na pochopenie a vôbec sprehľadnenie jeho nelineárnych hrátok s príbehom, práve povedomé bondovské naratívne prvky slúžia na sprístupnenie diváckeho zážitku. Pomáhajú vtiahnuť do deja a preklenúť tie časti príbehu, ktoré na prvý pohľad zdajú byť príliš zmätené a neprehľadné, kým si ich divák nezačne interpretovať svojím spôsobom. Scény s bežnou chronológiou sa striedajú so scénami akoby pretáčanými na videu odzadu – akejsi vážne sa tváriacej, akčnejšej verzie českej komédie Happy End Oldřicha Lipského z roku 1967. Nehovoriac už o tom, že v niektorých vyhrotených momentoch tvorcovia nechávajú v rámci nejednej scény čas plynúť zároveň bežným spôsobom vpred aj spätne a pocity dezorientácie, ktorý tým v divákovi vyvolávajú, nutne nemusia byť samoúčelnou výstrednosťou alebo prvoplánovou exhibíciou ich kreatívnych schopností.

Pri čom v chronologických scénach sa v prostredí, s rekvizitami alebo s postavami niečo nenápadne stane, v replikách sa niečo nenápadne spomenie, ale divák tomu podľa režisérovho tvorivého zámeru skutočne porozumie až pri scénach radených spätne (a, samozrejme, platí to aj naopak), kedy odrazu nadobudnú odlišný, oveľa výraznejší zmysel a v kontexte celku sa pred očami publika vrstvia až násobia významy videného. Je to podobná hra s formou príbehu – hoci organicky prepojenou s obsahom, výrazne súvisiaca dejom, charaktermi a ich postupným vývojom – ako v režisérovom dávnejšom Memente (2000). Hoci tam protagonista so stratou krátkodobej pamäte zažíval len krátke asi desať a pätnásť minútové sekvencie, ktoré vtedy Christopher Nolan radil do príbehu v opačnom slede a opäť sa pri tom hral s významovým kontextom videného – Tenet využíva lineárne scény aj spätné „pretáčanie“ aj s úmyslom predviesť premyslenú prácu s vizuálnymi efektmi, či akčné scény, aké nebolo doteraz možné vidieť v žiadnom inom filme.

Tenet je rozhodne diváckejším filmom ako Memento a určite nie skromnejším. Zatiaľ, čo príbeh ohýba realitu, ako sa len dá – čo určitú časť publika motivuje k povinnému opakovanému zhliadnutia a možným rozsiahlym diskusiám a interpretáciám, milovníci prepracovaných inteligentne a v prvom rade pôsobivo použitých CGI efektov zostanú zaručene bez slov. Napriek tomu stále prevláda pocit, že skromnejšie nolanovské režijné začiatky vnášali do režisérových filmov predsa len väčšie srdce. Príbeh, samozrejme, podľa očakávaní končí provokatívnou pointou, schopnou celé doterajšie rozprávanie postaviť na hlavu. Nejedná sa však o typickú gýčovú pointu na záver, o akú sa zvyčajne vo svojich filmoch pokúšal režisér Šiesteho zmyslu a Znamení M. Night Shyamalan. Pointa neslúži len na opätovné prilákanie publika k overeniu si vlastných interpretácií príbehu a k tomu, aby po úspešne absolvovanej skúške správnosti divák nakoniec o film stratil záujem.

Tenet, podobne ako Počiatok, s predstavením záverečnej pointy prináša divákovi možnosť pri opätovnom zhliadnutí film pochopiť iným spôsobom. Pointa je pevnejšie previazaná s príbehom, než v prípade spomínaných Shyamalanových filmoch. Vysvetlí, čo treba, doplní poslednú chýbajúcu časť puzzle v charakteristike niektorých konkrétnych postáv. Nesnaží sa vo svojej prekvapivosti byť prehnane existenciálne naliehavým gestom. Je možné, že dokonca na druhý raz aj samotná pointa zmení svoj počiatočný význam... V tom je kúzlo nolanovského ohýbania reality. Divák sa znovu vo svojom zážitku ocitne na začiatku a môže film pozerať opakovane až do zomdlenia. Vždy v ňom možno nájde niečo nové, čo si nikdy pred tým nevšimol. Samozrejme, nie úplne všetko v tejto formálnej hre, aj naozaj dáva zmysel. Ale to nevadí. Účelom je diváka dráždiť nečakanými naratívnymi možnosťami, nevídanými v mainstreamovom filme. Tenet je v prvom rade zábavné, brilantne zvládnuté žánrové remeslo, ktoré občas odvážne vykročí umeleckejším smerom. Vystavané na jednom naozaj skvelom nápade, s obdivuhodnou odvahou tvorcov zrealizovať ho.

Pre nadšencov veľkých naleštených hollywoodských produkcií môže Tenet byť splneným snom. Pre návštevníkov klubových kín zas trochu chladný a odťažitý. Predsa len je to akčný film. A akčný film spravidla obmedzuje svoj pohľad na realitu a svet naokolo v takej miere, aby mohol zostať v blízkosti osvedčených a obľúbených žánrových klišé. Nech už len sa snaží vo svojich nenápadných podtextoch filozofovať, koľko len chce... Priblíženie k štylizovanému špionážnemu žánru tiež pre potreby narácie redukuje ľudské, charakterovo plastické stvárnenie postáv na čierne, biele a niekedy neodhadnuteľné figúrky v rafinovanej hre nepredvídaných zvratov, zrád a blufov. Na siahodlhé introspekcie do duší postáv nezostáva čas. A to, že niektoré zvraty sa už môžu vo výsledku zdať prekombinované, jednoducho k žánru patrí...

