Šestdesiatnik Spike Lee patril v osemdesiatych rokoch spoločne napríklad s Jimom Jarmuschom alebo bratmi Coenovcami k tým, ktorí na významných filmových festivaloch dostávali do celosvetového povedomia moderný americký nezávislý film. Do širšieho záujmu verejnosti sa dostal už svojim debutom Ona to musí mať z roku 1986, kde sa zameriaval viac na vzťahové problémy mladých ľudí a činil tak príjemnou komediálnou formou.

Skutočný prielom zaznamenal o tri roky neskôr legendárnou mozaikou z Brooklynu s názvom Konaj správne. Komediálne prvky tu zostali, ale do popredia sa dostávajú etnické konflikty Afroameričanov, Talianov, Kórejcov alebo Židov. Tomuto kombinačnému vzorcu ostal Spike Lee verný takmer po celú svoju kariéru. Za zmienku rozhodne stojí jeho formálne nezameniteľný štýl. Postavy „dokumentárne“ prehovárajú na kameru, vedú rýchle dialógy v dlhých scénach, kde sa často mení pomalou jazdou kamery postupne celá mizanscéna. Leeho filmy často pripomínajú začarované kruhy, ako metafory nikdy nekončiaceho násilia, čoho príkladom je dokola sa pohybujúci detský vláčik v Hre so smrťou (1995). Kriminálka začína vraždou a rovnakou situáciou aj končí. Vystúpiť z tohto bludného kruhu je pre obyvateľa mestskej štvrte túžiaceho po zmene veľmi komplikované. Lee síce vidí ako zdroj problému „bielych“ postavených vyššie na spoločenskom rebríčku, ale rozhodne si nerobí ilúzie ani o vlastnom etniku a dáva to nekompromisne najavo po celú kariéru. Je miernym prekvapením, že sa ešte žiaden extrémistický spolok na ľubovoľnej strane barikády nepokúsil o atentát na jeho osobu. V novom tisícročí jeho filmy delia dlhšie časové úseky a niekoľkokrát zabrúsil aj do komerčnejších vôd, BlacKkKlansmana tak môžeme považovať za skutočný návrat k jeho obľúbeným témam a filmovej reči.

Jeho novinka založená na skutočných udalostiach zo začiatku sedemdesiatych rokov určitým spôsobom nadväzuje na životopis afroamerického revolucionára Malcolma X z roku 1992. Tomu však venoval oveľa širší životný úsek, než policajtovi Ronovi Stallworthovi. Snímka vznikla na motívy jeho knihy, zaoberajúcej sa jeho začlenením do čisto bieleho policajného zboru v meste a neskoršie aj do miestnej odnože Ku Klux Klanu. Lee tak opäť po rokoch využíva skutočné udalosti, aby mu poskytli priestor na vyjadrovanie vlastných neortodoxných názorov, polemík, komentovania reálnych udalostí, o ktorých nemá väčšina Ameriky dostatočné množstvo informácií, prípadne ju nezaujímajú. Lee predstavuje látku dostatočne zrozumiteľne aj s udalosťami neoboznámenému divákovi. Scenár je napísaný veľmi prehľadne, veci na seba elegantne nadväzujú, skutočne si netreba vopred toho veľa zisťovať, ako to často pri takýchto dielach býva zvykom. Inými slovami sa tvorca nad diváka v kine nepovyšuje, pretože si uvedomuje silu svojho materiálu a jeho zámerom je zasiahnuť inteligentného diváka priamo do srdca, nie ho miasť.

Tým sa dostávame k ďalšej, implicitnejšej úrovni Leeovej novinky, k tematizácii filmového materiálu a kinematografie. BlacKkKlansman začína inscenovaným záberom zo Severu proti juhu, na pretras sa dostáva neslávne slávne Zrodenie národa a postmoderným štýlom sú nám pripomínané rôzne blaxploitation snímky zo sedemdesiatych rokov. Toto sú jediné pasáže, keď sa neznalý divák môže cítiť trochu vytrhnutý zo zomknutého rozprávania, ale nakoniec aj jemu sú osvetlené následky premietania Grifithovej snímky z roku 1915 po celých USA na americkú verejnosť. Tieto postmoderné vsuvky však nie sú pre Leeho samoúčelnými odbočkami, ako sme často svedkami u Tarantina, ale sú motivované jeho snahou vnímať vlastné dielo ako niečo, čo môže výrazne ovplyvniť myslenie „bielej“ väčšiny, ale aj „čiernej“ menšiny americkej spoločnosti. Tak, ako to bolo u Zrodení národa či Severu proti juhu, len v opačnom myšlienkovom smere.  

Lee takmer v každej snímke objavoval talenty z afroamerickej hereckej školy. Uvidíme, či sa presne obsadený John David Washington presadí podobne, ako kedysi Denzel Washintgton, Wesley Snipes alebo Mekhi Phifer, jeho čiastočne komediálna kreácia pod vedením skúseného režiséra jednoznačne volá po oscarovej nominácii. BlacKkKlansman je film hodný širšieho rozboru po formálnej stránke. Samostatnú kapitolu by si zaslúžilo snímanie scén, strihové prechody medzi scénami, odkazovanie na známe a menej známe diela americkej kinematografie, vzťah fikcie ku skutočnosti a pochopiteľne aktualizácia témy. Tá je v podstate tým hlavným motorom snímky. Nie je náhoda, že vznikla v období, keď chce byť Amerika „great again“. V tomto všetkom sa Lee prejavuje opäť ako geniálny tvorca. BlacKkKsman je proste fenomenálny návrat najkritickejšieho z amerických nezávislých tvorcov.

BlacKkKlansman, USA, 2018
Dĺžka: 134 minút
Réžia: Spike Lee
Scenár: Spike Lee, David Rabinowitz, Charlie Wachtel, Kevin Willmott (podľa predlohy Rona Stallwortha)
Kamera: Chayse Irvin
Strih: Barry Alexander Brown
Hudba: Terrence Blanchard
Hrajú: John David Washington, Adam Driver, Topher Grace, Laura Harrier, Jasper Pääkkönen, Michael Buscemi, Ryan Eggold, Paul Walter Hauser, Corey Hawkins, Frederick Weller, Robert John Burke, Alec Baldwin, Ashlie Atkinson a ďalší
Distribúcia: CinemArt
 Premiéra v SR: 16. augusta 2018
Foto: Cinem Art