Hneď skraja asi musím vysvetliť či je to NETPAC (Network for Promotion of Asia Pacific Cinema) -  je to nezisková organizácia na podporu ázijského filmu a bola založená začiatkom 90. rokov z iniciatívy indického časopisu Cinemaya. Jeho dlhoročnou šéfredaktorkou bola Aruna Vasudev (1936-2024), kritička, novinárka, dokumentaristka a talentovaná maliarka. Jej manželom bol diplomat Sunil Roy a niekoľko razy som sa s ňou stretla na filmových festivaloch všetkých svetových šírok. Istý čas ako diplomatická manželka - kolegyňa.

NETPAC má vlastné poroty, hodnotiace ázijské filmy na mnohých a takmer všetkých prestížnych festivaloch, v Cannes, Benátkach i Berlíne. Vstup do tejto organizácie pre ne-aziata nie je úplne jednoduchý, moja maličkosť čakala na členstvo 5 rokov a to som úpenlivo mávala mojou knihou o čínskom filme, pakistanskou literárnou zbierkou zážitkov a kopou článkov o stredoázijskom filme, keďže som v Kazachstane strávila nezabudnuteľné štyri roky.

Ako „voter“ - hlasujúca, som dostala zoznam filmov, z ktorých nakoniec vyplával víťaz. Stal sa ním juhokórejský film Nie je iná možnosť režiséra a scenáristu Chan Wook Parka. Nejdem sa o ňom rozpisovať, keďže sa ocitol v distribúcii a samostatnú recenziu si prečítate na našom webe. Chcem len upozorniť na kontinuitu zaujímavej línie juhokórejského filmu, drsných komédií so špecifickým zmyslom pre čierny až bizarný humor, čo nie je úplne ázijská disciplína, ale juhokórejskí filmári dokázali veľmi presne namiešať „cross“ kultúrne ingrediencie. Do pozornosti vstúpil tento fenomén filmom Parazit (2019) režiséra Joon Ho Bonga, ale film ako Taxikár zo Seoulu (2017) režiséra Hoon Janga indikuje, že sympatická kultivácia humoru už má v Južnej Kórei aj svoju históriu. Drobný mestský taxikár, zosobnený aj vďaka Parazitovi nezabudnuteľným Kang-ho Songom, si chce privyrobiť a súhlasí s odvozom nemeckého novinára do určeného cieľa. Píše sa rok 1980 a miesto, kam sa novinár vybral je Gwangju, kde vypukli najväčšie protesty proti vojenskému puču a boli brutálne potlačené.

Irán

Mojím favoritom bola iránska Drobná nehoda, ale o tej viac v mojej recenzii. Iránci mali v zozname ešte jedno zastúpenie, film Inside Amir (2025) režiséra Amira Aziziho, ktorý mal premiéru na festivale v Benátkach. Je to nevzrušivý a poetický sled obrazov zo života mladíka Amira, ktorý sa potichu lúči so svojim iránskym životom, verným bicyklom a kamarátmi, lebo sa chystá na emigráciu do Talianska, kam kráča za svojou priateľkou Tarou. Do iránskeho programu som si ešte pridala film, premietaný na minuloročnom festivale v Karlových Varoch pod názvom To, čo ničíš (Things You Kill, 2025) Alirezu Khatamiho, o ďalšom mužskom stratencovi. Umiera mu matka, zažíva frustráciu z neplodnosti v pomaly sa rozpadajúcom manželstve a stará sa o sad na pokraji zániku. Nakoniec všetko, čo sa v ňom usadilo ventiluje v záchvate násilia. Oba filmy rezignujú z rozprávania silných príbehov v tradícii nielen Panahiho, ale i Mohsena Machmalbafa a jeho dcér, a snažia sa prikloniť skôr k tradícii poetizujúcej introspekcie Abbása Kiarostamiho. Na to im ale nestačí majstrov živý pozorovateľský talent , naplnený zmyslom pre symbolický realizmus a vzletnú poetickú auru.

