S najnovšou snímkou režiséra Damiena Chazellea Prvý človek sa spája niekoľko zmien a noviniek v jeho tvorivej činnosti. Ide o prvý zo štvorice jeho dlhometrážnych filmov, kde nefiguroval na poste scenáristu a zastúpil ho vynikajúci Josh Singer, ktorý pripravoval scenáre k filmom Spotlight alebo The Post: Aféra v Pentagone. Zároveň ide o prvý a zatiaľ aj jediný nehudobný film z jeho filmografie.

Najdôležitejšie je, že Chazelle si zachováva svoju identitu a opäť nakrútil film pojednávajúci o obeti, ktorú musí človek podstúpiť, aby svoje sny premenil na skutočnosť. Podobne, ako to bolo v jeho predošlých snímkach Whiplash a La La Land, aj taká historicky známa osobnosť, akou bol Neil Armstrong, musí na ceste za svojím snom prejsť niekoľkými osobnými zlyhaniami a tragédiami, aby dosiahol vytúžený cieľ.

Napriek tomu, že každý zo Chazelleových filmov spája rovnaký motív, každý jeden z nich je žánrovo jedinečný. Debut Guy and Madeline on a Park Bench bol čiernobielym artovým experimentom, Whiplash hudobnou drámou o pokuse dotknúť sa jazzového neba, La La Land moderným pojatím klasického hollywoodskeho muzikálu a Prvý človek životopisnou snímkou zo života jedného z prvých astronautov sveta. Pri takomto opise si asi väčšina čitateľov pomyslí, že ide o ďalší zo série „vesmírnych“ filmov v štýle Cuarónovej Gravitácie, Nolanovho Interstellaru alebo Scottovho Marťana. Avšak, v porovnaní s týmito filmami Chazelleov Prvý človek disponuje maximálnou možnou mierou autenticity a zosobnenia sa so subjektívnymi pocitmi postáv.

Podobne ako mnoho iných súčasných filmov, aj Chazelleov Prvý človek teda reflektuje veľmi intímny príbeh na pozadí obrovskej historickej udalosti. Väčšina z divákov doposiaľ vôbec netušila, z akého prostredia Neil Armstrong pochádzal. Nie veľa ľudí z publika sa zaujímalo o jeho osobný život. Subjektivita je pridanou hodnotou. Tým ozvláštnením, pre ktoré film tak dobre funguje. Samozrejme, ide o mimoriadne známu postavu v dejinách ľudstva, no zároveň o obyčajného človeka, manžela a otca, ktorý sa každý deň vracia z práce domov, aby sa venoval svojej rodine. Avšak, predsa len existuje niečo, čo mu chýba. Sledujeme jeho neochvejnú túžbu stať sa súčasťou histórie. A tomu predchádza niekoľko neúspechov a niekoľko malých krôčikov.

Obrovský úspech ľudstva sa však podpísal na zásahu do života mnohých ľudí. Tých, ktorí sa letov priamo zúčastnili (astronauti a celý tím NASA), na tých, ktorých sa pokrok nepriamo týkal (manželky, deti, celé rodiny) na tých, ktorí na udalosti nazerali zvonka (novinári, verejnosť). Samozrejme, o mnohých z prezentovaných informáciách sme už pred vzhliadnutím filmu vedeli. O to obohacujúcejšie je poznanie toho, čo sa odohrávalo mimo verejnosti prezentovaných informácií. Chazelle tak ponúka nový pohľad na zákulisné informácie amerických vesmírnych misií. Upriamuje pozornosť na nedôveru verejnosti voči vláde a NASA. Upozorňuje na straty, obete a zlyhania sprevádzané počas siedmich rokov výskumu. Prostredníctvom takéhoto subjektívneho nazerania na udalosti umožnilo divákovi stotožniť sa s postavami. Všetky charaktery sa stali ľudskými a bolo oveľa jednoduchšie s nimi sympatizovať.

