Kto má rád „uletené“ filmy, inak povedané umelecké experimenty, ten by v nijakom prípade nemal nechať utiecť film francúzskeho režiséra Bruna Dumonta Johanka Superstar, muzikál s metalovou muzikou, rapom a všeličím iným, o detstve a dospievaní Jeanne d´Arc, teda Johanky z Arcu.

Bruno Dumont (1958), režisér a scenárista sa spomína v súvislosti s vraj podvratnou minisériou Malý Quinquin a grotesknou Lenivou zátokou, no ja ho mám stále v pamäti so škandalóznym filmom L´humanité , za ktorý dostal na festivale v Cannes (1999) Veľkú cenu (Grand prix – nepliesť so Zlatou palmou). Po Veľkú cenu si na tento festival opäť prišiel na v roku 2006 a dostal ju za film Flandres. V roku 2009 si zasa odniesol Cenu FIPRESCI za snímku Hadewijch na festivale v Toronte. Teda so svojimi experimentmi nie je neúspešný, mnohým sa jeho rozprávačský štýl páči a neprekáža im, že často rôzne šokuje. No filmom L´humanité skutočne šokoval všetkých a dodnes sa čudujeme, ako dospela porota k takému rezultátu, veď Veľká cena je druhá najväčšia po Zlatej palme. Nechajme však minulosť a vráťme sa k dnešku. Dumont sa nezmenil, len trochu skultivoval a podobne poňatý muzikál o francúzskej národnej hrdinke sotva uvidíte.

Príbeh sa začína v roku 1425, stretávame sa s malou Jeannette (Lise Leplat Prudhomme) brodiacu sa riečkou a neustále sa modliacu za božiu spravodlivosť. Dievčatko nechápe prečo sa toľko príkoria deje ľuďom a prečo Pán Boh nezasiahne. S každým sa podelí aj o posledný kúsok chleba, neznáša biedu a vojnu. Prosto chce lepší svet a tomu podriadi celé svoje konanie. Dievča má vidiny a od detstva vie, čo sa od nej očakáva, lenže neustále o sebe pochybuje. Nevie, či je toho veľkého činu hodná a či to vôbec dokáže. Stretáva sa s priateľkou Hauviette (Lucile Gauthier) a vymieňajú si životné múdrosti, ktoré z úst malých osemročných detí znejú veľmi čudne. No netrvá dlho a pochopíte, že je to zámer, Dumont sa neštíti ničoho a nikoho, lebo dospievanie a spirituálne prebudenie malej Jeannette vyrozpráva v sprievode hudby, svoje pochybnosti budúca hrdinka vyspieva v sprievode metalovej muziky a breakcore rapu. A navyše robí premety, pohadzuje vlasmi a drobčí na piesku. Raz sama, raz s Hauviettkou, inokedy s mníškami. Pretancuje a prespieva na opustenom mieste v lone krásnej, ale tiež vyschnutej, púšť pripomínajúcej pôde, všetky svoje žiale a problémy. Musím uznať, že malá Lise Leplat Prudhomme, napriek tomu, že sa divák neprestáva čudovať, vynikajúca. Spieva, hrá a tancuje tak presvedčivo, že udrží diváka v napätí a očakávaní, a to v časti nazvanej Janino detstvo, ktorá je zároveň aj najsugestívnejšia.
 
