Simon je mŕtvy. Simon to napálil vo veľkej rýchlosti autom do steny neusporiadaných betónových kvádrov povedľa krajnice. Bola to nehoda? Šmyk, technické zlyhanie auta alebo sa niečo pokazilo v jeho vôli žiť ďalej? Núka sa množstvo otázok, ale obyvatelia pozvoľna zanikajúceho kanadského mestečka Irénée-les-Neiges o tom vedia svoje.

Antológia mesta duchov sleduje pozostalých členov rodiny – matku Gisele (Josée Deschenes), otca Romualda (Jean-Michel Anctil) a staršieho syna Jimmyho (Robert Naylor), ako určitej mikrovzorky obyvateľov mestečka, v ktorom momentálne žije asi 215 ľudí. Pohreb len tesne predchádza rozpačitej silvestrovskej oslave. Pretože však rakvu s telom nebude možné do jari pochovať v premrznutej zemi, nie je až tak definitívnym obradom, ako by sa spočiatku mohlo zdať. Starostka (Diane Lavallée) vo svojom príhovore oslavuje Simona ako niekoho, kto svojím mladým vekom vzbudzoval určitú nádej v snahe udržať mestečko pri živote aj pre ďalšie generácie. A teraz svoj „hrdinský“ boj prehral. Smrť jedného obyvateľa tak významovo presahuje narušený rodokmeň jednej rodiny a zasiahne aj do osudov ostatných ľudí...

Dol, ktorý predstavoval v okolí jediný spôsob obživy, je na zimu zatvorený - takže pre tých, ktorí v mestečku prežívajú deň za dňom, zostať znamená často aj vzdať sa akejkoľvek podoby konštruktívneho života. Symbolicky pri tom scenárista a režisér Denis Côté voľne na motívy literárnej predlohy (menovca slávneho shakespearovského herca a režiséra) Laurencea Oliviera znovu oživuje postavy minulosti. Ich prítomnosti musia všetci obyvatelia mestečka čeliť, aby bolo jasné, že jeho história za sebou zanechala viac tých, čo už odišli, ako tých, ktorí ešte stále tvrdohlavo zostávajú. Film je veľmi intímnou meditáciou o pominuteľnosti ľudského života, zamyslením sa nad „duchovnou“ otázkou: Čo sa s človekom stane po smrti? Nachádza najväčšiu úzkosť ako pre postavy, tak pre diváka samotného v konštatovaní, že na položené otázky sa neponúka ako odpoveď nič iné len bezútešné ticho a s ním existenciálna hrôza z predstavy, že aj keby človek prekonal strach z vlastnej smrteľnosti, stále ho môže zarmútiť bezmocnosť pri pohľade, ako odchádzajú jeho blízki.

Film je nakrútený takmer dokumentaristickým spôsobom ručnou kamerou Françoisa Messier-Rheaulta na zámerne zrnitý 16 mm filmový materiál. Vyhýba sa použitiu hudby ako štylistického prostriedku na dotvorenie atmosféry. Sústredí sa na ľudsky vykreslené postavy, s ktorými sa má divák možnosť bez problémov stotožniť. Pri tom nie je len všedným prerozprávaním životných osudov konkrétnych charakterov, ale dotýka sa všeobecne platných tém a existenciálnych otázok, ktoré si každý človek počas svojho života skôr či neskôr aj tak položí. Nezáleží pri tom na dobových a kultúrnych rozdieloch. Keď divák nahliadne za psychologické pozadie postáv, má možnosť rozpoznať ich tiež ako nositeľov určitej myšlienky, názoru, či postoja v rámci akejsi úvahy, ktorá z príbehu organicky vzrastá.

Obrazom autenticity bežného života v mestečku vôbec neprekáža ani narastajúci počet zvláštne pôsobiacich „komparzistov“ v dosť znepokojivých maskách, ktorí sa príbehom buď len mihnú, alebo pasívne poukážu na svoju prítomnosť medzi živými susedmi a blízkymi. Zosobňujú určitú psychickú projekciu nedoriešených vzťahov, nezodpovedaných otázok, ktoré v pozostalých naďalej žijú a vplývajú na ich konanie. V osamelej a sociálne občas dosť nevhodne reagujúcej Adele (Larissa Corriveau) vzbudzujú strach a paranoju. Starostka chorobne sa utvrdzujúca v tom, že mestečko si pomôže aj samo bez ponúkanej psychologickej pomoci, nakoniec hlása názory, ktorým pred tým odmietala veriť a útechu sebadeštruktívne nachádza v alkohole. Nech už len na ňu situácia dolieha akokoľvek, maska hrdej ženy, motivujúcej aspoň ostatných k tomu, aby svojim problémom čelili, skôr či neskôr padne a odhalí, že ona sama už nevie ako na to.