Identifikácii s postavami veľmi výrazne prispeli aj mnohé zábery v point of view štýle. Hlavne z pohľadu samotného Neila Armstronga (Ryan Gosling), ale aj jeho manželky Janet (Claire Foy). Všetky doposiaľ nakrútené filmy, s rovnakou alebo aspoň podobnou tematikou, sa spoliehali na grandióznosť momentu s využitím veľkého celku ako štylistického prvku v momente, keď raketoplán štartuje. Takýto pohľad na veľkoleposť situácie však v Chazelleovej snímke takmer úplne mizne a divák konečne dostáva príležitosť preniknúť do vnútra dejiska. Do astronautovej helmy a jeho subjektívneho pohľadu. Má možnosť mimoriadne autenticky vidieť, aké naozaj bolo sedieť v malom kokpite a sledovať všetko cez optiku drobného otvoru v podobe okienka v kapsule. Keď to všetko vidíme len zvonka, dáva nám to akýsi pocit istoty a bezpečia. Akonáhle sa však ocitneme priamo v dejisku, v kokpite, v skafandri, v hlave samotných protagonistov, tieto pocity sa vytrácajú a pociťujeme takmer presne to, čo oni. Skľúčenosť, klaustrofóbiu a strach o samotných protagonistov. Autenticitu okamihu intenzívnejšie prežívame aj vďaka tomu, že tvorcovia navodzujú pocit, akoby tieto scény boli nakrúcané v reálnom čase. Vierohodnosť informácií je sprevádzaná aj štylistickými prvkami, ktoré Damien Chazelle využíva. Najdôležitejším formálnym a štylistickým prostriedkom je využívanie 16 mm kamery navodzujúcej dojem archaického obrazu. Observatívny prístup nazerania do súkromia postáv, najmä Neila a jeho manželky Janet a využívanie dokumentárnych prostriedkov  – zoom, pohyblivá a chvejúca sa ručná kamera, umožnili navodiť atmosféru starého dokumentárneho filmu.

Snímkou Prvý človek Damien Chazelle prestupuje hranice súčasnej hranej tvorby. Nespolieha na využívanie zeleného plátna. Všetky mesačné zábery boli nakrútené, takpovediac, „meliésovským“ využívaním špeciálnych efektov. Nakrúcanie na zelenom plátne síce dáva filmu nový rozmer, pretože všetko sa zdá dokonalé a úžasné, ale v prípade tohto filmu tvorcovia vytvorili niečo oveľa autentickejšie. Aj vzlet rakety bol sprevádzaný imitáciou premietania toho, čo by v oknách kozmonauti mali vidieť. Herci sa tak nemuseli spoliehať na vlastnú predstavivosť a vymýšľať si, čo tam asi skutoční astronauti videli. Sledovali priamo to, čo reálne Armstrong, Aldrine a Collins v momente letu. Všetky scény odohrávajúce sa na Mesiaci boli nakrúcané na IMAX kamery a umožnili intenzívnejšie vnímanie obrazu a (ne)zvukovosti. Vynikajúce ruchy v podobe neustáleho vŕzgania plechov vesmírnej kapsuly, hluk motorov, uzamykanie niekoľkých bezpečnostných zámkov, ale aj dokonalé využívanie filmového ticha a nepokojnej kamery pocitov, podčiarkli a zvýraznili veľkoleposť daného momentu a navodili pocity nevoľnosti a dezorientácie, ktorú v tej chvíli istotne pociťovala celá posádka Apolla 11.

Divák si už istotne zvykol, že americké filmy absolútne vôbec nešetria na patriotizme a násilnej proamerickej orientácii snímok. V poslednom čase je však tento koncept narúšaný a americké tajné služby či vedecké inštitúcie sú zobrazované realistickejšie a s určitou dávkou neistoty či možnosti pochybiť. A Prvý človek je toho jasným dôkazom. Ide, pravdepodobne, o jeden z mála filmov, kde tvorcovia odhaľujú viac z toho, čo sa Národnému úradu pre letectvo a astronautiku nepodarilo, ako poukazujú na misie, ktoré vyšli bez straty na životoch a financiách. Opisuje totižto niekoľkoročné úsilie celého tímu NASA, ale aj jednotlivcov pracujúcich v úzadí tejto inštitúcie niekoľko rokov predtým, ako sa konal prvý let na Mesiac. Práve tieto „skryté osobnosti“ sa zaslúžili o historicky významné prvenstvo a odopreli tak túžbu Sovietskeho zväzu po ďalšom víťazstve v skúmaní nekonečného vesmíru.

Prvý človek (First Man), USA, 2018
Dĺžka: 41 minút
Damien  Chazelle
Scenár: Josh Singer, James R. Hansen
Kamera: Linus Sandgren
Strih: Hudba: Justin Hurwitz
Hrajú: Ryan Gosling, Claire Foy, Jason Clarke, Kyle Chandler, Patrick Fugit, Ciarán Hinds, Ethan Embry, Shea Whigham, Corey Stoll, Pablo Schreiber, Luksa Haas, Christopher Abbott, Brian D´Arcy James, Cory Michael Smith, Kris Swanberg, William Gregory Lee, Steve Coulter a ďalší.
Distribúcia: CinemArt SK
Premiéra v SR: 11. októbra 2018
Foto CinemArt SK