Milým prekvapením bol iránsky Cutting Through the Rocks (na obrázku) režisérskej dvojice Mohammad Reza Eyni a Sara Khaki z festivalu v Sundance (Veľká cena poroty za najlepší zahraničný dokument). Je to realistický pohľad na iránsky vidiek, kde odvážna Sara bojuje proti patriarchálnej „opone“ zo všetkých síl. Presviedča rodičov, aby svoje dcéry nevydávali v pubertálnom veku a dovolili im dokončiť aspoň základné vzdelanie, jazdí v šiltovke na motocykli a uchádza sa o miesto poslankyne v miestnej rade, kam ju nakoniec za širokej podpory žien aj zvolia. Počína si radikálne, ale odveta vzápätí prichádza, na súd ktosi pošle list, kde ju podozrievajú z toho, že nie je žena, ale nejaký transgenderový mix, čo sa, samozrejme,  začne vyšetrovať. Saru to na chvíľu položi, ale v závere organizuje ženský motocyklový výlet.

Mongolsko

Nad touto kinematografiou sa stále vznáša oblak neznáma a ani oddaný stopár ázijským filmovým teritóriom, za ktorého sa skromne považujem, nevysype z rukáva aspoň dva najznámejšie mongolské filmy. V našej distribúcii bol podľa všetkéhonemecko-mongolský film Príbeh o uplakanej ťave z roku 2003, ale to je už dávno a hľadať nejakú kontinuitu je asi zbytočné. Film Tichý mestský taxikár (Silen City Driver, 2024), režiséra Sengedorja Janchivdorja (na obrázku) si odniesol cenu za najlepší film na filmovom festivale Black Nights v Tallinne a veľmi príjemne ma prekvapil. Príbeh o koktajúcom mladíkovi, ktorý kedysi sedel za vraždu a väzenie sa trvale podpísalo na jeho zdraví, lebo pravidelne dochádza do nemocnice na dialýzu a potreboval by náhradnú ľadvinu, má kúzlo budhistického spirituálnehopriestoru, kde všetky pulzujúce bolesti a krivdy plynú bez dramatického apelu. Volá sa Myagmar, žije osamelo kdesi nad mestom a spoločnosťmu robia len túlavé psy, ktoré oddanekŕmi. Živí sa ako šofér pohrebného voza. Rozváža rakve a za volantom diskutuje s mladým buddhistickým mníchom, oddaným futbalovýmfanúšikom s logom Manchestru, vytetovaným na hrudi. Zoznámi sa so slepým výrobcom rakví a jeho voľnomyšlienkárskou dcérou Saruul. Tá sa dostane do spárov akéhosi špekulanta a vydiera ju fotografiami, na ktorých defiluje nahá. Tlak nevydrží a spácha samovraždu. Myagmar si vinníka nájde, zavrie ho do klietky a rozhodne sa Saruul sprevádzať na druhý svet. Sklamal ma len rok vzniku tohto pozoruhodného filmu, lebo inak by sme si ho iste s radosťou pozreli na Art Filme v Košiciach.

Thajsko

Tradícia duchárskych príbehov, ktoré vychádzajú z thajskej ľudovej kultúry úspešne pokračuje filmom Užitočný duch (A Useful Ghost) Ratchapooma Boonbunchachoka (na obrázku). Príbeh o Marchovi, smútiacom nad smrťou milovanej ženy Nat, prevtelenej do vysávača, má predobraz vo filme Strýko Búnmi, ktorý dokáže vyvolávať svoje bývalé životy z roku 2010 a režisér Apichatpong Weerasethakul si zaň odniesol Zlatú palmu z MFF Cannes. Rekonštrukcia deja je v tomto prípade zložitejšia. Začíname nočným zážitkom postavy, nazvanej „academic ladyboy“, gaya, ktorý vystupuje ako rozprávač a komentátor príbehu. Budí ho kašeľ z neznámého zdroja a jeho nový vysávač vychŕli späť všetko, čo jeho majiteľ stihol vo svojej izbičke upratať. Prizve si opravára Kronga a absolvuje s ním vášnivú lovestory. Nechápe len, prečo má stále na nohách topánky, ale ukáže sa, že sú to vlastne protézy. Rodina Marcha so znepokojením sleduje, ako March objíma vysávač.