Pochopiteľne, hrdinka zostarne a už ako šestnásťročná musí splniť svoje poslanie, čo vedela a cítila od detstva, že je poslom Boha a ten ju poveril vyhnať Angličanov z Francúzska. Úlohu Jeanne prevzala herečka Jeanne Voisin, no tá už nie je taká presvedčivá, ako jej predchodkyňa. Drží sa presne v intenciách režiséra, s uvedomením si, že v podstate ide o komédiu, ktorá musí nejako maskovať vážnosť vyrieknutých a zaspievaných slov. Nepripraveného diváka tento bizarný muzikál úplne zaskočí, dlho si neuvedomí, že si z neho Dumont uťahuje. Mimochodom rada by som videla reakciu francúzskeho publika, ktoré je na svoju Pannu Orleánsku, čiže Jeanne d´Arc hrdé a zbožňuje ju, lebo prebudila vlastenecké cítenie Francúzov. Je známe, že ju zajali Burgunďania a odovzdali Agličanom, odsúdili za kacírstvo, čarodejníctvo a upálili. Katolícka cirkev ju rehabilitovala už v roku 1456 a v 1920 vyhlásila za svätú. Bola to od režiséra skutočne odvaha dotknúť sa nedotknuteľnej. Priznám sa nečítala som ani jednu francúzsku kritiku na tento jeho bláznivý počin, nejako to ušlo mojej pozornosti. Dumontovi sa však zrejme všetko prepečie, všetko mu odpustia.

V snímke, kde sa do úmoru hovorí a spieva, spomína Pán Boh, Duch svätý, do toho mečia ovce, zjavia sa mníšky, svätá Margarita a Katarína, sa dejú čoraz čudesnejšie veci. Vyvolená Jeanne, ktorej poslaním je vyhnať votrelcov z krajiny, sa medzičasom dohaduje s rapujúcim a tančiacim mladíkom, ktorému hovorí strýko (vyzerá ako jej mladší brat), či má bez povolenia rodičov odísť do Orléansu zachrániť Francúzsko, na ktoré je patričné hrdá. A takisto drobčí v piesku, skôr špinavej hline, spieva a ako jej predchodkyňa hádže hustými krásnymi vlasmi. Keď si pohadzovala, z jednej strany na druhú, hustú hrivu v trojici, som sa prichytila, že sa mi to páči a je to efektné. Vyvolávať efekty je Dumontova špecialita (zdôraznil ju navyše kameraman  Guillaume Deffontaines), tak ako je mu blízke ironizovanie, vysmievanie sa zo všetkého, nič mu nie je sväté. Mieša žánre, štylistické postupy, plytvá dialógmi, neberie ohľad na diváka, do úmoru opakuje to isté, až sa vám to začína páčiť. Je to rafinovaný režisér, jeho cieľom je za každú cenu šokovať a darí sa mu. Jeho tvorba nie je nikdy určení pre prudérne publikum, to jeho filmy jednoducho prijať ani nemôže. V tomto prípad napríklad nábožní ľudia, keď počujú s vážnym výrazom prednesené náboženské sentencie a na záver musia pripustiť, že tvorca chcel zbúrať jeden mýtus, čo sa mu podarilo, budú pobúrení. A urobil to formou bláznivou, nezvyčajnou a novátorskou. Musím však dodať, že na dlhý čas mi Dumont dostatočne zaplniť pocit absencie z avantgardy a experimentálnych filmov.

Kto sa rozhodne pozrieť si film Johanka Superstar vopred  upozorňujem: prvý impulz bude - utečiem, druhý - o čom to hovoria a spievajú, a tretí - zaujímavé, odvážne, humorné. A no a teraz rozhodnite, či to nie je umenie.

Johanka Superstar (Jeannette, l'enfance de Jeanne d'Arc),Francúzsko 2017
Dĺžka: 115 minút
Scenár a réžia: Bruno Dumont
Kamera: Guillaume Deffontaines
Strih: Basile Belkhiri, Bruno Dumont
Hudba: Aline Charles, Elise Charles, Nils Cheville, Laure Le Prunenec, Anais Riviere, Gautier Serre
Hrajú: Lise Leplat Prudhomme, Jeanne Voisin, Lucile Gauthier, Victoria Lefebvre, Aline Charles, Elise Charles, Nicolas Leclaire, Gery De Poorter, Régine Delalin, Maxime Boulanger a ďalší
Distribúcia: Film Europe
Premiéra v SR: 26. apríla 2018
Foto: Film Europe