Politické zmeny v Sovietskom zväze v 80. rokoch, ktoré predznamenali rozpad tohto geografického kolosu, dostali honosné nazvanie „perestrojka“- zmena. Bolo to zvláštne obdobie, keď pseudo feudálna spoločnosť maskovaná najrôznejšími ideologickými pláštikmi, vrátane marxistických poučiek, transformovaných do leninizmu a komunizmu,   odhalila svoju pravú podstatu.

Jeden z ruských historikov nazval niekdajšiu boľševickú revolúciu v roku 1917 jednoducho feudálnym prevratom. Spoločnosť, ktorá mala po roku 1910 vykročené k obrysom parlamentnej monarchie a kapitalizmu, zažila tichý regres k tým najtvrdším formám feudálnej diktatúry, s obnovením otroctva a nevoľníctva, zápasmi mocenských  klanov o sféry vplyvu a tak ďalej. Spor o reálnu povahu komunizmu je téma hodná záujmu.

Bezvládie, ktoré nasledovalo po rozpade ZSSR do značnej miery legitimizovalo tieňové mocenské a ekonomické štruktúry. Režisér Sergej Govoruchin nakrútil v roku 1994 dokumentárny film Veľká kriminálna revolúcia. Bývalí komunistickí bosovia a aktivisti sa zmenili na podnikateľov, podnikaví zločinci vstúpili do politiky a celý tento šialený spoločenský objem sa dynamicky rozvíjal, niekde k sofistikovaným formám, ktoré sa nikdy nezbavili svojho kriminálneho fundamentalizmu, inde nabrali formy divokého kapitalizmu konca 19. storočia, s vykorisťovaním a likvidačnými manierami. Tento dlhší úvod je pre pochopenie verzie reality, s ktorou prichádza ruský režisér Jurij Bykov užitočné, aj keď sa môže interpretácia udalostí 80. a 90. rokov v mnohom líšiť, lebo minulosť je v našich krajoch nepredvídateľná.

Dej filmu je jednoduchý. Starej fabriky, ktorá mala už dávno vyhlásiť bankrot, sa jej majiteľ Kalugin (Andrej Smoljakov), ruský kapitalista s jasnou kriminálnou minulosťou, rozhodne zbaviť. Robotníkom dlhuje plat za pol roka, ale peniaze nie sú, keď budú, ozve sa. Pod touto aroganciou sa nemieni skloniť bývalý člen jednotky zvláštneho nasadenia Sedoj (Denis Švedov). Prehovorí svojich spolupracovníkov, aby Kalugina uniesli a peniaze, ktoré im dlhuje, žiadali ako výkupné. Plán sa podarí, Kalugin je v rukách vzbúrencov a peniaze na ceste. Pri bráne sa však nečakane objavuje polícia a všetko sa komplikuje. Nasleduje bezohľadný zápas všetkých strán, lebo všetkým ide o život.

Sedoj, podobne ako Dmitrij Nikitin z filmu Hlupák (2014) je nositeľom  idealistických predstáv o pravde a spravodlivosti. On nechce peniaze, chce dostať Kalugina za mreže, lebo vie s kým má do činenia. Na záver pochopí, že aj v prípade úspechu sa nič sa nezmení. Jediným pozitívnym momentom pre všetky postavy je utrpenie, a to povznáša, presne v náboženskom zmysle slova, i keď o ňom nepadne vo filme ani slovo. Aj keď jeden Mesiáš umiera, o záchranu duší sa môže bojovať ďalej.

Neviem, či je úplne presné hľadať za ruskými filmami tejto „apokalyptickej“ línie obraz súčasnej ruskej reality, ako to zmieňujú filmové chaty. Podobný model zložitého zápasu o spravodlivosť sme  videli vo filme Býk (víťaz sekcie Na východ od Západu na MFF Karlove Vary, ale aj festivalu Kinotavr v Soči, súťaže domácich filmov). Kľúč k ich  interpretácii by som skôr hľadala na rituálnej úrovni obety. Utrpenie a smrť nielen oslobodzujú, ale aj očisťujú a demonštrujú istý druh spirituálneho heroizmu, stojaci v pozadí dejovej línie. Je to ale skôr podvedomý kultúrny vektor, ktorý je zaujímavejší ako konštatovanie bezmocnosti a bezvýchodnosti ruského sociálno-politického vesmíru, aj keď sa tento „dôkazový materiál“, hojne poskytovaný filmom Fabrika, samozrejme, nedá vylúčiť.

Príbeh filmu má v istej miere aj  marxistické ideologické parametre, je to boj pracujúcich proti neľútostnému kapitalistovi. Robotníci už môžu stratiť len svoje okovy a bezvýchodnosť ich situácie má ten pravý revolučný náboj. Čo im chýba je jednota a politický program. Tento odkaz evidentne nerezonoval ani v ľavicových kruhoch. Domáci kritici mu vyčítali hybridnú formu, namiešanú z najrôznejších prvkov, pohybujúcich sa kdesi medzi  sovietskou výrobnou drámou a francúzskym štýlom noir.

Jurij Bykov sa podľa všetkého snažil  formovať príbeh žánrovo, na úroveň kriminálneho thrilleru a počítal s diváckym záujmom. Ten sa však na domácej pôde nedostavil a režisér si v početných článkoch sypal popol na hlavu. Vrúcna sebakritika je inak tiež čosi, čo pripomína stalinské maniere. Účinnejšie rezonoval film na západ od východu, jeho predaja sa ujala prominentná spoločnosť Wild Bunch, čo asi netreba ďalej komentovať. Faktom je, že tento obraz Ruska sa hodí do všetkých stereotypov, kolujúcich v médiách a na zásadnejší odpor u publika nenarazí. Ostane festivalovým projektom a svoje miesto si nájde vo filmových kluboch.

Ruská „černucha“, temné vízie zatratenia jednotlivca i spoločnosti, prekonala od 80. rokov zaujímavý vývoj, od zúfalej „ viktimológie“ zobrazenia alarmujúcej nespravodlivosti a krivdy na bezmocných obetiach, plniacej agendu sociálneho výkričníka, prešla do úrovní magického hyperrealizmu a bohatých umeleckých foriem, zachytávajúcich oveľa širšie existenčné kultúrne  súradnice ruskej „psyché“. K dokonalosti doviedol túto tematickú líniu Andrej Zviagincev svojim Leviatanom (2014).

Fabrika (Závod /The Factory), Rusko, Francúzsko, Arménsko, 2018
Dĺžka: 109 minút
Scenár a réžia. Jurij Bykov
Kamera: Vladimír Ušakov
Strih: Anna Krutyj
Hudba: Anna Drubič
Hrajú:Denis Švedov, Vladislav Abašin, Andrej Smoljakov, Kirill Poluchin, Alexandr Bucharov, Dmitrij Kuličkov, Ivan Jankovskij, Jurij Tarasov, Pjotr Barančejev, Alexandr Vorobjov, Alexej Komaško, Sergej Sosnovskij, Boris Nevzorov, Oleg Almazov, Alexandr Baširov, Alexej Faddejev, Ilja Sokolovskij
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 29. augusta 2019
Foto: Film Europe