Režisérska a scenáristická dvojica Benoȋt Delepine (1958) a Gustave Keravern (1962)  patrí vo Francúzsku k úspešným  tvorcom televíznych a filmových bizarných komédií s politicko - spoločenským  kritickým podtextom. S ich  vlaňajším  filmom Je mi fajn s.r.o. sa naši diváci stretli  tohto roku v marci na Tyždni francúzskeho filmu Crème de la  Crème v Bratislave.

Osobne ho prišla uviesť jedna z účinkujúcich, slovenská divadelná a filmová herečka, ktorá už roky žije a pôsobí vo Francúzsku, Jana Bittnerová. Príbeh vychádza z reality: v päťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia založil vo Francúzsku abbe Pierre spoločenstvo Emauzy pre ľudí, ktorí sa ocitli na dne spoločnosti a chcú začať nový život. Dnes jestvujú takéto komunity po celom svete (aj u nás). Filmový príbeh sa odohráva v jednej z nich, neďaleko francúzskeho mestečka Pau.Tunajšie spoločenstvo vedie pracovitá a obetavá Monique (Yolande Moreau). Jedného dňa sa tu po rokoch zrazu objaví,iba v  župane a papučiach, jej brat Jacques (Jean Djuardin). Dochádza k  stretu dvoch rozdielnych životných postojov. Jacques je  totiž  ľahtikár a darmožráč, egocentrik,  ktorý nikdy  poriadne nepracoval, využíva hlavne svoj obratný jazyk, ale je presvedčený, že zbohatne na niektorom zo svojich „geniálnych“ nápadov. Napríklad, že nezáleží na tom, čo vieš, ale ako vyzeráš. Inšpiruje ho k tomu stretnutie s bývalým spolužiakom, ktorý sa presadil po zmene vizáže. Jacques sa rozhodne založiť firmu „Je mi fajn s.r.o“ , ktorá  by mala  spolupracovať s relatívne lacnou klinikou pre plastickú chirurgiu a kozmetické zásahy niekde vo východnej Európe a prostredníctvom internetu takú nájde v Bulharsku. Nahovorí sestru a niekoľkých jej priateľov zo spoločenstva, aby  investovali do svojej fyzickej zmeny a vybrali sa s ním na bizarný výlet za týmto snom, netušiac, čo sa stane a ako to ovplyvní jeho ďalší život...

Film je svojským hybridom, v ktorom sa prelína fiktívny príbeh súrodencov a vykreslenie ich charakterov, poznačených psychickými problémami, s takmer  dokumentárnym zachytením reálneho prostredia a niektorých členov komunity. Podľa slov Monique sa nových členov spytujú iba na krstné meno, nechcú vedieť nič o ich minulosti, či už ide o bezdomovca alebo bývalého kriminálnika, ale nechávajú jednotlivcov, aby si vyskúšali prácu v rôzne zameraných  dielňach, kým sami nájdu to, čo im vyhovuje. Recyklujú tu staré veci, ktoré potom relatívne lacno predávajú. Niektoré dielne pripomínajú istý typ „zberného dvora“ či „blšieho trhu“ s obnoseným šatstvom, nepotrebnými predmetmi a podobne, o ktoré je však, prekvapujúco, vždy záujem.

Jacques je uvravený „flákač“, vyoblieka sa zo zásob komunity a vystupuje ako úspešný podnikateľ, brat „šéfky“, ktorý  je tu iba na návšteve a chce sa zoznámiť s prostredím zo študijných dôvodov. Pri svojskej ankete s prekvapením zisťuje, že sa tu ocitli i ľudia, ktorí mali isté postavenie, a predsa  stroskotali a teraz hľadajú druhú šancu. Ešte viac  ho však udivuje, že tunajším obyvateľom záleží, viac ako na peniazoch či nejakom viditeľnom  úspechu, na vnútornom pokoji.

Tvorcom sa podarilo zladiť  prejav  profesionálnych hercov s nehercami. Veď v ústrednej  postave Jacquesa exceluje  Jean Djuardin, ocenený Oscarom za film Umelec, kým jeho sestru Monique  stvárňuje uznávaná belgicko-francúzska herečka Yolande Moreau. Jednu z vedľajších postáv Beatrice si zas zahrala naša Jana Bittnerová, ktorú počujeme  hovoriť nielen po francúzsky, ale v jednej scéne dokonca po rusky. Obyvatelia Emauz predstavujú väčšinou sami seba.
Divák  môže byť trochu zaskočený, ak čakal ľahkú francúzsku komédiu. Toto je skôr tragikomédia. Presne vystavané gagy síce vyvolávajú úsmev, ale v nejednom okamihu aj jemné mrazenie, lebo si uvedomujeme  ako sa dá slovami či správaním  manipulovať a klamať okolie i seba samého.

Pôsobivá je kamera, ktorá objavuje nové pohľady na nie najkrajšie prostredie a nielenže dotvára atmosféru, ale rozpráva bez slov aj niečo navyše. Zaujímavá je úvodná scéna, v ktorej Jacques kráča po diaľnici v bielom župane

(neskôr sa dozvieme, že ho ukradol z hotela, odkiaľ ušiel bez platenia) a z jeho rozčúlených gest tušíme, že sa rozpráva sám so sebou. Alebo scéna, v ktorej vidíme rad starých klavírov a muža, ktorý na nich postupne preluduje.  Zábery  s policami kníh, alebo čítajúceho protagonistu, ktorý si podčiarkuje všetko, lebo nedokáže rozoznať, čo je, alebo čo nie je, dôležité. Bizarne zobrazené cestovanie na kliniku (napríklad namiesto lietadlom idú „tirákom“ a Jacques sa hrá na stewarda), absurdné rozhovory jednotlivých postáv a tak ďalej.

V prvej časti snímka až irituje a pôsobí ako fraška, miestami si hovoríte „to je choré“. Postava Jacqesa to neraz preháňa, nielen, keď vymýšľa to, čo už bolo dávno vymyslené, ale aj so svojou hyperaktívnosťou, či jednaním s ľuďmi okolo neho, ktoré pôsobí až nechutne, nehovoriac o nekorektných politických narážkach. Láskyplnosť , ústretovosť  i altruizmus  tučnučkej Monique, ktorá bojuje s depresiou, zas  skôr rozčuľuje ako dojíma. O to viac zapôsobí zlomový (trochu vykalkulovaný) záver či epilóg príbehu. Film Je mi fajn s.r.o. nemusí osloviť každého, nieto rozosmiať. Ponúka však zaujímavý pohľad na našu spoločnosť, približuje komunitu, o ktorej možno našinec ani nechyroval, ale hlavne  dáva podnet k zamysleniu sa nad vlastným spôsobom života, svojimi snami a želaniami a ich realizáciou.

Je mi fajn  s.r.o. (I Feel Good), Francúzsko, Belgicko, 2018
Dĺžka: 107 minút
Réžia: Benoȋt Delepine, Gustave Keravern
Scenár:  Benoȋt Delepine, Gustave Keravern
Kamera: Hugues Pouland
Strih: Stéphane Elmadijan
Kostýmy: Agnes Node
Hudba: Motivés
Hrajú: Jean Dujardin, Yolande Moreau, Jo Dahan, Jean-Benoȋt Ugeux, Jana Bittnerová, Elsa Foucaud, Marius Bertram, Joël Séria, Jeanne Goupil, Lou Castel a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 4.apríla 2019
Foto: Film Europe