Antológia mesta duchov nie je klasickým predstaviteľom žánru strachu, v ktorom vystupujú duchovia, ako aktívne jednajúce bytosti. Je realisticky ponímanou psychologickou drámou, ktorej stačí len tušenie iracionálnej prítomnosti duchov na to, aby sa v podobe lavíny spomienok, či rekvizít minulosti zosypali na jednotlivé postavy a vystavili ich otázkam a problémom, s ktorými musí človek počas života zápasiť aj bez ich „ezoterickej“ prítomnosti. Pocity tajomna a strachu ťažia z naliehavosti položených existenciálnych otázok. Z náznakov a nevyslovených, respektíve obrazom nedoložených možností zapájajúcich do hry divácku zvedavosť a predstavivosť.

Keď sa Gisele pri skrinke v šatni v škole, ktorú jej syn navštevoval, stretne s niekým, koho oslovuje Simone a divák nemá možnosť vidieť, koho vlastne oslovuje, sú to práve všetky ponúkané možnosti, ako sa dá scéna interpretovať, ktoré diváka desia. Je tým oslovovaným naozaj Simone? Je to niekto iný z množstva podivných mŕtvych postáv filmu, ktoré sa sem-tam mihnú scénou a nikto zatiaľ netuší, ako budú neskôr jednať? Je to, že matka v prichádzajúcom vidí Simonea zlá predtucha toho, že sa už psychicky zrútila? Nebol by to jej prvý zvláštny moment vo filme...

Romuald, ktorý rodinu opustil, pretože v tvárach blízkych stále videl bolestivú spomienku na strateného syna, na svojej ceste preč z mesta stretne Simonea v podobe stopára. Keď sa ho však pýta, prečo urobil to, čo urobil, stopár mlčí a nakoniec otca necháva bezmocne sa prizerať, ako pred jeho otázkami uteká preč. Tak ako on bez vysvetlenia odrazu odišiel od rodiny. Ale všimli si to ostatní vôbec? A čo sa stane, keď sa so svojím bratom stretne Jimmy, do tejto chvíle stále prosiaci o nejaké znamenie? Dokáže sa vôbec vyrovnať s tým, čo sa stane, keď sa mu splní to, čo pôvodne chcel? Príjemne civilné herecké výkony všetkých zúčastnených a najmä subjektívny pohľad na prezentované udalosti očami mladého protagonistu, dotvárajú pútavosť filmu aj jeho premýšľavý podtext.

Antológia mesta duchov je film, ktorý kladie divákovi zložité a večne platné nadčasové otázky. Nenachádza na ne žiadne jednoznačné, uspokojujúce odpovede a veľa krát desí práve tým, že vôbec konštatuje absenciu akejkoľvek možnosti nejakú odpoveď počas života získať. Film má svoje melancholické čaro. Napriek bezútešnej téme, sústreďuje sa na „živé“ ľudské stránky postáv. Dokonca v zobrazení určitého neškodného manželského hašterenia, či príležitostných prejavoch priateľstva vzbudzuje pár odľahčujúcich úsmevov. Začína tragédiou a nevyhnutne speje v napätom očakávaní k ďalšej tragédií. Niekedy stačí prostý záber bez zbytočného sentimentálneho prikrášlenia a divák už vie... Pre niektoré z postáv však tragédia jednej z nich nemusí nevyhnutne znamenať aj tragédiu ich samých. Záleží na tom, ako sa vo svojich životných dilemách samé rozhodnú.

Antológia mesta duchov (Répertoire des villes disparues), Kanada, 2019
Réžia: Denis Côté
Scenár: Denis Côté, Laurence Olivier
Kamera: François Messier-Rheault
Strih: Nicolas Roy
Kostýmy: Caroline Bodson
Hrajú: Robert Naylor, Josée Deschenes, Jean-Michel Anctil, Larissa Corriveau, Diane Lavallée, Rémi Goulet, Jocelyne Zucco, Normand Carriere, Hubert Proulx, Rachel Graton, Larissa Corriveau, Irlande Côté a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 26. decembra 2019
Foto: Film Europe