Už v poradí siedmy celovečerný príbeh Spidermana k nám v tomto storočí priplával spoza oceána. Neznie to bohvieako originálne, čo si len tí Američania zase na nás pripravili, že sú schopní chrliť jedného pavúčieho muža za druhým, a to so stále s iným ksichtom, stále inými frajerkami a novými záporákmi.

Nejde opäť iba o komerčný ťah s kvázi inovatívnym prístupom, ako je tomu zhruba od tretieho Spidermana v réžii Sama Raimiho? Tentokrát sa pod tesným oblekom ukrýva Afroameričan a prichádza v animovanej podobe, takže modernizáciu by sme tu mali, a to bude asi tak všetko, môžu skonštatovať skeptici. Nebudem chodiť okolo horúcej kaše, všetky obavy a predsudky sa rozplynú maximálne do desiatich minút od úvodných titulkov. Spider-Man: Paralelné svety prichádza s perfektne premysleným inovatívnym konceptom, vynikajúco napísanými postavami, prekvapeniami v každej novej scéne, fungujúcimi vzťahmi a vývojom postáv a... s o niečo slabším protivníkom, ako by si takto našliapaný film zaslúžil. Suma sumarum však ide, s najväčšou pravdepodobnosťou, o najlepší „pavúčí“ film nového tisícročia, či už vrátane Spider-Mana 2 z roku 2004 v réžii už spomínaného Raimiho, alebo kvalitatívne približne na jeho úrovni.

Na plátne sa nám totiž začne odvíjať príbeh, respektíve viacero príbehov tohto marvelovského univerza, na ktorý tí najväčší fanúšikovia čakali celý život a ani o tom nevedeli. Možno viac ako kedykoľvek predtým platí, že bude najlepšie si o filme nič vopred nečítať, dokonca ani si pre istotu nezisťovať zvolený umelecký koncept, aby ste boli v kine o to viac ohúrení tým, akú hostinu vám trojica tvorcov, a predpokladám, že stovky animátorov, pripravila. Film nemá podtitul Paralelné svety len tak, ono nejde o žiadnu metaforu, ale Spider-Man: Paralelné svety sa skutočne odoháva v rámci viacerých paralelných vesmírov. Postavy nimi prechádzajú hore – dole, pričom tým konečným, kde sa konečne všetky usadia, aby mohli bojovať proti silnému protivníkovi, je svet tínedžera s menom Miles Morales žijúceho v Brooklyne. Teda v jednej z jeho viacerých verzií. V nej krátko po začiatku umiera „skutočný“ Spider-Man a zhodou okolností pár scén pred touto udalosťou dostane Miles poriadny štípanec od jedného rádioaktívneho pavúka. To druhé ste videli mnohokrát, to prvé, domnievam sa, je novinka zo súdka v tomto univerze ťažko predpokladateľných. A to skutočne ide iba o začiatok, tvorcovia prekvapujú v každej minúte na všetkých možných rozprávačských aj formálnych úrovniach.

Animovaná forma so sebou prináša predsa len viacero možností, ako využiť potenciál pavúčieho muža v plnej kráse. A to sa vďaka sérii hraných filmov z posledných rokov zdalo, že už nie je možné prísť s niečím, čo by mohlo publikum zaujať. Áno, zasadenie filmu Spider- Man: Homecoming do marvelovského univerza za účelom postupného rozširovania sveta Avengerov malo svoju opodstatnenosť, vo svetle Paralelných svetov sa však aj tento krok javí viac - menej ako komerčný kalkul štúdia. Scenár Phila Lorda tematizuje súčasnú posadnutosť postmoderného rozširovania rôznych filmových univerz, predovšetkým na poli komiksových adaptácií, ale nielen ich. Svojim spôsobom reaguje aj na vývoj vo vedeckom výskume, taktiež plnom všemožných teórií paralelných vesmírov, superstrún, multiverz a obyvatelia fiktívneho sveta Milesa Moraleza sú už tak ďaleko, že sa nad čoraz častejším javom vstupu jedného sveta do druhého ani nepozastavujú. Dalo by sa zjednodušene skonštatovať, že scenár je vtipnou paródiou na rozširovanie sveta Avengerov, ale nebola by to tak úplne pravda. Paralelné svety si vystačia takpovediac so svojim vlastným svetom (svetmi), nepotrebujú silou mocou odkazovať na predošlé filmy a postavy a otravne na to poukazovať, ako činí napríklad Deadpool a paradoxne, či skôr práve preto, funguje ako skvelá situačná komédia lepšie ako Reynoldsov hrdina. Je zrejmé, že tento tím tvorcov komiks skutočne miluje, rozumie mu a chápe, čo jeho verní fanúšikovia potrebujú vidieť pri jeho transformácii na veľké plátno.

Možno v tom tkvie jedna z mála výčitiek smerom k filmu. Odporcov súčasnej vlny komiksových adaptácií nepresvedčí k návšteve kina a tí by ho zrejme ani nepredýchali. V divokom tempe a pri množstve postáv sa trochu strácajú motivácie ústredného záporného hrdinu a divák si bude viac vychutnávať možno viac všetko navôkol než hlavnú zápletku. S tým súvisí aj trochu vizuálne prepálené finále, kde sa dostáva otázka fungovania fiktívneho sveta až niekam za hranicu logiky Nolanovho Interstellaru. To však naopak môže pre skutočných znalcov žánru alebo japonského anime predstavovať vrchol celého filmu. Spider-Man: Paralelné svety sa v rámci zachovania scenáristických a dramaturgických mustier drží zavedených foriem (cieľom je zneškodnenie záporáka a vývoj hlavnej postavy od outsidera k superhrdinovi), ale často sa dostáva na hranicu možného a niekedy túto hranicu aj prekonáva.

Spider-Man: Paralelné svety (Spider Man: Into the Spider-Verse), USA, 2018
Dĺžka:117 minút
Réžia: Bob Persichetti, Peter Ramsey, Rodney Rothman
Scenár: Phil Lord
Hudba: Daniel Pemberton
Slovenský dabing: Jakub Kroner, Dušan Cinkota, Monika Potokárová, Pavol Topoľský, Martin Kaprálik, Marián Miezga, Richard Stanke, Elena Podzámska a ďalší
Distribúcia: Itafilm
Premiéra v SR: 13. decembra 2018
Foto: Itafilm