Postava nazaretského rodáka Eliu Suleimana zosobňuje zaujímavú kombináciu kultúrnych ingrediencií a s kvapkou improvizačnej kreativity sa dá tvrdiť, že je to postavička nového globalizačného nomáda, kočujúceho svet krížom - krážom. Vyzerá ako pán Hulot z nezabudnuteľných filmov Jacquesa Tatiho, ktoré svojou humornou nevinnosťou prenikli i do komunistických kín v 70. rokoch.

Nehybnosťou tváre, bez akéhokoľvek emocionálneho výrazu, zase pripomína Bustera Keatona, zdieľa jeho nenapodobiteľný, nemý šarm. Ten má akosi samovoľne punc intelektuálnej prevahy vševidiaceho mudrca, navyše so zmyslom pre hravý detail. Čo mu chýba je paradoxne onen arabsko-palestínsky naturel. Hlási sa viacmenej deklaratívne, z režisérskej stoličky, alebo v recenziách kritikov. Ak ide o palestínskeho režiséra, o čom inom by sa malo písať než o jeho palestínskej identite? Suleimanov obzor je však omnoho širší a saturuje divákov s jemnejšie nastavenými potrebami.

Vo filme To musí byť nebo je teda sám sebou, z Nazaretu, kde podľa všetkého pochoval otca a vyprázdňuje jeho dom, ide najprv do Paríža (tu je najpravdepodobnejšie doma, alebo tu mal nejaký čas trvalé bydlisko), potom do Londýna a nakoniec do New Yorku. Je zvedavým voyerom surreálneho sveta, áno, presne tak sa javia londýnske parky, new yorské intelektuálne javiská a mnoho iných miest, kam nemý Elia zavíta. Výnimkou je asi len parížska ulica, kde sa premávajú nohaté krásky v krátkych sukniach a z figúrky s citom pre sledovanie výnimočných javov a ľudí, je razom estét. Pri troche zlomyseľnosti by sa dalo podotknúť, že tu kdesi je oná arabská náchylnosť na odhalené biologické atrakcie európskeho výbehu pre všetkých blízkovýchodných turistov mužského rodu bez záujmu o historické pamiatky. Ale bolo by to zbytočné a nevhodné. Elia Suleiman je svetobežníkom, umelcom poučeným a vzdelaným, so silnou afinitou k všetkému, čo súvisí s francúzskym  pohľadom na svet a labužníckym štýlom jeho prejavu. Je to vidieť na spôsobe, ako si dopriava chvíľu pre jedlo, drink i kávu na balkóne domu v Nazarete, alebo v parížskej kaviarni. Veselú hravosť s mnohovrstevnatými presahmi si najviac môžme vychutnať v scéne z hotelovej izby. Sedí za stolom pri počítači a pristane pri ňom vtáčik a vcelku neodbytne sa snaží asistovať mu pri práci. Nakoniec ho Elia vykáže, samozrejme, bez slova do otvoreného okna.

Nedá sa tvrdiť, že humor je dôležitou súčasťou blízkovýchodných kultúr, ale rovnako nejde prehliadnuť výrazné náznaky jeho prítomnosti. Úspešné komédie sa objavujú najmä v Iráne, ale ten sa, samozrejme, pohybuje vo svojom vlastnom, perzskom kultúrnom okruhu. Ďalej je situácia zaujímavá, lebo sa tento žáner objavuje najmä v bývalých francúzskych  koloniálnych a mandátnych územiach. Vyniká z nich Libanon a jeho svetoznáma hviezda Nadine Labaki so svojimi filmami A čo ďalej ? (2011) alebo Karamel (2007). Vystopovať by sa dali aj v krajinách Maghrebu, čiže v severnej Afrike, Tunise, alebo Maroku. Za všetky tituly nech je to na ukážku napríklad Arabské Blues (2019) marocko-francúzskej režisérky  Manéle Labidi s iránskou herečkou v exile Goldshifteh Farahani.

Čo sa týka naratívnej štruktúry je film Suleimana vlastne montážou jeho postrehov a jednotlivých situácií, vychádzajúcich skôr z tradície nemých filmov – scény s policajtami, alebo mladíkmi, ozbrojenými palicami. Má ich v pätách, ale rozbehnutí zúrivci ho ohľaduplne obídu, len čo ho doženú. Realistickejší rámec majú scény u producentov, ten francúzsky mu vysvetľuje, že nemôžu produkovať jeho nový film, lebo je málo palestínsky, ostatne tak ako sám Suleiman, ktorý vo filme reprezentuje sám seba. V newyorskej čakárni sa minie s Gaelom Garciom Bernalom. Producentka evidentne na rozhovor s palestínskym režisérom nemá ani čas ani chuť. Trpkú príchuť má i diskusia na akejsi filmovej, či divadelnej škole. Excentrický filmový teoretik mu predkladá čosi neprehľadne zložité a v publiku sedia študenti vo zvieracích maskách. Evidentne si odskočili z nejakej  skúšky. Vtipne pôsobí aj scéna v taxíku, kde  jeho prítomnosť s nadšením komentuje čierny taxikár. Jeho klient je z Nazaretu, odtiaľ, kde žil Ježiš Kristus…

Elia sa po turné, plnom groteskne bizarných dojmov a zážitkov vracia domov, k záhrade s citrusmi, ktoré treba zalievať. Jeho cesta, výprava, či púť, končí návratom a jej zmysel je nespochybniteľne pozitívny. Na záver asi treba povedať, že Suleiman je oveľa presvedčivejší vo filmoch, kde sa pokúša o čosi viac než vkusne popísať chaotický a nekontrolovateľne groteskný svet, plný kolektívnych nezmyslov a individuálnych podivností. Tými bol jedinečný Boží zásah (2009) alebo Čas, ktorý ostáva (2009). Vo svojom najnovšom filme sa k téme izraelsko-palestínskych vzťahov vlastne vôbec nevyjadruje … a cíti sa božsky.

To musí byť nebo (It Must Be Heaven /Vom Gießen des Zitronenbaums), Francúzsko, Katar, Nemecko, Kanada, Turecko, Palestina, 2019
Dĺžka: 97 minút
Réžia: Elia Suleiman
Scenár: Elia Suleiman
Kamera: Sofian El Fani
Kostýmy: Alexia Crisp-Jones
Producenti: Thanassis Karathanos, Michel Merkt, Laurine Pelassy, Elia Suleiman, Édouard Weil
Hrajú: Elia Suleiman, Ali Suliman, Grégoire Colin, Gael García Bernal, Vincent Maraval, Robert Higden, Sebastien Beaulac, Gabrielle Mankiewicz, Alexis Lemay-Plamondon
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 11. júna 2020
Foto: Film Europe