India

India stavila na príbehy o sociálnych nerovnostiach a čosi, čo by sa dalo nazvať „indický sen“. Pred dvoma rokmi to bol 12th Fail (2023), kde takmer identicky ako v nominovanom filme Homebound (2025) režiséra Neerja Ghaywana (na obrázku), rozvíja príbeh chlapca, ktorý sa túži stať policajtom, obetuje veľa, až napokon zvíťazí. Tentokrát sú hrdinovia dvaja, muslim Shohaib a dálit (príslušník najnižšej kasty) Chandan. a sú súčasťou 2,5 milióna uchádzačov o 3500 miest v policajnej službe. Uspeje len jeden, ale dozvie sa, že kvôli covidu je pokračovanie náboru pozastavené na neurčito. Idú spolu pracovať do textilnej továrne, ale zavrú to aj tam. Aj by sa vrátili domov, ale nemajú peniaze. Túžia pomôcť svojim rodinám, ktoré trpia biedu, Chandanova rodina si požičala na operáciu otca a zadĺžila sa. Podmienky prežitia sú kruté, Chandan umiera od smädu a jeho kamarát ho s veľkými problémami dopraví domov. Nakoniec dostáva papier o tom, že môže nastúpiť k polícii.

Cactus Pears (2025) Rohana Kanawade si z festivale v Sundance odniesla Veľkú cenu poroty za najlepší zahraničný hraný film. Ide o milostný príbeh dvoch gayov, jeden z nich prichádza domov na pohreb otca a stretáva sa so svojím priateľom, roľníkom, ktorý úpenlivo vzdoruje rodine a odmieta sa oženiť. Prelomovým filmom pojednávajúcim o vzťahoch sexuálnych menšín bol film Oheň (Fire) z roku 1996 režisérky Deepy Mehty.

Japonsko

Niekedy to vyzerá tak, akoby ázijský režiséri presne odhadli, čo naservírovať západným festivalom a upútať ich pozornosť. Kým v japonských kinách usilovne pendlujú animované „cesty do fantázie“, festivalovú kariéru štartujú odlišné tituly. Stratená zem (Lost Land, 2025) režiséra Akio Fudžimota začína v utečeneckom tábor muslimských Rohingov v Bangladéši. Štvorročný Shafi s deväťročnou sestrou Somirou sa snažia utiecť do Malajzie k strýkovi, pretože prišli o rodičov. Dostanú sa na loď, smerujúcu do južného Thajska a v pätách im sú policajti. Shafi sestru stratí a žije hrou na schovávačku. Somiru už ale nenájde. Film súťažil tiež na festivale v Benátkach.

Čína

O režisérovi Bi Ganovi som kedysi písala v reporte z tchaj-wanského festialu Zlatý kôň. Porota FIPRESCI, ktorej som vtedy bola členkou, udelila cenu jeho filmu Kaili blues (2015).Mal 26 rokov, práve sa mu narodil syn a rýchly štart medzi filmové celebrity potvrdil o tri roky filmom Posledné večery na zemi (2018), uvedený spoločnosťou Film Europe aj v našej distribúcii. Jeho najnovší film Vzkriesenie (2025, na obrázku) dostal v Cannes Zvláštnu cenu poroty a s odvážnym tvorivým gestom potvrdzuje schopnosť pohybovať sa v metafyzických šírkach i dĺžkach. Tentokrát sa vydal na cestu po filmovom vesmíre, strieda štýly i obsahy vizuálneho „tripu“ postavy, nazvanej Fantasmer. Na viac už niet priestoru, ale dúfam, že filmu sa ujme aspoň nejaký domáci festivalový výber. Je o čo stáť.

Z cien NETPACu na minuloročnom festivalovom orbite ešte treba zmieniťfilm Botanist (na obrázku), kúzelný debut režiséra Jing Yi (Veľká cena poroty Generation KPlus na Berlinale). Odohráva sa v provincii Sin ťiang, kde sa kazašský chlapec Arsin venuje svojej záľube v rastlinkách. Jedna neobyčajná sa zjaví v postave čínskeho dievčatka Meyiu.

Ázijská filmová rýchlodráha je vždy vzrušujúca a uprostred zimy ovanie exotickými svetmi, do ktorých sa oplatí nahliadnuť, nech už si z tejto cesty odnesiete čokoľvek.