Podobne, ako v prípade iných predchádzajúcich režisérových filmov, aj Tenet kladie oveľa väčšiu mieru tvorivosti a dômyselnosti do stvárnenia akčných scén. Komornejšie momenty neoplývajú takou nápaditosťou, aj keď kamera Hoyte Van Hoytema svojimi kompozíciami, rakurzmi, snímaním hercov, rekvizít a prostredia robí všetko preto, aby dôkladne zatienila žánrovú konkurenciu. Hudba Ludwiga Göranssona vhodne dopĺňa atmosféru tej ktorej scény a neraz svojimi náročnými, nie práve ľahko zapamätateľnými melódiami a prekvapivo ostro znejúci rytmami vyvolá nadšenie u každého zberateľa soundtrackov. Vo väčšine scén totiž akoby bola prehrávaná spätne. Talentovaní herci John David Washington a Robert Pattinson hrajú bez zaváhania a vychutnávajú si svoje úlohy. Nechýba ani režisérov obľúbenec Michael Caine v malej, ale zábavnej roličke. Kenneth Branagh dodáva vyšinutému antagonistovi prekvapivú charizmu a Elizabeth Debicki v každom ohľade poľudšťuje pomerne staromódne, až možno trochu zastaralo scenárom predpísanú postavu strápenej manželky. Navracia tak dojmy femme fatale klasických noir filmov, schopnej manipulovať s mužskými postavami naokolo, keď ju k tomu situácia prinúti. Christopher Nolan s hercami pracovať vie veľmi dobre.

Pozornosti však už ťažko unikne fakt, že postavy sa medzi sebou väčšinou rozprávajú ani nie tak preto, aby informovali o dejovej situácií jedna druhú, ale aby informovali diváka. Bez dialógov a monológov by situácia s vnímaním času v príbehu nebola vôbec jasná. Navyše, takmer všetky postavy sa spolu rozprávajú takým istým spôsobom. Používajú tie isté frázy. Ich charakter, drobné individuálne detaily a odlišnosti jednej postavy od druhej v prednášaných replikách nie sú vôbec zjavné.

Problematická je tiež práca s ženskými postavami – obzvlášť kvôli intertextovým odkazom na bondovský príbehový vzorec, kde aj napriek tomu, že sú stvárnené prevažne ako charakterovo sploštené žánrové figúrky, ženy hrajú dôležitú úlohu. Stačí sa pozrieť na režisérovu filmografiu a to, ako sú ženské postavy odsúvané do úzadia: Pre väčšinu protagonistov totiž platí, že „John G (Memento) / môj kúzelnícky asistent (Dokonalý trik) / Joker (Batman: Temný rytier) zabil moju ženu / priateľku“ alebo „Moja manželka sa zabila sama (Počiatok).“ V Dunkirku pre istotu žiadne výraznejšie ženy z logických dôvodov ani neboli. Odhliadnúc od vzácne sarkastickej osobnosti Catwoman v Návrate temného rytiera, je asi najpresvedčivejšie stvárnenou ženskou postavou v celom kontexte Nolanovej tvorby malá dcéra hlavného protagonistu Interstellaru. Tenet naďalej upozorňuje na túto režisérovu tvorivú „slabinu“ tým, že prenecháva ženy v akejsi symbolicky materskej, často trpiteľskej, či vysvetľovacej funkcií alebo ich len necháva pasívne postávať ako vizuálne vďačné rekvizity na scéne. Čo by sa ani Jamesovi Bondovi v jeho povrchne zábavných príbehoch, často zaťažených aj nezdravými predsudkami, určite nestalo.

To však nemení vôbec nič na tom, že Tenet napriek drobným nedostatkom reprezentuje svojimi často unikátnymi kvalitami presne ten typ filmu, pre ktoré kiná vôbec kedysi vznikli. O realite toho veľa nepovie, aj keď sa s ňou veľmi zábavným spôsobom pohráva. Pre svoje publikum môže byť tým najlepším spôsobom, ako pred realitou uniknúť. Svet, ktorý svojím filmom Christopher Nolan vytvoril je rozhodne magický.

Tenet, USA, Veľká Británia, 2020
Dĺžka:150 minút
Réžia: Christopher Nolan
Scenár: Christopher Nolan
Kamera: Hoyte van Hoytema
Hudba: Ludwig Göransson
Strih: Jennifer Lame
Zvuk: Richard King, Gary A. Rizzo
Scénografia: Nathan Crowley
Masky: Audrey Doyle, Derrick Spruill
Kostýmy: Jeffrey Kurland
Producenti: Christopher Nolan, Emma Thomas
Hrajú: John David Washington, Robert Pattinson, Elizabeth Debicki, Kenneth Branagh, Aaron Taylor-Johnson, Michael Caine, Clémence Poésy, Dimple Kapadia, Himesh Patel, Martin Donovan, Andrew Howard, Anthony Molinari, Denzil Smith, Marcel Sabat, Kenneth Wolf Andersen Haugen, Laurie Shepherd, Jess Weber, Rich Ceraulo, Jurij Kolokolnikov, Fiona Dourif, Wes Chatham, Jack Cutmore-Scott
Distribúcia: Continental film
Premiéra v SR: 27. augusta 2020
Foto: Continental film